BETLIAR - ROŽŇAVA -REVÚCA

Verte mi, že na SLOVENSKU máme skutočne veľa krásnych miest. Jedinou nevýhodou je ak by ste chceli skutočne spoznať SLOVENSKO celé a budete cestovať verejnou dopravou, je to časovo náročné. V minulosti boli autobusové a vlakové spojenia priamo napojené hlavne na okresné,krajské mestá a aj niektoré obce ďaleko na strede alebo východe SLOVENSKA mali autobusové, alebo vlakové spojenie priamo aj do Bratislavy, Košíc alebo Banskej Bystrici. Teraz takéto niečo nehrozí. Ak sa chcete napríklad dostať do Betliara, Rožňavy, Revúcej priamo z Bratislavy je to už teraz v čase modernej doby a záujmu o cestovanie skoro nemožné a ak tak zabijete veľa času cestovaním. Do Betliara vlakom z Bratislavy musíte prestupovať v Kozárovciach alebo vo Zvolene, potom v Rožňave a z Rožňavy do Betliara autobusom. Napríklad kedysi existovalo priame prepojenie Bratislava - Revúca ,ktoré zabezpečoval prepravca Michalovská autobusová doprava. Teraz potrebujete na túto trasu aspoň 7-12 hodín. Teraz je to náročné ak cestujete vlakom ,tak buď ísť Bratislava - Poprad a prestúpiť na autobus Poprad - Revúca. Alebo autobus/vlak Bratislava - Rožňava a prestup v Rožňave na autobus smer Revúca. Bratislava vlak - Košice a možno natrafíte na autobus Košice - Rožňava . Autobusom do Rožňavy sa viete dostať z a do Bratislavy, Banskej Bystrici a Košíc. Do blízkého okolia Revúcej napr. Muráň a Predná Hora, Muranská Planina je to ešte niekedy náročnejšie. Takže ak máte auto je to rýchlejšie a schodnejšie.

Pri tom GEMER ponúka toľko turistických možnosti ako sú tieto spomínané mestá a obce ale aj bohatá okolitá príroda. Stojí to za to spoznať aj túto časť nášho SLOVENSKA.

Písomne doložené doklady o ťažbe a spracovaní rúd v okolí Rožňavy siahajú do 11. storočia. V 11. až 14. storočí
to bola predovšetkým ťažba rúd drahých a farebných kovov a od 17. storočia ťažba a spracovanie železných rúd.
V 19. storočí sa Gemer zaradil na prvé miesto v ťažbe železných rúd a výrobe železa v Uhorsku, kedy túto
oblasť nazývali „železným srdcom Uhorska“.
Historicky prvými ťažiarmi boli miestni osadníci a mešťania. Významnú úlohu v regióne zohrali vtedy
predovšetkým rody Andrássy, Coburg ( https://www.cestujlevne.com/cms/...etail/2493 ) a neskôr Rimamuránsko - Šalgótarjánska železiarska účastinná spoločnosť,
(RIMA).
Zlatým vekom rožňavského baníctva bolo rozhranie 15. a 16. storočia, kedy sa do banského podnikania
zavádzala nová technika. V tom čase (v roku 1487) si mesto Rožňava upevnilo svoju pozíciu aj vstupom do
„Zväzu hornouhorských banských miest“. Okrem Rožňavy tam patrili banské mestá Gelnica, Smolník, Jasov,
Spišská Nová Ves, Telkibánya a Rudabánya.
V druhej polovici 19. storočia dochádza k modernizácii výroby železa v regióne a v roku 1852 k splynutiu
významných železiarskych spoločností do „Rimamuránsko – Šalgotariánskej účastinnej spoločnosti“.
Obdobie po druhej svetovej vojne až do roku 1990, bolo ďalším obdobím rozmachu banskej činnosti v Rožňave
a jej okolí.
Po tomto roku bola banská činnosť v Rožňave a okolí ukončená. História mesta Rožňava a obcí Štítnik,
Betliar, Nižná Slaná, Vlachovo, Drnava, ich rozkvet aj úpadok, bola vždy úzko spätá s prosperitou banského
podnikania.

Betliar

Prvá známa písomná zmienka o Betliari je z roku 1330. Uvádza sa pod názvom Bethler ako vlastníctvo predkov rodiny Štítnických. Jeho chotárne územie bolo súčasťou brzotínskeho panstva a všetko, čo sa v ňom udialo, bolo pripisované v prospech či neprospech Brzotína. Maďarský historik Bálint Ila tvrdí, že Betliar vznikol po roku 1291. Dnes už nezistíme, koľko osád pred ním na jeho území existovalo, ako sa volali a čo sa s nimi stalo.

