Ferdinand I. Coburg – bulharský cár s vrúcnym vzťahom k Slovensku

Mňa osobne zaujala Muránska planina, je to úžasný kus krásnej Slovenskej prírody  ak ste milovníkom prírody a turistických trás , ak sem raz prídete tak sa možno rovnako do tohto kraja zamilujete ako ja . Jedinou nevýhodou tohto kraja a blízkeho okolia je jeho dostupnosť verejnou dopravou. Ak máte auto nie je problém, dostanete sa sem, ale ak chceme chrániť prírodu tak by sme sa skôr mali sústrediť na hromadnú dopravu a nie preferovať prístup osobnými autami. Ak nevlastníte auto tak cestovať sem napríklad z Bratislavy, Košíc a podobne nie je žiadna výhra a tak som aj ja cestoval sem  autom. Z Bratislavy je to cca viac ako 300 km záleží ako pôjdete, najrýchlejšia cesta je cez Banskú Bystricu ( do 4 hodín ) , cez severnú stranu Bratislava - Žilina - Poprad to máte okolo 400 km a hodinu aj niečo navyše ( hromadnou  dopravou niekedy aj 11-17 hodín )  Z Košíc sú to necelé dve hodiny cca  150 km, či pôjdete cez Kysak alebo Krompachy ( ak chcete aj na tejto trase obdivovať krásu Slovenska tak do poručujem ísť cez Krompachy ) alebo poprípade južnou cestou cez Gemer kde je tiež čo objavovať. ( https://sobotnik.sk/2022/04/geme...dstavenie/ )  Pri tom v minulosti chodili autobusy do Revúcej priamo z Bratislavy a odtiaľ sa prestupovalo na trasu Revúca a.s. - Muránska Huta, Predná hora rázc.LÚ. Dnes by ste museli cestovať z Bratislavy do Zvolena alebo Banskej Bystrici ( vlak alebo autobus ) prestupovať smer Revúca a z Revúcej na Prednú Horu, alebo Flixbusom by Vám trvala cesta z Bratislavy do Revúcej 9 hodín s prestupom v Banskej Bystrici ( cca 4 hodinový prestup !!!! ) 

Upozornenie!!! Stránka sa bude priebežne upravovať...

Niečo pre turistov : https://mapy.dennikn.sk/?trasa=WfD3h

Čo robil bulharský cár Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg na Slovensku?

Kovová konštrukcia. Na prvý pohľad stará, ale zachovaná. Svojrázna. V Pohorelskej Maši opodiaľ nových domov vyzerá akoby vyrástla spod zeme. A ona zrejme aj vyrástla, lebo keď sa obyvateľov tých domov spýtate, čo to je, nevedia. Alebo sa vám ujdú "hmlisté spomienky" na akéhosi Bulhara, ktorému to tu ktosi postavil. Šesťdesiat rokov dokáže v mozgových závitoch ľudstva zaprášiť aj iné spomienky. Nie však v pamäti Márie Barančokovej. "Je to pylón, výrobok Pohorelských železiarní, ktorý venovali Coburgovi. Coburgovi, nášmu pánu kráľovi. Isteže sa na neho pamätám, veď som chodievala pomáhať tete, ktorá na coburgovskom zámku na Prednej Hore robila kuchárku. Mala som vtedy trinásť či štrnásť rokov, krásny vek. A pán kráľ mal rovnako staré dve dcéry, Nadeždu a Jevdokiju. Princezné. Jedna mala modrú izbu, druhá ružovú. Nesmeli sme chodiť do kráľovských izieb, ale keď pán kráľ nebol doma, preháňali sme sa po celom zámku. Deťom je jedno, či je dakto bohatý alebo chudobný, aj princezné sa chcú hrať. Bol to slušný človek, ten pán kráľ. Nikomu neodmietol pomoc, nechal postaviť veľa kostolov. Aj ten náš, katolícky, kde neskôr Nadeždu a Jevdokiju krstili. Viete, on bol bulharský cár, tam sú ľudia pravoslávni a aj jeho dcéry museli pokrstiť v tejto viere. Potom ich však dal pokrstiť aj v katolíckom kostole," spomína Mária Barančoková. "Veď sa len priznaj, čo si mu urobila," nabáda svoju manželku Viktor Barančok. Mária sa usmeje, bolo to predsa už tak dávno... "Keď prichádzal, vedeli sme, že si stačí kľaknúť a on nám vždy niečo dal. Veď bol kráľ! Nuž, a raz nám nedal nič. Tak sme ho obhádzali blatom. Veru, vtedy nás hnali od zámku! Nič nám však nespravili. Aj choromyseľného chlapca, Paľka Hoľka, s ktorým sa často zabával, nechal po smrti nabalzamovať." Barančokovci spomínajú na svoju mladosť. Na časy, keď sa Mária ešte volala Baranová a netušila, že sa raz vydá za Viktora Barančoka. Ona spomína na detstvo na zámku, jej manžel rozpráva, ako Coburgovci celé desaťročia budovali priemysel na Horehroní. Vysoké pece, hámre, na tie časy moderný priemysel. Kaštieľ v Pohorelskej Maši, veľký park, a dokonca aj vlastnú železničnú stanicu. "Chodievali sem na kočoch. Keď však v roku 1902 dostavali železnicu na trati z Brezna do Červenej Skaly, nechali si postaviť vlastnú stanicu pri kaštieli. Vlak tam stál len vtedy, ak viezol Coburgovcov. Inak nie," hovorí.

