Langtang Trek (Nepál 2021)

O TREKU

Národný park Langtang sa nachádza severne od Káthmandu a začiatok treku v dedine Syabru Besi je relatívne ľahko dostupný niekoľkohodinovou cestou z hlavného mesta. Údolie je význačné svojou autenticitou a tradičnou kultúrou, ktorú na hranici s Tibetom strážia pôvodní obyvatelia - Šerpovia a Tamangovia dodávajúci celej oblasti neobyčajnú atmosféru. Turisti tu síce nenájdu 8 tisíc metrov vysokých velikánov, no údolie je aj tak obklopené majestátnymi vrchmi na čele so 7-tisícovkou Langtang Lirung. Trek vedie cez rododendronové a bambusové lesy pozdĺž burácajúce vodopády a zasnežené vrcholky hôr až takmer na samý kraj údolia do dediny Kyanjin Gompa, ktorú zvierajú strmé končiare 5-tisícoviek. Čerešničkou na torte je výstup na 5 500 m vysoký technicky náročnejší vrch Yala Peak, ktorý bol donedávna prístupný len na špeciálne povolenie.

Trek začíname v dedine Syabru Besi (1460 m n.m), kam sa dá dostať jeepom alebo autobusom po asi siedmich hodinách cesty z hlavného mesta Káthmandu. Trek ďalej môže pokračovať strmšou severnou cestou cez osady Khangjim (2 265 m n.m), Sherpagon (2 580 m n. m.) a Rimche (2 450 m n.m) až do cieľovej zastávky prvého dňa - Lama Hotel (2 480 m n.m). Stúpaním cez rododendronové lesy s občasnými výhľadmi na Langtang Lirung nás cesta privedie do osady New Langtang, resp. Mundu (3 541 m n.m), kde končí druhý deň treku. Po prekonaní niekoľkých prameňov a morén sa údolie úplne otvorí a po asi dvoch hodinách dosiahneme najvyššie položené stredisko údolia - Kyanjin Gompa (3 850 m n. m.). Odtiaľ je možné začínať výšľapy na okolité majestátne kopce - Kyanjin Ri (4 620 m n.m), Tserko Ri (4985 m n. m.), či náročnejší Yala Peak (5 520 m). Návrat naspäť zaberie dva dni a je možné zvoliť južnú trasu popri rieke cez osadu Bamboo.

Mapa Langtang Treku

ÚVOD

Prvýkrát začínam o ďalšom, v poradí treťom, nepálskom dobrodružstve uvažovať koncom roku 2018, dva roky po mojej poslednej ceste. To bude asi doba, po ktorej sa mi začínať cnieť za Nepálom. Himaláje a tunajší ľudia ma natoľko očarili, že aj keď sa nezvyknem vracať do tej istej krajiny viackrát, v tomto prípade sa inak nedá. Mnohé sa však odvtedy zmenilo.

„ Zo študenta som sa stal zamestnancom korporátu, z čerstvo zaľúbeného slobodného chalana čerstvo ženatý otecko a zo zdravého vitálneho jedinca športom zničený poloinvalid."

Vzhľadom na obmedzený počet voľna a rodinné povinnosti sa nehrniem do ničoho veľkého a časovo náročného. Vyberám preto z bohatej ponuky nepálskych trekov práve Langtang trek, ktorý sa dá absolvovať za menej ako dva týždne. Toto údolie bolo dlhé roky obľúbeným miestom turistov, ktorí až tak netúžili po najnavštevovanejších trekoch okolo Everestu a Annapurny. Po zemetrasení v roku 2015 sa však toto nádherné údolie muselo spamätať z ničivých následkov a odznova vybudovať to, čo príroda zničila. Začínam preto úvodné fázy plánovania a hľadania parťáka na cestu. Ako starý blázon nemám problém ísť aj sám, no táto možnosť dostáva doma okamžitý ban. Oslovujem preto Mira, spolužiaka zo strednej, ktorý sa, aj keď bez predošlých skúseností z himalájskeho prostredia, veľmi rýchlo pridáva na palubu. Zopár telefonátov, stretnutie a predbežný plán je hotový. Keď sa v marci 2019 objavujú výhodné letenky z Bratislavy od FlyDubai, neváham ani chvíľu a odľahčujem svoju kreditku od neznesiteľnej tiaže peňazí a sebe tak ušetrím neskoršie výčitky. Termín – október 2019.