O tom, ako vznikol Betliar a jeho názov, nemáme hodnoverné doklady. Isté je, že za svoj vznik môže vďačiť nerastnému bohatstvu Volovského pohoria, v ktorom najmä nemeckí baníci ako „pozvaní“ hostia kutali a dolovali vzácne rudy.Baníctvo v druhej polovici 15. storočia upadalo. Zásoby rúd sa zmenšovali. Baníci postupne opúšťali obec alebo splynuli s prichádzajúcimi valachmi. Niektorí valasi sa prisťahovali z krásnohorského panstva, kde ich pôvodne usadili Bebekovci. Prichádzali aj zo severných častí krajiny. Zaoberali sa pastierstvom, neskôr poľnohospodárstvom. Mali osobité postavenie. Riadili sa valašským právom. Po cholere v roku 1497 Betliar vstúpil do novoveku s malým počtom obyvateľov.

Vážne zmeny v živote obyvateľov nastali v 16. storočí. Počas začleňovania Uhorska do vznikajúcej habsburskej monarchie. zápas Ferdinanda Habsburského s vojvodom Zápoľským o uhorský trón a s ním spojený príchod a prítomnosť Turkov v Uhorsku nepriaznivo vplývali na už aj tak ťažké hospodárske a sociálne položenie poddaných. Keď František Bebek v roku 1556 pomocou Turkov zvíťazil pod Krásnou Hôrkou nad cisárskymi vojskami, Turci sa pustili do plienenia Slanskej doliny. V januári 1557 ovládli aj Betliar a ustanovili v ňom vlastného richtára. Boje o získanie uhorského trónu však pokračovali ďalej. Cisársky generál Lazár Schvendi roku 1565 dobyl plešivský hrad, o dva roky neskoršie Krásnu Hôrku a v roku 1578 za veliteľa krásnohorského hradu menoval Petra Andrášiho. Majetky Františka Bebeka boli skonfiškované. Spravoval ich, vrátane Betliara, Andráši. Od roku 1642 sa obec stala dedičným vlastníctvom Andrášiovcov.Obec v 17. storočí prežívala mnohé utrpenia. Náboženské rozbroje, povstanie, plienene povstaleckých či cisárskych vojakov, vojna s Turkami a rôzne epidémie spôsobovali aj v Betliari veľké škody a mimoriadny pohyb obyvateľov. Napríklad po morovej epidémii (1709 - 1710) obec mala v roku 1725 iba 15 starých osadníkov s pozemkom a 11 želiarov, ale v roku 1773 už v nej žilo 69 rodín, z nich 55 sedliackych.

V rokoch 1607 - 1608 sa v obci vytvorila samostatná cirkevná organizácia. Okrem kazateľa mohla mať i učiteľa pre vzdelávanie detí. Túto možnosť obec využila. Jej obyvatelia prekonali obdobie náboženskej neznášanlivosti a po vydaní tolerančného patentu (1784) sa rozvíjali obidve náboženstvá (evanjelické i katolícke). O pôsobení kazateľov - farárov a učiteľov – kantorov v 17. a 18. storočí sa zachovali aj písomné materiály. Boli použité pri spracovaní životopisných náčrtov osobností, ktoré v tomto období zabezpečovali kultúrny a sociálny rozvoj obce.Zrušenie poddanstva (1848) a urbársky patent z roku 1853 oslobodili od feudálnych tiarch len tvz. Urbársku pôdu (ktorú poddaní užívavali a plnili za ňu poddanské povinnosti). Z lesov a spoločných pasienkov bola roľníkom vydelená určitá časť. Vytvorila základ budúcej urbariálnej a pasienkovej spoločnosti. Koncom 18. storočia oživlo baníctvo a nastal rozmach železiarstva. V obci bola vysoká pec a dva hámre, roku 1847 pribudla valcovňa a roku 1853 druhá pec. Železiarske podniky však koncom 19. a začiatkom 20. storočia zanikli. Obyvatelia naďalej pracovali v poľnohospodárstve, lesníctve a v rozšírenej miere sa zoberali remeslami. ozpad Rakúsko – Uhorska a vznik ČSR v roku 1918 priniesli obyvateľom národné oslobodenie a znamenali koniec násilnej maďarizácie. Od tohto času pulzuje v obci čulý národný a kultúrno - spoločenský život. Zabezpečovali ho nielen prisťahovaní, ale aj domáci vzdelanci. Možno povedať, že v obci vyrastala prvá domáca inteligencia, ktorá postupne „vzala do svojich rúk“ starostlivosť a zodpovednosť za kultúrno - spoločenský rozvoj obce. Obec citeľne zasiahla realizácia mníchovského diktátu v roku 1938. Stala sa pohraničnou obcou. Jej obyvatelia sa v roku 1944 zúčastnili Slovenského národného povstania. Od fašizmu bola oslobodená 23. januára 1945.Obyvatelia sa po obnove vojnou zničených a poškodených objektov pustili do postupného, cieľavedomého rozvoja obce. Zlepšilo sa životné prostredie. Výstavbou rodinných domov vzniklo niekoľko nových ulíc a postavené boli viaceré spoločensky potrebné objekty. Rekonštruovali sa aj staršie rodinné domy. Vybavenosť bytov dosiahla nebývalú úroveň. V roku 1956 bolo založené jednotné roľnícke družstvo, ktoré sa roku 1960 stalo súčasťou JRD Nový Gemer so sídlom v Gemerskej Polome. Majetok Andrášiovcov bol po vojne skonfiškovaný. Kaštieľ s rozsiahlym parkom bol roku 1948 vyhlásený za štátny kultúrny majetok. Komplex areálu kaštieľa s celým parkom je národnou kultúrnou pamiatkou. ( oficálna stránka obce Betliar )