Dobrý chlapec zo slušnej rodiny: Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg. Jednoduchšie, Ferdinand Bulharský. Cár, ktorý sa na Slovensku ocitol v exile. Tí, čo pracovali v jeho službách, už nežijú. V spomienkach osemdesiatnikov však zostal ako živá rozprávka. Náš pán kráľ. Mali vtedy desať, pätnásť rokov a vryl sa im do pamäti. Akoby aj nie, keď patril medzi prvých ľudí, čo sa po tejto krajine preháňali na mercedese. "Bradatý muž, ktorý rozhadzoval medzi nastúpené davy detvákov cukríky a peniaze," povie Ján Dubašák z Telgártu. Čo tam robil, už nie je podstatné, cukríky a drobné mince v pamäti zostali. Kde sa tu však vzal bulharský cár? Odpoveď nájdete na zámku vo Svätom Antone na portréte v očiach Márie Antónie Gabriely Koháryovej. Bola jedinou dcérou Františka Jozefa Koháryho, uhorského vicepalatína a predsedu uhorskej kráľovskej komory, posledného mužského potomka tohto šľachtického rodu. Mária Antónia sa 2. januára 1816 vo viedenskom Dóme sv. Štefana vydala za Ferdinanda Juraja Coburga. Keď o desať rokov neskôr umrel jej otec, všetky koháryovské majetky zdedili Coburgovci. A tých bolo požehnane aj na Slovensku. Mária Antónia mala s Ferdinandom Jurajom štyri deti. Jeden z jej synov sa volal August. Ten sa neskôr oženil s dcérou francúzskeho kráľa Ľudovíta Filipa, Clementínou Orleánskou, ktorá bola zároveň aj pravnučkou Márie Terézie. Nuž, a z tohto manželstva sa v roku 1861 narodil vo Viedni ako piate dieťa aj náš Ferdinand Maximilián Karol Leopold Mária Coburg. Jednoduchšie, Ferdinand Bulharský...

Dobrý chlapec zo slušnej rodiny. Coburgovci, nemecký šľachtický rod, už sedeli na belgickom, portugalskom a britskom tróne, dievčatá boli povydávané aj za ruské veľkokniežatá, a tak keď Bulhari v roku 1886 chodili po celej Európe, aby našli svojho budúceho cára, oslovili aj Ferdinanda Maximiliána Karola Leopolda Máriu Coburga. Vtedy mal 26 rokov, bol pekný, múdry a - vzdelaný. Keď ponuku prijímal, dal si podmienku, že s jeho bulharskou korunováciou musí súhlasiť Rusko a Turecko. Stalo sa. V roku 1887 odcestoval do Bulharska a vo Velikom Tarnove ho korunovali za panovníka. V roku 1908 vyhlásil Bulharsko za nezávislý štát a sám sa stal cárom. Bulhari vraj na neho dodnes spomínajú v dobrom, aj keď sa počas prvej svetovej vojny spriahol s Nemcami a po prehratej vojne v roku 1918 abdikoval a odišiel do exilu. Na Slovensko. Chvíľu žil vo Svätom Antone, chvíľu na zámku na Prednej Hore, pobudol aj na zámočku na Pustom Poli, po ktorom nezostali ani len ruiny, videli ho na coburgovskom zámku v Jelšave... A bol to on, kto s prezidentom Jozefom Tisom slávnostne otváral novovybudovanú železnicu z Banskej Bystrice do Hornej Štubne. Bulharský cár na slovenskej scéne.