Koncom mája však prichádza prvá z nespočetne mnohých komplikácií, ktoré, ako sa neskôr ukáže, musím pri tejto ceste prekonať. V tomto čase pomerne veľa behávam, mám odbehnuté dva polmaratóny, a cítim sa bez obmedzení. To nakoniec vyúsťuje k roztrhnutiu predného krížneho väzu ľavého kolena. Padá preto rozhodnutie pre operáciu a jesenný termín je reálny iba v prípade rýchlej a úspešnej rehabilitácie. To sa však nakoniec ukazuje ako bezpredmetné, keďže Miro prichádza so zistením o vážnej srdcovej vade, ktorá by sa vo vysokej nadmorskej výške, nízkom tlaku a priveľkej námahe, mohla prejaviť prinajlepšom infarktom.

Riešim preto zrušenie a refund leteniek. Pre Mira padla, no ja sa s takýmto ukončením nemôžem zmieriť a preto hľadám náhradný termín a náhradného parťáka. Oslovujem preto Milana, bratranca a človeka na každú srandu. Ten neváha ani sekundu a celý projekt dostáva nový impulz. Som späť v hre. Milanovi dokupujeme letenky a 27. marec 2020, deň mojich narodenín, sa stáva novým dňom D.

"Začiatkom roka 2020 sa začínajú objavovať prvé správy o neznámom čínskom víruse. To už ako človek, ktorého cesty sú spojené s globálnymi katastrofami zahrňujúce výbuchy sopiek a zemtrasúce apokalypsy, šípim veľký prúser. Históriu v podobe niekoľko rokov trvajúcej pandémie nového koronavírusu, ktorá prepisuje učebnice dejepisu a mozgy mnohých ľudí, už snáď nemusím bližšie opisovať."

Cestovné obmedzenia a uzávery hraníc odkladajú plánovanú cestu ešte niekoľkokrát, až kým koncom novembra 2021, v čase začínajúcej omikron vlny, neujdeme pred lockdownom do Nepálu a nenaplníme ťažko vybojovaný zápas o vysnívaný Langtang. Tentokrát bohovia stoja pri nás. Teda, väčšinu času.

CESTA DO NEPÁLU

Bratislavská linka do Dubaja neprežila pandémiu, a tak sme nútení cestovať k našim českým bratom a konečne využiť vouchery za zrušené lety. Je piatok 26.11.2021 a ja odchádzam z roboty skôr, aby som sa presunul vlakom do Prahy. Okrem obvyklej trekovej výbavy musím tento krát myslieť aj na potvrdenia o očkovaní, negatívny PCR test, príjazdový formulár, covid poistenie a ďalšie formality potrebné na cestu. V Brne naskakuje do kupéčka Milan vyzbrojený plným batohom odhodlania a vonku zúri prvá tohtosezónna snežná búrka. Máme nočný let o desiatej a pred ním stíhame ešte vybrakovať letiskový MasterCard salónik a spríjemniť si tak šesťhodinový let do Emirátov. Ako čerstvý majiteľ Priority Pass kartičky vypĺňame aj štvorhodinový tranzit návštevou miestneho salónika a zapíjame Milanove meniny. Obmedzenie troch alkoholických nápojov na osobu našim slovanským hrdlám moc nevonia, ale je to stále lepšie ako nič. Obidva lety sú pandemicky poloprázdne a tak sa naťahujeme do trojek. Večer, niečo po piatej hodine, pristávame v Káthmandu. Konečne. Trvalo to iba necelé 4 roky.