BETLIAR - Kaštieľ

Múzeum Betliar spravuje bývalé sídla rodiny Andrássyovcov, ktorých považujeme za najvýznamnejších aristokratov v Európe v 19. storočí. Celý zbierkový fond múzea tvorí pozostalosť po rodine Andrássy. Pod správu múzea patrí kaštieľ Betliar, hrad Krásna Hôrka a Mauzóleum Andrássyovcov v Krásnohorskom Podhradí. Kaštieľ Betliar je skutočne luxusné sídlo, ktoré bolo postavené pre účely reprezentácie svojich majiteľov.

Na mieste staršieho menšieho renesančného kaštieľa (zo 17. alebo začiatku 18. storočia) vznikla v rokoch 1881-86 za grófa Emanuela I. Andrássyho (1821-1891) rezidencia, ktorú využíval predovšetkým ako poľovnícke sídlo a múzeum pre svoju bohatú zbierku. Gróf sa inšpiroval predovšetkým anglickými vidieckymi sídlami, no na kaštieli môžeme nájsť aj prvky ovplyvnené francúzskou architektúrou. Hrad Krásna Hôrka, pôvodne stredoveké opevnenie, ktoré je momentálne v rekonštrukcii po ničivom požiari, ktorý ho zasiahol v roku 2012. Mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí je unikátna pamiatka na bývalom panstve Andrássyovcov, postavená v rokoch 1903 – 1904. Je výsledkom práce predstaviteľov mníchovského Jugendstilu a využíva prvky ranokresťanského a čiastočne aj staroorientálneho umenia. Je tu pochovaný gróf Dionýz Andrássy so svojou manželkou Františkou.

BETLIAR - Anglická záhrada

Poľovnícky kaštieľ Andrássyovcov obklopuje jeden z najkrajších anglických parkov na Slovensku, ktorý bol v roku 1978 zapísaný do zoznamu významných historických záhrad sveta. Anglický park v Betliari má do svojej záhadnosti zakomponovanú hravú, vzrušujúcu objavnosť. Za každým stromom, v každom zákutí objavíme niečo nové, prekvapivé. Tak ako aj kaštieľ, ktorý sa akoby náhodne vynorí spoza veľkého košatého stromu vynárajú sa postupne pavilóny, cestičky, kaskády... Betliarsky park dáva a umocňuje pocit vznešenosti hostí, ktorí navštívia kaštieľ a na chvíľu sa ponoria do myšlienok, ktoré ich zanesú späť v čase o sto či dvesto rokov. Asi pred dvomi storočiami gróf Leopold Andrássy pozval na svoje panstvo významného záhradného architekta Henricha Nebiena, ktorý položil základy betliarskeho anglického - prírodného parku. Nebien patrí medzi významné osobnosti klasicistických a empírových záhrad, pôsobil aj Budapešti, kde vytvoril "Városliget" a v Dolnej Krupej u Brunswikovcov. Jeho nasledovníkom sa už v roku 1823 stal Jozef Bergman, ktorý navrhol vysoký kamenný vodopád pripomínajúci rímske antické akvadukty, pod ktorý umiestnil grottu (jaskyňu) pre ľadové medvede. Druhá polovica 19. storočia obohatila park o tri fontány. Najhonosnejšia s bazénom v podobe štvorlístka, umiestnená do francúzskej buxusovej výsadby sa nachádza pred kaštieľom, v jej strede je bronzová socha okrídlenej Psyché.