Cár na drevenom motore: "Pravdaže sa na neho pamätám. Musím, však som najstarší chlap v celej Muránskej Huti," rozpráva 86-ročný Matej Šuhaj. "Veľakrát som ho videl, veď chodieval zo zámku na Prednej Hore k nám dole, do kostola. Na drevenom motore. Celé to auto bolo drevené, aj kolesá. V kostole, ktorý nechal vymaľovať, a dodnes ho nikto nepremaľoval, mal vyhradenú lavicu, kde do dnešného dňa nikto nesedáva. Vždy rozdával cukríky a peniaze, aj mne dal. To viete, bol to pán - prišiel, kedy chcel, odišiel, kedy chcel. Nebol to planý chlap, taký starý pán v sivej peleríne, s čižmami na nohách, s briadkou. Vedľa dnešného kaštieľa na Prednej Hore mal drevený zámoček, kde býval, kým staval nový zámok. Poskupoval pozemky a v štrnástom začal stavať. Kadekto od nás z dediny vtedy u neho pracoval. Vraj sa tu chcel usadiť, lenže ja som potom v štyridsiatom roku narukoval, a keď som sa po štyroch rokoch vrátil z Ruska, Coburg tu už nebol. Zostal len nedostavaný zámok, čo potom prerobili za slovenského štátu na liečebňu."

"Ale kde, ja som Coburga nemohla poznať, veď nemám sto rokov," vraví žena pri starom poľovníckom kaštieli. Bývam tu však tridsať rokov a všeličo som počula. Vraj ho kúpil na nejakej výstave vo Viedni, nechal celý previezť a postaviť tu na Prednej Hore. Ten pamätníček vedľa, to je vraj náhrobok jeho obľúbeného psa. A v zámočku dnes žijú zamestnanci psychiatrickej liečebne. Všeličo sa tu povráva, vraj zo zámku vedie tajná chodba až do Muránskej Hute a dole, kde má psychiatria sklady, mala byť hrobka. Vravia, že tu chcel odpočívať. Ktovie, či by chcel aj dnes, keby vedel, že nad ním je protialkoholická liečebňa!"

"Ľudia na neho radi spomínajú," hovorí Mária Ďurianová, odborná pracovníčka z múzea vo Svätom Antone. "Aj moja mama. Ako dieťa žila pár rokov vo Francúzsku, kde si jej otec našiel robotu. S Coburgom sa stretla tu, pri zámku vo Svätom Antone a prehovorila s ním po francúzsky. Starému pánovi sa veľmi páčilo, že chudobné dievča vie tak dobre cudziu reč, dal jej sto korún, mala zimné topánky aj kabát!"

Bulharský premiér na Slovensku: Mecenáš chudobných alebo nudiaci sa cár v exile? V každom prípade bohatý muž, ktorý vraj ovládal až osemnásť jazykov, slovenčinu nevynímajúc, venoval sa ornitológii, botanike, písal vedecké práce, veľa cestoval. Po Brazílii, Afrike... Rád poľoval a ešte aj ako nevládny starec sa nechal vyniesť do lesa, aby zastrelil hlucháňa, lebo podľa veštby v roku, keď ho nezastrelí, umrie. Muž, vďaka ktorému má múzeum vo Svätom Antone pamiatky, akými sa môže naozaj pýšiť. Napríklad zlatý salónik, svadobný dar Márie Terézie svojej dcére Márii Antoinette, ktorej sestra Mária Karolína, neapolská kráľovná, bola prastarou matkou Ferdinanda Bulharského. Nezdedil ho. Kúpil ho v Paríži na dražbe v 20. rokoch a dnes je vo Svätom Antone. Sú tu aj fotografie z jeho rodinného života, fotografia mŕtveho bulharského cára Borisa. Borisa, Ferdinandovho syna, ktorý prevzal trón po otcovi v roku 1918 a vládol Bulharsku až do roku 1943, keď po stretnutí s Hitlerom umrel za záhadných okolností. Vraj musel umrieť preto, lebo zachránil štyridsaťtisíc bulharských Židov pred nemeckou internáciou. Po jeho smrti prevzala vládu za jeho syna Simeona II. regentská rada, tú potom vystrieľali ruské vojská. Dnes je však Simeon II. bulharským premiérom a v septembri bol na súkromnej návšteve vo Svätom Antone. Pietnej návšteve. O majetky Coburgovcov už dávno nejde, tie prešli do vlastníctva československého štátu už v roku 1928. Teda oveľa skôr ako Ferdinand Bulharský kúpil všetkým zamestnancom zámku vo Svätom Antone vstupenky na vystúpenie Františka Krištofa Veselého. Nič nie je zabudnuté!