Vstupné formality na letisku prebiehajú prekvapivo rýchlo. Strašenie z cestovateľských fór sa našťastie nenapĺňa, víza po krátkom interview a 30 dolárovom poplatku dostávame bez problémov. Covid papiere máme tiež v poriadku. Nepálci medzičasom vybudovali nový príletový terminál. Som v šoku! Ba čo viac, batožiny dorazili s nami. Neprestávam sa diviť (tí čo poznajú moje zápisky vedia, že pri obidvoch mojich predchádzajúcich cestách mi meškala batožina dva dni). Všetko ide hladko a pred letiskom nás už čaká chlapík s menovkou a odvozom do nášho hotela. Moje predošlé obľúbené ubytovanie aj s peknou záhradkou bohužiaľ zruinovala pandémia, no Jampa hotel priamo v Thameli sa ukazuje ako skvelá voľba. Náš itinerár je, predovšetkým prvé dní, veľmi napätý a preto musí všetko dokonale vyjsť. V hoteli zhadzujeme batožinu, dostávame kapučínko zdarma a pálime do ulíc na dokupovačky výbavy. Znalý miestnych pomerov som Milanovi odporučil odložiť kúpu „značkovej“ The North Face páperky, spacáku, rukavíc a paličiek až na tunajšie obchodíky. Stručne s ním preberám taktiku zjednávania cien, no veľmi rýchlo sa ukazuje, že na jeho nekompromisné ponuky nestačia reagovať ani miestni. Aj ja ešte dokupujem softshellku, inak mám všetko potrebné a zostáva už len doriešiť zajtrajší transport. Už krátky čas stačí na to, aby človek videl, resp. nevidel v uliciach takmer žiadnych zahraničných turistov, prázdne obchody a reštaurácie a pomerne poctivé nosenie rúšok. Nepál sa po dlhých mesiacoch konečne otvoril pre zaočkovaných turistov, no tí si len veľmi pomaly hľadajú cestu naspäť.

V Káthmandu pred trekom zostávame len jednu noc a hneď ráno odchádzame do Syabru Besi, vstupnej brány nášho treku. Napriek tomu, že vzdialenosť je len niečo cez 80 km, cesta bude trvať prinajmenšom sedem strastiplných hodín. Aj to len vďaka tomu, že ideme Jeepom, ktorý je rýchlejší. Transport som ešte z domu dohodol s nepálskym agentom a stiahol cenu na 120 dolárov za auto. Ten nás už celý bez seba čaká pred hotelom a nevie sa dočkať, kedy nás zavedie do svojej kancelárie. Vidieť, že je na ňu pyšný a nikoho tu dlho nemal. Je milý, vypytuje sa na náš itinerár, snaží sa nám dať rady a popritom hľadať priestor na ďalší biznis. Zostávame však iba pri jeepe, ktorý dohadujeme na ôsmu ráno, platíme a lúčime sa. Večer zakončujeme bohatou večerou v jednej z mnohých reštaurácií v Thameli. Nemôžeme nezačať s ničím iným ako výborným Dal Bhatom. Prvýkrát skúšam aj Tongbu – teplý nepálsky alkoholický nápoj podávaný v špeciálnom pohári. Ide o fermentovaný kvas semien ovsa, ktorý sa priebežne dolieva horúcou vodou a pije sa slamkou. Zozačiatku nám smrdí ako hnijúce ovocie v pálenici, ale postupne nám začína chutiť a míňame aj druhú termosku na dolievanie vody. Spokojní a plní očakávaní sa vraciame na hotel, pripravení na zajtrajší štart.

Let FlyDubai z Prahy

Prestup v Dubaji

Dohadujeme transport s miestnym Prakashom

Dokupujeme do výbavy posledné veci a dohodu zapíjame marhuľou

Ešte spacák do tých najvyššich polôh

Dal Bhat

Deň 1 Káthmandu – Syabru Besi

Po raňajkách nás už pred hotelom čaká pristavený Jeep so šoférom. To, čo dnes absolvujeme, však nebude nič príjemné. Najskôr niekoľko hodín jazdy, kým sa vymotáme zo zapchatých preplnených ciest hlavného mesta a zamierime po chaotickej a nebezpečnej autostráde smerom na sever. Potom ako-tak spevnený povrch vystrieda neskutočne rozbitý off-roadový terén po úbočiach hlbokých dolín, ktorý aj tak nebráni väčšine vodičom páliť si to rýchlosťou, pri ktorej sa testuje odolnosť tlmičov. Rovnaký úsek cesty som absolvoval pred piatimi rokmi cestou do Pokhary. Keď vystúpime hore nad Káthmandu Valley v diaľke už vidíme kilometre serpentín zapchaté nákladnými autami a autobusmi. To už náš šofér nevydrží a využíva skratky cez rozbité nespevnené horské cesty, ktoré vedú cez malé osady dolu do údolia. Cestu si krátime púšťaním slovenských ľudových evergreenov na audiosystéme nášho jeepu, na ktorý sme sa napojili. Náš mlčiaci šofér nič nehovorí, a tak sa len môžeme domnievať čo si myslí. Po pár hodinách zastavujeme na obed v spriatelenej reštike, natiahneme údy a pokračujeme v druhej polovici cesty. Tá začína čoraz viac pripomínať tankodrom a pomaly naberáme výšku.