Rožňava

Prvá písomná zmienka o Rožňave pochádza z roku 1291. Nachádza sa v darovacej listine vystavenej ostrihomskému arcibiskupovi Ladomérovi kráľom Ondrejom III. Prvou známou architektúrou Rožňavy je pôvodný farský kostol (v súčasnosti biskupská katedrála), ktorá pochádza z roku 1304. Tento kostol prešiel mnohými prestavbami, z ktorých najväčšie zmeny priniesla prestavba na prelome XV. a XVI. storočia reprezentovaná tzv. Bakóczovskou kaplnkou, jej renesančným vstupným portálom a neskorogotickým pastofóriom na severnej strane presbytéria. V blízkosti kostola vznikla osada, ktorá v roku 1382, ako predchodca dnešného mestského jadra, dostala mestské práva od kráľa Ľudovíta I. Z pôvodnej osady baníkov, ktorí sem prišli vyťažiť nerastné bohatstvo okolitých hôr vzniklo mesto. Celá jeho nasledujúca história je úzko spätá s výnosnou ťažbou zlata, striebra, medi a neskôr železnej rudy.

Mesto bolo pomenované Rožňavou podľa názvu mimoriadne výnosnej bane: Rosnoubana (Rozsnyóbánya, Rosenau). Prvé mestské výsady udelil mestu podľa tradície kráľ Ľudovít Veľký v roku 1382. V stredoveku sa tu ťažilo najmä zlato a striebro, neskôr sa Rožňava stala dôležitým centrom remeselnej výroby a školstva.

Po definitívnej porážke husitov začiatok 16. storočia charakterizovala rozsiahla stavebná činnosť. Pri oprave a dostavbe kostola vzniklo niekoľko významných umeleckých diel. Gotické pastofórium majstra Petrusa de Coloa, tabuľová maľba metercie od majstra L. A. a renesančný portál majstra Vincenta z Dubrovníka sú najcennejšími dielami tohoto obdobia. Neďaleko kostola sa zrodilo priestranné štvorcové námestie obklopované honosnými meštianskymi domami najbohatších banských podnikateľov, v prostriedku ktorého stála budova stredovekej radnice.

Obdobie všestranného rozvoja mesta bolo ukončené náhlym úpadkom baníctva a náboženskými nepokojmi rozpútanými v tridsiatych rokoch 16. storočia, ktoré trvali až do začiatku 18. storočia. V strede námestia, na mieste staršej stavby, v tieni tureckej hrozby postavili v rokoch 1643 a 1654 charakteristickú mestskú vežu a na ruinách radnice z príkazu arcibiskupa Juraja Lippayiho vznikol kostol jezuitov.

Na prelome rokov 1706 a 1707 sa Rožňava stala dejiskom udalosti európskeho významu. Krajinská rada zvolaná Františkom II. Rákóczim do Rožňavy tu rozhodla o detronizácii Habsburgovcov. Táto udalosť sa viaže k budove banskej komory, k jedinej renesančnej stavbe v meste. Mariánsky stĺp stojaci pred palácom biskupov vznikol na pamiatku obetiam ničivej cholerovej epidémie v roku 1711. Pôvodne k nemu patrila aj socha sv. Floriána a sv. Jána Nepomuckého. Pôvabná budova s tromi vzácnymi barokovými súsošiami v blízkosti katedrály bola prvou rožňavskou nemocnicou postavenou v roku 1719 Jurajom Andrássym. Trojpodlažnú budovu radnice postavili v roku 1720. V roku 1776 sa Rožňava stala biskupským mestom a o dva roky neskôr podľa projektov Jána Mayera vznikol palác rožňavských biskupov. Na mieste drevenej zvonice farského kostola, povýšeného na biskupskú katedrálu, Ján Mayer postavil impozantnú barokovo klasicistickú zvonicu. V roku 1733 započala aj takmer sto rokov trvajúca výstavba kostola a kláštora františkánov.