Časy sa menia: "Ako by som na neho mohol zabudnúť, keď celý život žijem vedľa jeho kaštieľa!" hovorí Alojz Kováč v Jelšave. "Moja mama ho veľmi dobre poznala, ja som bol chlapec, mal som možno deväť rokov. No a viete, k nemu sa dostať nedalo, vždy ho strážili, keď šiel z kaštieľa do kostola. Tak ako potom Husáka! Tiež tu bol, a tiež sa s ním nedalo zhovárať. Ani fotografovať sa nenechal. Mali sme holiča, Šoltýs sa volal, fotografoval všetko, ale Coburga nesmel. Nebyť Coburgovcov, ktovie, čo by sme tu, v tejto našej Jelšave, mali. Veď zámok dali postaviť, aj Kostol sv. Petra a Pavla približne v tom istom čase, okolo roku 1850. Staval ho chýrny viedenský staviteľ Wünsch. Vraví sa, že na jednom svätom obraze v kostole sú aj tváre Coburgovcov, ale ktovie, či je to pravda. Určite je však pravda, že odkedy Coburgovci odišli, ide kaštieľ dolu vodou. Len sa na to pozrite, čo s ním porobili! Ruina! Za socializmu ešte vyzeral dobre, mal som kľúče od všetkých 110 miestností, musel som vylepovať komunistické heslá do všetkých okien, teraz onedlho spadne. Škoda, že sa staré časy pominuli."

"Škoda, že sa staré časy pominuli," vraví aj Mária Barančoková. Po druhej svetovej vojne už Ferdinanda Maximiliána Karola Leopolda Máriu Coburga na Slovensku nikto nevidel. Pred prichádzajúcim frontom ušiel do Viedne, odtiaľ do Nemecka, kde v roku 1948 ako osemdesiatsedemročný umrel. Pochovali ho v rodinnej hrobke Coburgovcov vedľa rodičov. Údajne v dvoch rakvách, drevenej i cínovej, lebo do poslednej chvíle veril, že raz bude odpočívať na zámku na Prednej Hore. Pán kráľ umrel. Prehrmel aj socializmus. Spomienky sa však vracajú. "Princezné Nadežda a Jevdokija tu už dva- či trikrát boli," hovorí Mária Barančoková. "Susedia mi vraveli, že u nich búchali na dvere, že sa so mnou chceli stretnúť. Lenže ja som práve nebola doma."

 

PETER KUBINYI, PLUS 7 DNÍ

https://slovaktraveler.sk/zelezn...v-jelsave/

https://is.muni.cz/th/wvnmb/Ferd...10.12..pdf

Okolie zotavovne Predná Hora 

V minulosti boli v tejto oblasti klasické drevenice a chaty. Časom ale majitelia pomreli, alebo už  nebol až taký záujem o chatovanie. Po roku  1980 - 1990 a v tomto období narastal záujem od súkromných osôb o výstavbu nových modernejších chát, ale začali sa vo veľkej miere stavať rekreačné zariadenia, modernejšie drevenice, chalupy, bungalovy a podobne. Samozrejme s vyšším komfortom a vyššími cenami. 

https://www.prednahora.sk/       https://www.planina.sk/   https://www.pivovarprednahora.sk/ 

Obec Muráň

Obec MURÁŇ vznikla roku 1321 pri panskom majeri pod Muránskym hradom. Muráň bol súčasťou bohatej a vyspelej železiarskej oblasti Muránskeho panstva, ktorému patrili nielen desiatky obcí na Gemeri, ale aj na Horehroní a Spiši. Už od roku 1823 sa zaoberali obyvatelia výrobou známej „muránskej“ kameniny a keramiky v manufaktúrnej dielni. V roku 1849 sa odohrala medzi Muráňom a Tisovcom bitka, pri ktorej boli porazení slovenskí povstalci (podľa povesti sa ranení skrývali v tzv.. Hurbanovskej jaskyni známej aj ako Brestová na začiatku Hrdzavej doliny).

Pôvabné zákutia starého Muráňa majú nielen historickú, ale aj krajinotvornú hodnotu a dotvárajú aj dnes svojskú atmosféru Muráňa. Najstaršou časťou je „Majer“, z ktorej vznikla v stredoveku obec. „Pľac“ je malé námestie pred Obecným úradom a poštou, ktoré je križovatkou ciest smerom na Revúcu, Tisovec a Červenú Skalu.

V r. 1950 bol založený na Veľkej lúke pri Muráni žrebčín, kde chovali ťažné kone pre lesné hospodárstvo a armádu a šľachtili nové plemeno krížením hucula s plemenami fjord, hafling a norik. V r. 1995 bol uznaný šľachtiteľský chov „norika muránskeho typu“ a od r. 1997 bol vyhlásený chov génovej rezervy „norika muránskeho“.

Obec Muráň tvorí juhovýchodný vstup do Mikroregiónu. Leží vo výške 394 m. n. m. a jej chotár má rozlohu 10 315 ha. Dnes žije v obci 1300 obyvateľov. Obec je súčasťou Gotickej cesty prechádzajúcej historickými pamiatkami Spiša a Gemera – Malohontu. V obci sa nachádza pošta, reštaurácia a penzión Muráň. V bufete oproti kostolu si môžete pochutnať na výbornej muránskej špecialite – plnených buchtách. V zime je v prevádzke 400 m lyžiarsky vlek priamo v obci. Pri nástupe na náučný chodník vedúci na Muránsky hrad sa nachádza Informačné stredisko Národného parku Muránska planina.