Náš Jeep

Jeepom cestou do Syabru Besi

Hlavná ulica v Syabru Besi

Hot Springs

Mo-mo knedlíčky

Vstupujeme zároveň do armádnej výcvikovej oblasti a preto budeme musieť absolvovať aj niekoľko policajných a vojenských kontrol. Okrem kontroly pasov, batožiny kvôli drogám, dronom a iným nebezpečným predmetom, je potrebné pre vstup do národného parku zakúpiť si v Dunche aj permit. Ten stoji 2000 rupií a po zrušení TIMS kariet ide o jediný poplatok. Pri jednej z kontrol vystupujeme z auta a sme vyzvaní na inšpekciu batožiny. Zo starostlivo zbaleného ruksaku s premysleným systémom uloženia vecí na 10 dňový trek sa behom pár sekúnd stáva jeden veľký bordel. Prehliadku absolvujem úspešne a som rád, že dron, ktorý som pôvodne zamýšľal brať so sebou, som nechal doma.

Na Milana čakám vonku pred budovou, z ktorej vzápätí vychádza vojak s výrazom Chucka Norrisa. V ruke drží sáčok s bielym práškom a evidentne sa dožaduje vysvetlenia. „Milan, do pi*e, to čo si si sem zabalil!“, obleje ma pot behom jednej nanosekundy.

Ďalšie minúty trávime vysvetľovaním neandertálskym príslušníkom elitnej nepálskej armády, čo je hypotonický prášok na hydratáciu a nech pokojne vyskúšajú jeho výbornú zázvorovú príchuť. Šofér je už z nás celý nesvoj, no tichá pomsta v podobe najhoršieho úseku cesty sa stane jeho tajným tromfom.

Okolo štvrtej hodiny prichádzame do Syabru Besi rozlámaný ako balíček čipsov. Cesta nakoniec nebola až taká nebezpečná ako som sa obával, a tak navrhujem pri spiatočnej ceste využiť turistický autobus, ktorý je desaťkrát lacnejší. Toto neuvážené rozhodnutie o pár dní trpko oľutujem.

Syabru Besi (1 460 m n. m.) je východiskom Langtang treku a ide o nie príliš vábne prašné mestečko pri sútoku riek Trishuli a Langtang Khol. Kvôli očakávanému poobedňajšiemu príchodu dnes prespíme tu a mierime preto najskôr pohľadať ubytovanie na jednu noc. Pivo a domácu marhuľu si zaslúžene vychutnáme na streche jedného z mála otvorených hotelov. Západný turista sa tu v týchto časoch objavuje veľmi zriedkavo. Znovu si prebalíme veci v ruksaku po tom, čo sa na nich odbavili vojaci, dobijeme všetky zariadenia a ideme sa najesť. Ponuka je veľmi limitovaná a nikto nečaká, že sa tu môžu zjaviť dvaja západniari. Pri prechádzke dedinou zbadáme odbočku na Hot Springs a pred večerou sa ideme teda ešte vykúpať do horúcich prameňov vyvierajúcich z himalájskeho podložia len pár metrov od burácajúcej ľadovcovej rieky. Neskutočné. Pramene okupujú nepálske deti a miestne tínedžerky. Plavky nemáme, no poznajúc extrémne hanblivú povahu miestnej kultúry viem presne, ako na nich. Pri narastajúcej hrozbe odhalenia slovenských “sokolov“ už dievčatá utekajú z prírodného bazéna von. Jeden Nepálec predsa len zostáva pri nás a v domnienke, že nám bude asistovať pri kúpeli, nám čelovkou osvecuje vtákov. Po kúpeli končíme v čisto domácej reštike a večeru vyberáme len na základe fotiek jedál nalepených na oknách. Milan mo-mo knedlíčky a ja rezancovú polievku thukpa. Máme šťastie, že sa do reči dávame s miestnym horským vodcom Mr. Champfellom, ktorý žije v Kyanjin Gompe, našej finálnej dedine, a sprevádza turistov na ťažie dostupné vrcholy. Takým je aj Yala Peak s výškou 5520 m n. m. Ponúka nám dvojdňový výstup so servisom základného tábora, stravou, mačkami, cepínami a ostatnou horolezeckou výbavou za smiešnych 100 USD na osobu, čo je asi tretinová cena toho, čo mi ponúkali, keď som zisťoval ponuku z domu. Obohatí nás aj o zážitky s klientami, ktorí mu počas sprevádzania zomreli pri nehodách. Dohadujeme predbežný záujem, berieme si vizitku a keď dorazíme do Gompy, vyhľadáme ho. Všetko aj tak bude záležať od toho, ako dobre budeme aklimatizovaní a fyzicky v kondícií. Ideme spať. Zajtra to všetko vypukne.