Mesto v tých časoch už takmer úplne stratilo charakter banského mesta a postupne sa premenilo na mesto obchodno-remeselnícke. Veľké rožňavské trhy sem lákali obchodníkov aj zo vzdialenejších krajín a produkty miestnych remeselníkov sa stali vyhľadávanými v celom Uhorsku. V roku 1786 miestny staviteľ Ján Mayer dokončil svoju najvydarenejšiu stavbu, budovu rožňavského evanjelického kostola, ktorého oltár a kazateľnicu - podobne ako v prípade katedrály - vyhotovil známy majster Jozef Gode. Rožňava bola aj významným školským mestom s čím sa spájal aj čulý kultúrny život. História miestnej tlače a žurnalistiky je nevyčerpateľnou studnicou dôkazov a poznatkov o kvalite rožňavského kultúrneho života v 18. a 19. storočí. ( oficálna stránka mesta Rožňavy )

Čo navštíviť :

Galéria Baníckeho múzea Námestie baníkov 25, Rožňava

Historická expozícia Baníckeho múzea, Rožňava

Banícke zážitkové centrum Sentinel Šafárikova 43, Rožňava

Zaujímavé obce v okolí :

Brzotín

Čučma

Jovice

Krásnohorská Dlhá Lúka

Krásnohorské Podhradie - hrad uzatvorený

Kružná

Pača

Rakovnica

Rožňavské Bystré

Rudná

ROŽŇAVA - Banícke námestie

ROŽNAVA - Bánske Múzeum

Významné budovy mesta Rožňavy

Revúca

Revúca, s desaťisícovými obyvateľmi (od roku 2000 počet obyvateľov stále klesá )rovnomenného okresu, sa rozprestiera v utešenom kolorite Slovenského rudohoria, pod Kohútom, jeho druhým najvyšším vrchom. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o nej je z roku 1357. Tureckými nájazdmi bola v roku 1556 spustošená. Ako mesto sa po prvýkrát spomína v roku 1557 v urbáre Muránskeho panstva. Rozmach Revúcej bol poznačený rozvojom remesiel, obchodovaním a predovšetkým viac ako päťstoročnou výrobou a spracovaním železa. Už pred rokom 1556 tu pracovalo 8 taviacich hút a 7 hámrov. V roku 1808 v meste založili Muránsku úniu, prvú účastinnú spoločnosť v Uhorsku podnikajúcu v železiarstve. V prvej polovici 19. storočia sa tu vyrobilo až 15 % celoslovenskej výroby železa. V roku 1857 sa Revúca úplne zbavila závislosti od Muránskeho panstva.

V 60. a 70. rokoch 19. storočia sa Revúca stala jedným z centier slovenského národného a kultúrneho života. Takmer rok pred Maticou slovenskou, 16. septembra 1862, tu bolo založené Slovenské ev. a. v. gymnázium. Prvá úplná slovenská stredná škola v celej histórii Slovákov (až do roku 1918), na ktorej sa vo všetkých predmetoch vyučovalo a od roku 1868 aj maturovalo v materinskom jazyku. Podporovaná bola len slovenským národom, ktorý mu dal do vienka výstižný názov - Prvé slovenské gymnázium. Ako činovníci a profesori pôsobili v ňom významní predstavitelia nášho národa Štefan Marko Daxner, Ján Francisci, Matej Nandrássy, Július Botto, Jozef Kvetoslav Holub, Rudolf Homola, Mieroslav Kovalevský, Gustáv Lojko, Samuel Ormis, Andrej Sokolík, August Horislav Škultéty, PhDr. Ivan Branislav Zoch a ďalší. V meste založili ďalšie dve slovenské školy - učiteľský ústav a dievčenský vychovávací ústav.

Zásluhou Samuela Ormisa tu vznikli prvé spolky svojho druhu v Uhorsku - Vzájomná pomocnica a Potravný spolok. V rokoch 1871 - 1873 dokázali zo zbierok a milodarov organizovať stavbu novej budovy gymnázia. Najtemnejším dňom histórie mesta bol 20. august 1874, kedy gymnázium násilne zatvorili. Jeho zatvorením a neskôr odstavením železiarskych podnikov začalo mesto hospodársky upadať, čo ešte viac prehĺbili obidve svetové vojny.

Prudký rozvoj Revúcej nastal po roku 1945. Stala sa mestom textilákov, magnezitárov a predovšetkým mladých. Môžete ešte pozrieť : https://tic.revuca.sk/prelomove-...mesta.html