Zaujímavosťami obce je polo divoký chov koní na Veľkej lúke, preslávené muránske buchty alebo Rodeo Muráň – jedno z najväčších rodeí na Slovensku, od roku 1978 sa každoročne koná „Zimný prechod Muránskou planinou“, mimoriadne obľúbený je aj „Horský duatlon“ (beh, jazda na bicykli, beh).

 

Kontakty

Starosta: Ing.Roman Goldschmidt

https://www.muran.sk/coburgovci-...5110/.html

https://www.pohorela.sk/obec/o-o...-52sk.html

https://www.cestovnyinformator.s...muran.html

Revúca 

Revúca bola v minulosti jedno z významných stredísk národného života. V 19. storočí v nej vzniklo aj Prvé slovenské gymnázium, ktoré bolo prvou skutočne slovenskou školou tohto druhu.

Revúca patrí k obciam a mestám Gemera, ktoré sa vyvíjali ako roľnícko-pastierske, neskôr pribudlo aj baníctvo a železiarstvo.

Kedy a ako vznikla Revúca, presne nevieme. Známa je donačná (darovacia) listina kráľa Bela IV. z roku 1243, ktorou dáva štítnickú občinu Bebekovcom. V nej sú vyznačené hranice panstva a medzi mnohými chotárnymi názvami sa spomína aj územie „terra Martini“. Regionálni historici ho na základe ešte i dnes existujúcich názvov stotožňujú s chotárom Revúcej. Z uvedenej listiny vyplýva, že spomínaný územný celok bol pravdepodobne osobitný a nepatril k susednému jelšavskému chotáru označenému v listine ako „castrum Ilsva“. Z dostupných archívnych materiálov vieme, že obec vznikla na území, ktoré v roku 1321 dali uhorskí veľmoži Ratoldovci dedičnému richtárovi Stojanovi na osídlenie.

Najstarší zachovaný písomný záznam, v ktorom sa meno Revúca nachádza je v listine z roku 1357. Píše sa v ňom o súdnom spore so susednou obcou Muránskou Dlhou Lúkou za časť pozemku nachádzajúceho sa v chotári týchto dvoch obcí.

Revúca neskôr patrila šľachtickej rodine Ilsvai a od roku 1557 panstvu hradu Muráň. V listinách sa názov Revúcej uvádza ako Nagy Reucze – v roku 1357, Rewcze – v roku 1435, Noghrewche – v roku 1453, Rausenbach alias Rewcze – v roku 1558, Rewutza Maior – v roku 1598, Welka Rewucza – v roku 1773, Veľká Revúca, po nemecky sa nazývala Gross Rauschenbach, po maďarsky Nagyrőcze, od 1. januára 1920 sa nazýva Revúca, hoci názov Veľká Revúca sa začas používal ešte aj po tomto dátume.

Slovenský názov mesta je odvodený od hučiacej (revúcej) bystriny, okolo ktorej mesto vznikalo. Nemecký názov Rauschenbach sa v listinách zo 14. a 17. storočia striedal so slovenským a je jeho doslovným prekladom. Názov mesta i mená obyvateľov z tohto obdobia potvrdzujú, že mesto je slovenského pôvodu.

Údolie Muránskej doliny vytváralo pomerne dobré podmienky pre prílev obyvateľstva – bol tu najmä dostatok úrodnej pôdy a hojnosť pastvín a lesných porastov s ložiskami železnej rudy. V 15. storočí patrila medzi najľudnatejšie osady Gemera. Podľa daňových registrov z roku 1427 mala 70 port (usadlostí). Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a železiarskou výrobou, ktorá sa začala úspešne rozvíjať v 15. – 16. storočí.

V roku 1556 prvým veľkým nájazdom do Muránskej doliny vyrabovali a vypálili Revúcu Osmanské vojská, ktoré v tom čase násilne obsadzovali južné oblasti Slovenska. Jej nádejný vývoj bol prerušený. Obec musela až do roku 1690 platiť Turkom poplatky, ktoré hneď po roku vzrástli zo 150 na 600 florénov. Počet rodín klesol zo 75 rodín na 33 rodín, z ktorých bolo 20 rodín želiarskych a 13 rodín roľníckych.