Deň 2 Syabru Besi – Lama hotel

Dnes štartujeme prvý deň treku, no najskôr sa musíme vymotať z dediny a vkročiť hlbšie do údolia Langtang. Cez rieku vedie stavebný most pre veľké mechanizmy a prvú časť cesty až po usadlosť Domen treba prejsť po prašnej konštrukčnej ceste vybudovanej pre rozsiahly projekt vodnej elektrárne a ťažbu tajomnej rudy z tunajších baní. Tomu sa dá vyhnúť severnou vrchnou trasou cez osadu Sherpagon. Namiesto cesty popri rieke je možné prudko vystúpiť na hrebeň a prvý deň tak pretrekovať ponad údolie. To je aj náš prvotný plán, no už po pár metroch nás zastavuje miestny pastier s tvrdením, že vrchná trasa je zasypaná kameňmi a nie je dobré tade ísť. Keď o pár minút neskôr zopakuje rovnakú radu ďalší človek, nechceme byť za ignorantských idiotov, a preto z preventívnych dôvodov meníme trasu. O pár dní neskôr sa od miestnych vo vyšších polohách dozvedáme, že o žiadnych zosuvoch nepočuli a bežne tade chodia. Nechápeme síce, čo mohlo spôsobiť túto „disharmóniu informačného toku“, ale môžeme touto trasou ísť pri návrate z treku.

Výhľady v Domene

Úvod treku

Jeden z množstvo visutých mostov

Medové pláty divých včiel

Po asi hodine šliapania a prekonaných prvých tristo výškových metrov končí ohavná konštrukčná cesta. Na nej sme stretli iba miestnu babičku, ktorá nám pri guest house Boba Marleyho ponúka hašiš. Najskôr však musíme prekonať zemetrasením poškodený polorozpadnutý visutý most, za ktorým leží osada Domen (1680 m n. m.). Tu sa konečne začína pravý trek v prírodnom teréne vedúci spočiatku cez zelené rododendronové lesy s bujnou vegetáciou a množstvom vodopádov. Zastavujeme sa tu na Masala čaj a stretávame prvých domorodcov. Milá babička aj s malou vnučkou sa okamžite preberajú z hybernácie a my využívame ich prítomnosť na zopár pekných fotiek.

„Údolie rieky je malebné, no na väčšine miest bez výhľadu kvôli hlbokej doline, ktorá je po oboch stranách zovretá strmými úbočiami. Napriek tomu sa už začínajú objavovať prvé dychberúce scenérie.“

Sklon treku pozvoľna stúpa a v nasledujúcej len o tri kilometre vzdialenej osade Bamboo (2010 m n. m.) si pripočítavame do nôh ďalších 400 výškových metrov. Ideme väčšinou v chladnom tieni, po zelenšej a vlhšej strane kaňona, v kontraste s protiľahlým vyprahnutým svahom, na ktorý praží slnko. Je to presne ten hrebeň, cez ktorý vedie severná trasa cez horské dedinky Sherpagon a Khangjim. Onedlho míňame rázcestie k posvätnému jazeru Gosaikunda, určenému pre tých, ktorí majú toľko času a môžu si predĺžiť trek do susedného údolia. K dokonalej predstave tropického vodopádu, popri ktorom prechádzame, chýba už len kúpajúca sa nahá prsatá nepálka. Asi sa už začína u mňa prejavovať nedostatok kyslíka. Teplota stúpa a s ňou aj náročnosť. Mám dosť. Kvôli odstránenému menisku a redukovanej chrupavke si už nemôžem dovoliť behávať a robiť iné fyzicky náročné športy, a tak moja kondícia nie je na takej úrovni, ako by som si želal. Je to však niečo, s čím počítam a kompenzujem to silnou psychickou odolnosťou a odhodlaním. Koleno však drží a to je hlavné.