Koniec 16. a začiatok 17. storočia priniesol pre obyvateľov Revúcej prospešné zmeny. Z tohto obdobia je známa rukopisná kniha Protocolon Rimanovianum (cirkevné zápisnice), z ktorej sa dozvedáme, že Revúca mala už pred rokom 1596 richtára a radu. Chod Revúcej ovplyvnil Tomáš Séči, pán hradu Muráň, keď jej v roku 1612 udelil povolenie na slobodný predaj piva a vína. O štyri roky neskôr potvrdil staré výsady jeho syn Juraj, ktorý dal Revúcej ďalšiu výsadu – právo jarmokov. V tejto listine sa Revúca po prvýkrát uvádza ako mesto. Výsadami a vhodnou polohou sa mesto stalo centrom obchodu pre Horehronie, Spiš a Dolnú zem. Obyvateľom mesta sa predsa len najviac uľavilo koncom 17. storočia po vyhnaní Turkov a odchode cisárskych vojsk, ktoré sa v rokoch 1691 – 1696 ubytovali v meste, čo si vyžiadalo veľké výdavky vynaložené na ich stravu, nápoje, krmivo, ale i dary.

V 14. storočí príchodom západných kolonistov sa v Muránskej doline rozšírila remeselná výroba. Kolonizácia na valašskom práve mala veľký význam nielen pre osídľovanie územia, ale aj pre začiatky remesiel a domáckej výroby. K najrozšírenejším remeslám v Revúcej patrilo kováčstvo, súkenníctvo a tkáčstvo. Revúcki tkáči boli známi ako dobrí výrobcovia gúb a kobercov. V 16. a 17. storočí sa revúcke remeslá rozšírili o koželuhov, ševcov, remenárov, čižmárov, kožušníkov, valchárov i mlynárov a pribúdali ďalšie. Remeselníci sa združovali v cechoch. Ich povinnosti, záväzky a zvyky určovali cechové artikuly, potvrdzované panovníkmi, feudálmi, cirkevnými inštitúciami, prípadne magistrátom mesta. Členstvo v cechu bolo povinné a stalo sa základnou podmienkou každého náročnejšieho remesla. Stavovskú spolupatričnosť prejavovali vonkajšími znakmi. Z najstarších používaných pečatidiel sa zachovalo pečatidlo čižmárskeho cechu z roku 1694 a pečatidlo cechu mlynárov z roku 1697. Výsadné listiny revúckych cechov sú z neskoršieho obdobia - krajčírsko-kušnierskeho z roku 1803, remenárskeho z roku 1833 a koželuhov z roku 1834.V archívoch sú aj ďalšie dokumenty zo života cechov v Revúcej, napríklad zoznam mien kováčsko-zámočníckeho a stolárskeho cechu z roku 1801, protokol cechu kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho z roku 1863, menoslov kováčsko-mäsiarsko-šlosiarskeho cechu z roku 1863, stanovy kováčsko-šlosiarsko-stolárskeho cechu z roku 1879, ako i cechové artikuly tkáčskeho cechu z roku 1834. Zaujímavé sú aj pečate furmanského, kožiarskeho, tkáčskeho, čižmárskeho, stolárskeho cechu a ďalších, ktoré sú tiež cenným dokumentom niekdajšej slávy revúckych cechov. Niektoré cechy výsadné listiny nemali. Zaujímavosťou cechov boli zvolávacie tabuľky, ktoré nazývali obsielky. Vkladali do nich svoje oznamy, napríklad dátum schôdzok. Jedna z takýchto zvolávacích tabuliek – obsielka cechu krajčírskeho z roku 1803 – sa zachovala a je v zbierke u pána Pavla Ferdinandyho, obyvateľa Revúcej.

Rozvoj Revúcej podmienila okrem poľnohospodárstva aj želiarska výroba a s ňou sa rozvíjalo povozníctvo. Najvýznamnejším cechom v Muránskej doline bol cech steliarov – majiteľov slovenských pecí a hámrov na výrobu a spracovanie železa. Podľa najstaršej zachovanej písomnej zmienky o výrobe železa z roku 1557 vieme, že v Revúcej bolo päť taviacich hút a sedem hámrov. To svedčí o tom, že vývoj železiarstva tu bol dosť rozšírený najmenej o sto rokov skôr. Treba pripomenúť, že po tureckom pustošení boli tri taviace huty zničené. Majitelia týchto železiarskych zariadení boli poddanými Muránskeho panstva a podľa mien vieme, že v železiarstve podnikali najmä Slováci z Revúcej. Huty a hámre boli postavené v blízkosti vodných tokov Muráňa a Zdychavy, kde využívali vodnú silu. Bane sa nachádzali západne od mesta.

Okolo roku 1585 bolo stredisko železiarskej výroby Muránskej doliny v Revúcej, lebo mala viac železiarskych podnikov ako Jelšava. Vtedy sa jelšavskí podnikatelia obrátili na veliteľa hradu Muráň Júliusa Herbersteina so žiadosťou, aby písomne upravil vzájomné vzťahy medzi šteliarmi a vzťahy medzi nimi a robotníkmi. Tak vznikla prvá slovenská listina z oblasti hospodárstva, známe „Artikuly šteliarov muránskeho údolia“ napísané po slovensky a po nemecky. Šteliari sa združili do šteliarskeho cechu a jeho artikulami sa s malými zmenami riadili vyše dvesto rokov. Zápisy šteliarskeho cechu sa zachovali a sú písané po slovensky.

Množstvo výroby slovenských pecí v Revúcej v 16. – 17. storočí poznáme len približne. Počas zimných mesiacov pece nepracovali, lebo vodné kolesá obyčajne zamŕzali. V hámroch, ktoré pracovali v Revúcej až do konca 19. storočia, vyrábali nástroje pre poľnohospodárov, remeselníkov, ale aj pre domácu potrebu. Boli to napríklad rôzne nádoby, motyky, lopaty, kladivá, valcovaný materiál – plechy či železné tyče pre kováčov. Počas povstaní a vojen vyrábali aj pre vojenské ciele.

S rozvojom železiarstva a so spracúvaním železa sa zároveň rozvíjalo uhliarstvo. Drevné uhlie pálili v okolitých lesoch pre každého podnikateľa zvlášť. Pálili ho v milieroch, ktorých pozostatky možno nájsť v okolí Revúcej ešte aj dnes. Za kôš uhlia (8 kubických stôp = 53,6 kg) dostávali 3 – 4 grajciare.

Zásoby železnej rudy v Muránskej doline sa vyčerpali, preto železnú rudu začali dovážať z blízkeho vrchu Železník. Furmani okrem toho rozvážali aj výrobky z hámrov a vracajúc sa z ďalekých ciest privážali potraviny a iné potrebné výrobky. V 17. storočí furmani zakladali furmanské spolky. Cechový spolok furmanov z Jelšavy, v ktorom boli aj furmani z Revúcej, mal v roku 1757 spolu 81 členov, ktorí chodievali po mnohých cestách až na Dolnú zem. Neskôr si furmani z Revúcej založili vlastný spolok.

Najväčší rozmach železiarskeho podnikania v Revúcej nastal na začiatku 19. storočia. Výroba železa v slovenských peciach sa stávali nerentabilnou pre veľkú spotrebu drevného uhlia, ako i straty železa, ktorého veľa ostávalo v troske. Slovenské pece boli vytlačené vysokými pecami, čo znamenalo veľký pokrok. Postaviť takúto vysokú pec bolo finančne nákladné pre ktoréhokoľvek podnikateľa. V roku 1806 ponúkol feudál Martin Šturman svoju mašu a hámor na predaj mestu. V tom čase bol mestským richtárom železiarsky podnikateľ Ondrej Šramko. Keďže mesto peniaze nemalo a richtár všetkých presviedčal o výhodnej kúpe, rokovania trvali dlhšie. Nakoniec kúpu svojimi finančnými prostriedkami podporili aj revúcke remeselnícke cechy a 2. marca 1807 uzavreli dohodu. Mesto od Martina Šturmana mašu a hámor kúpilo a vstúpilo do spoločenstva s podnikateľom Ondrejom Šramkom, ktorý do spoločného užívania pridal svoje pece a hámre. 1. apríla bola podpísaná dohoda o založení Železnej kompánie, ktorá mala jednu vysokú pec (mašu) a dve slovenské pece, tri hámre, ako i železorudné bane v Železníku. K tomu patrili ešte budovy a pozemky.

Výrobu organizoval Ondrej Šramko a obchody išli dobre. Šramko presadzoval, aby do kompánie prijali i ďalších podnikateľov, čo sa revúckym mešťanom nepozdávalo. Neskôr sa dali presvedčiť a 3. mája 1808 bola podpísaná zakladajúca listina novej spoločnosti, ktorá prijala názov Muránska únia. Stala sa tak prvou účastinnou spoločnosťou podnikajúcou v železiarstve. Z jedenástich majiteľov, okrem mesta Revúca, bolo sedem šľachticov a štyria nešľachtici. Zakladajúca listina slúžila aj ako stanovy Únie. Podľa nej sa rozhodlo, že Únia bude mať tieto výrobné zariadenia: dve maše, čo znamenalo, že jednu ešte bolo treba vybudovať, dvanásť skujňovacích hámrov, jeden hámor s dvoma komínmi, osem vykúvacích hámrov, štyri slovenské pece. V skutočnosti mala jednu mašu, devätnásť slovenských pecí, jedenásť vykúvacích a štyri skujňovacie hámre. Preto museli zlikvidovať pätnásť slovenských pecí a vykúvacie hámre prebudovať na skujňovacie hámre. K výrobným zariadeniam Revúcej patrila jedna maša, desať slovenských pecí, sedem skujňovacích hámrov a štyri vykúvacie hámre. Revúca mala v spoločnosti 75 účastín. Dividendy z týchto účastín predstavovali ročne až 30 000 zlatých.