V diaľke si na mohutných skalných previsoch všímame obrovské medové pláty nepálskych divokých včiel. Tie sa nachádzajú iba na niektorých miestach a zvyčajne niekoľko desiatok metrov nad zemou v tých najnedostupenejších terénoch. Priemer týchto hniezd dosahuje aj jeden a pol metra a každý môže obsahovať až 60 kilogramov cenného medu. Nepálski zberači vysokohorského divokého medu každoročne riskujú svoje životy, aby pozbierali kilogramy tejto cennej pochúťky. Tento med je preto veľmi vzácny a drahý. Zbiera sa zvyčajne dvakrát ročne - na jar a na jeseň, a je známy svojimi liečivými a častkokrát halucinogénnymi účinkami. Vtedy ešte netušíme, že sa nám tento vzácny nektár podarí po návrate z treku zohnať v Káthmandu.

Pokračujeme ďalej a ešte niekoľkokrát prekonávame rieku a obidve strany údolia pomocou visutých mostov obvešaných budhistickými modlitebnými vlajočkami. Tento trek nikdy nepatril medzi tie preplnené, no teraz cez pandémiu je tu ešte pustejšie. Nestretávame takmer žiadnych turistov, iba občas narazíme na nosičov, pastierov, somárov a yakov. Po dvoch hodinách prichádzame do Bamboo (2010 m n. m.), no dlho sa nezdržiavame. Ten najťažší úsek dnešného dňa máme ešte pred sebou. Päťstometrové stúpanie do Rimche (2470 m n. m.) počas obedňajšej horúčavy dokonale preverí našu pripravenosť. Tu sa spája naša trasa s tou severnou a začína sa meniť aj okolitá vegetácia. Prudké výšľapy po klzkých kamenných schodoch striedame za úseky klesania a neochotne tak opakovane strácame ťažko vydobyté výškové metre.

O necelý kilometer ďalej dosahujeme náš dnešný cieľ – osadu s názvom Lama Hotel (2 480 m n. m.). Nachádza sa tu pomerne veľké množstvo guest housov a v predpandemických časoch by sme určite volili útočisko v menšej a útulnejšej usadlosti. No teraz sme tu úplne sami, väčšina ubytovaní je zavretá a tí, čo tu zostali, sa po nás okamžite vrhajú ako pes po údenom. Odmietavo prejdeme celou osadou a zakotvíme na jej samom konci. Zničený si sadám na plastovú stoličku na terase a oslobodzujem opuchnuté chodidlá od zovretia turistických topánok. Máme za sebou štrnásť kilometrov, 1100 výškových metrov a 6,5 hodiny chôdze. Výborný Dal Bhat so sušeným hovädzím mäsom ma znovu dostáva na nohy a odkladáme si veci do izby na poschodí. Milan dozerá nad varením a učí sa miestnym kuchárskym praktikám. Guest House spravuje otec so sympatickou dcérou a okrem nás tu nie je ani elektrika, signál a riadny záchod. Tak to má byť. Večer trávime tak, ako je zvykom, v spoločenskej miestnosti pri peci. Horí to na hovno, doslova. Kecáme so Soniou a ako absolventka indickej ošetrovateľskej školy prevezme starostlivosť o moje koleno a z preventívnych dôvodov mi ho pomôže profesionálne obviazať. Niekoľko hodín po zotmení prichádza skupinka asi ôsmych nepálskych tínedžerov a okamžite šípim problémy. Vybavení obrovskými powerbankami, trávou a chuťou prehýriť školské prázdniny na chatách v horách kazia náš večer, kradnú nám oheň a zamestnávajú našich hostiteľov na celý zvyšok večera.

O deviatej ideme do postele. Zaslúžený spánok nám ešte v noci prerušia hulákajúci nepálski Huróni. Na moje džentlmenské poklopanie nereagujú, a tak je Milan nútený opustiť teplo svojho brlohu a so spŕškou rázovitých slovenských slovíčok zabúchať na drevenú stenu takou kadenciou, že naša chatrč má čo robiť, aby to ustála. Nastane ticho. Počuť už len hučiace pereje divokej vody tečúcej pár metrov od nás.

Deň 3 Lama Hotel – New Langtang

Noc bola chladná a necelých sedem stupňov nad nulou kompenzujeme dvomi hrubými paplónmi. O rozruch pri raňajkách sa stará medveď, ktorý sa predvádza na druhom brehu rieky a púta pozornosť necelého poltucta miestnych. To bude aj dôvod, prečo pri odchode zabúdam v kuchyni kvapky na dezinfekciu vody. Zvyšok treku však ukáže, že horské pramene sú skutočne nezávadné a žiadne čistenie vody nie je potrebné.