Sídlom Únie bola osada Bartova (stála na mieste dnešného futbalového štadióna). Všetky listiny o založení Železnej kompánie, ako aj Muránskej únie sú písané po slovensky a slovenčina aj ostala úradnou rečou. Hospodárske výsledky Únie boli veľmi dobré a už od roku 1812 mesto dostávalo z podnikania dividendy.

Mesto sa rozhodlo, že zisky zo železiarskeho podnikania bude spravovať samostatný pokladník oddelene od mestských peňazí v tzv. Handelskej kase. Z nej podporovali cirkvi, miestne školy a podobne. S kasou mesto slobodne disponovalo a stav pokladnice sa pred úradmi utajoval, preto sa o nej zachovalo veľmi málo údajov.

Prílev financií umožnil mestu v roku 1809 postaviť mestský dom. V tom čase malo mesto v prevádzke jatky, mlyny, pivovar, pálenicu, mestské krčmy, patrilo mu poľovníctvo, rybolov, polia a lesy. Zároveň bolo najväčším účastinárom Únie. Od roku 1829, zásluhou revúckeho richtára Jozefa Morávka, začalo budovať mestské kúpele. V ich areáli bola kúpeľná budova, hostinec, krytá tanečná sála, kolkáreň a tenisový kurt.

Prosperovanie mesta napomáhala aj jedna z najvýznamnejších železiarskych spoločností v Uhorsku – Rimavsko-muránska železiarska spoločnosť, ktorá vznikla v Rimavskom Brezove 6. júla 1852 zlúčením Muránskej únie, Rimavskej koalície a Spolku gemerských železiarov.

Mesto ekonomicky silnelo, ale úspechy železiarskeho podnikania sa neprejavovali na životnej úrovni tých, ktorí vyrábali železo a výrobky z neho. O sociálnom postavení majiteľov maší a hámrov a chudobných mašiarov a hámorníkov hovorí text piesne z roku 1847, ktorý je uvedený v časti Tradície.

Spoločnosť vlastnila veľký majetok. Patrili jej rozsiahle lesy v Gemeri, Novohrade a železorudné bane v Železníku. Surové železo vyrábala v revúckych mašiach Šramkova (Vyšná maša, za mestom smerom na Muránsku Dlhú Lúku), Kieškova (v dnešnej časti mesta v Maši) a pri rudných cestách (oproti železničnej stanici, kde bola neskôr elektráreň, potom okresný stavebný podnik, teraz prevádzky firmy Gemstav). Surové železo spracúvali v hámroch, v osade Bartova, Vinička (miestny názov sa zachoval až podnes – na východ od mestských kúpeľov) a v osade Úkorova (povyše Skalky). Železnú rudu dovážali z útrob vrchu Železník. Dovoz furmanom zľahčovala nová cesta, ktorú vybudovali v roku 1842, čím zároveň nastal aj rozvoj povozníctva.

V roku 1848 vrcholil rozklad feudálneho zriadenia vynesením tzv. marcových zákonov o zrušení poddanstva. Zákon však vôbec neriešil bývalých zmluvných poddaných a majerských, ani zmluvných želiarov. Ostali naďalej vo feudálnom područí statkárov a museli aj po roku 1848 plniť zemepánovi feudálne služobnosti. Nedostatky marcových zákonov sa nevyriešili ani po predložení mikulášskych Žiadostí slovenského národa prijatých 10. mája 1848. Gemerských poddaných to podnecovalo do boja proti zvyškom feudalizmu, preto v rokoch 1848 – 1850 vládla v Gemeri revolučná nálada.

Ďalšie medzníky, ktoré sa zapísali do histórie mesta, boli v päťdesiatych rokoch 19. storočia. V roku 1854 sa Revúca stala ochozným (okresným) mestom. Vtedy mal Revúcky okres vyše tridsaťtisíc obyvateľov. Okresným mestom ostala Revúca veľmi krátky čas, iba 13 rokov, lebo v roku 1867 hlavnoslúžnovský úrad preložili z Revúcej do Jelšavy. Významným rokom bol pre Revúcu rok 1857, keď sa mesto za 80 000 zlatých úplne zbavilo závislosti od muránskeho panstva Koburgovcov–Koháryovcov, a to vďaka zmluve o kúpe lesov uzavretej v roku 1856 medzi princom Augustínom zo Sachsen-Coburg-Gothy a trhovou obcou Revúca. Mesto sa stalo centrom spoločenského a kultúrneho života v slovenskom národnom duchu, tak ako aj ďalšie gemerské mestečká Tisovec a Ratková.

 

 

 

 

Zdroj: Dušan Dubovský - Revúca kolíska slovenského stredného školstva, 1993     prevzaté z e-obce

Svätý Anton pri Bánskej Štiavnici

http://www.msa.sk/107-ine-aktivy...da-coburga