Trasa treku naďalej vedie krásnym lesom, no rieka, ktorej tok kopírujeme, sa začína stáčať na sever a údolie pred nami konečne odhaľuje svojich velikánov. Niekoľko hodinová cesta lesom je zdĺhavá a zdá sa, že nemá konca. Občas stretneme miestnych, ktorí na chrbte nesú niekoľko nadrozmerných plechov alebo babičky s košmi plnými vysušeného jačieho trusu. Prechádzame cez osadu Riverside, ktorá sa, logicky nachádza pri rieke a objavujeme sa na planine s výhľadom na Langtang Lirung (7 227 m n. m.). Zdolávame hranicu 3000 m, opúšťame pásmo lesa a na obed sa zastavujeme v Thangsyape (3 170 m n. m.) pod strmými skalnými útesmi. Cesnaková polievka je vítanou pomocníčkou v boji proti vysokohorskej chorobe a často si ju tu vychutnávam. Milanovi stále chutí Dal Bhat, ale je len otázka času, kedy táto jeho vášeň skončí.

Napriek tomu, že je december, sneh stále nie je ani v týchto nadmorských výškach. Priama cesta nahor nad rieku Langtang Khola už vedie cez otvorenú krajinu a my mierime k nášmu dnešnému cieľu – dedine Langtang (3 450 m n. m.).

„ V skutočnosti ide o Nový Langtang vybudovaný o niekoľko stoviek metrov ďalej za zemetrasením zruinovaným mestečkom. Dostávame sa práve k tomuto monumentálnemu zosuvu, ktorý v roku 2015 pochoval takmer 300 ľudí, vrátane niekoľkých desiatok turistov. “

Z masívu hory Langtang Lirug sa s mohutnými otrasmi odtrhol obrovský kus ľadovca a zobral všetko, čo mu stálo v ceste. Dnes cez toto pohrebisko vedie turistická cesta. Vidieť aj jedinú budovu hotela, ktorá prežila zemetrasenia vďaka svojej polohe pod skalným previsom.

Po niekoľkých minútach sa dostávame do cieľa. Uplynulo takmer sedem hodín aj s prestávkami od dnešného štartu a prekonaných tisíc výškových metrov na dĺžke takmer pätnásť kilometrov už bude určite cítiť. Na začiatku míňame pamätník všetkých tunajších obetí, za ktorým už začína zástavba množstva guest housov, škôlka, obchodíky či stožiar mobilných antén. Opäť vzbudzujeme našou prítomnosťou rozruch v celej dedine a pri výbere dnešného nocľahu sme trochu pod tlakom. Všetky budovy, ako aj celá dedina, sú novo vybudované a väčšina z nich je vybavená aj západnou toaletou a sprchou. Takýto luxus sme vôbec nečakali, no nesťažujeme sa. Vyberáme si štvorposchodový hostel Sunrise Guest House. Z asi dvadsiatich izieb sme tu len my, milá domáca pani a starček, ktorý bude asi jej otec. Zhodíme veci v izbe, po dvoch dňoch spláchneme v provizórnej sprche zo seba všetok smrad a mierime do najvyššieho poschodia, kde sa nachádza kuchyňa a spoločenská miestnosť. Je to tuším poslednýkrát, čo si Milan v Nepále objednáva Dal Bhat. Vyťahujeme karty a marhuľovicu, ktorú ponúkame aj starčekovi. Neodmietne a vyzerá, že by si ešte dal. Stačí, ešte nie sme ani v polovici nášho putovania. Nadmorská výška už dáva predpoklady na vznik prvých prejavov vysokohorskej choroby. Dopĺňame preto množstvo tekutín a preventívne užívame aj tabletku na spanie. Presúvame sa do chladnej izby a s dvojitou dávkou paplónov sa ponárame do ďalšej himalájskej noci. Teda ako kto.

Začínajú sa otvárať výhľady až na koniec údolia

Zosuvmi zničený Lantang

Pani domáca v Langtangu

Deň 4 New Langtang – Kyanjin Gompa (3 860 m n. m.)

V noci bola riadna kosa a v našej nevykurovanej izbe klesla teplota pod päť stupňov. Napriek tomu sa mi spalo dobre. Diametrálne odlišný názor má však Milan. V noci nezažmúril oka, bolo mu zle a mal aj slabé krvácanie z nosa. Sme síce len v tri a pol tisícoch metrov, no prejavy vysokej nadmorskej výšky už nemusia byť žiadnym prekvapením. Predsa len, dýchame už iba 63% kyslíka v porovnaní s úrovňou pri hladine mora.

Dnešná etapa nie je príliš dlhá, čaká nás približne sedem kilometrov s prevýšením 450 metrov a tri hodiny na treku. Dolina je už úplne otvorená a my v diaľke vidíme v plnej kráse nielen dominantný Gangchenpo (6 378 m n. m.), ale aj jeden z našich cieľových vrcholov Tserko Ri (4985 m n. m.). Scenérie sú naozaj nádherné. O pár minút už míňame modlitebné kamenné steny zvané Mani. Nachádzajú sa pozdĺž ciest a sú v nich vytesané rôzne mantry, posvätné texty a obrazy božstiev. Aby sme načerpali pozitívnu energiu a prejavili úctu, prechádzame popri nich podľa pravidiel, tak aby boli po našej pravej ruke. Usadlosti Mundu a Sindum ležia len kúsok za Langtangom a sú poslednými miestami na občerstvenie pred Kyanjin Gompou. Stúpanie nie je príliš prudké, no Milan preklína každý meter. Výška ho totálne valcuje a má čo robiť.

Dostávame sa do záverečnej časti a otvára sa nám údolie, kde leží Kyanjin Gompa (3 860 m n. m.) a kolosálny ľadovec Kimshung, Ešte trochu zazmätkujeme, keď nás na zlé chodníčky nevedie veľká Stupa a my sa musíme vracať, robiť kolečko a dostať sa cez most na druhú stranu rieky. Milan je z toho celý bez seba. Tesne pred vstupom do dediny prechádzame cez desivú skládku odpadu a nemáme dobrého slova na týchto neandertálcov. Koniec koncov, na Slovensku ich máme tiež dosť. Po troch dňoch sme v cieli. Neuveriteľné. Vyberáme jeden z množstva quest houseov, ktorý sa stane našim domov na najbližšie tri dni. Za západný záchod priamo na izbe, sprchu, elektriku a tri postele sa až trochu hanbím, ale nová doba prišla aj sem. Za ubytovanie, výmenou za stravovanie, neplatíme nič a naša izba, ktorú pretína rúra z piecky zo spoločenskej miestnosti pod nami zaručuje, že noci ani v tejto nadmorskej výške nebudú mrazivé. Aspoň kým nevyhasne.

Obed si vychutnávame na otvorenej streche za slnečného počasia. Som plný energie z eufórie a chystám sa ešte potúlať po okolí. Milan si medzitým dopraje zaslúžený odpočinok v posteli a bude sa snažiť vymaniť z neúprosných chápadiel riedkeho vzduchu. Beriem teda len malý ruksak s vecami, paličky a vydávam sa na solo aklimatizačný trip k ľadovcu. Cesta nie je nijak značená, a tak sa spolieham iba na svoj orientačný zmysel. Po pár minútach je zjavné, že musím prekročiť ľadovú rieku. Prúd vody je síce vcelku silný, ale zdá sa, že cestu po kameňoch, ktoré trčia nad vodou bude možné použiť na suchý prechod. Hľadám najlepší úsek toku, no aj napriek podpore paličiek sa šmyknem na klzkom kameni a som po členky vo vode. Do nepremokavých topánok komplet zatieklo, na chvíľu sa vyzujem, otrasiem z incidentu, ale pokračujem ďalej. Vracať sa mi už nechce. To, čo spočiatku vyzerá ako turistická cesta, je v skutočnosti slabo vychodeným chodníčkom od pasúcich sa yakov. Šplhám sa v hroznom teréne v premočených topánkach cez kosodrevinu a hustý porast na vrchol hrebeňa s nádejou, že sa na ňom objaví lepšia cesta a dostanem sa aspoň k ľadovcovému jazeru, ktoré slúži pre miestnu hydroelektráreň. Vracať sa naspäť mi už príde rovnako náročná možnosť, ako pokračovať ďalej a hľadať lepšiu návratovú trasu. Nejeden kamzík by mi dal za pravdu. Idem preto ďalej a trvá mi ďalších tridsať minút dostať sa na druhy hrebeň. Prekonávam hranicu štyritisíc výškových metrov a konečne vidím z výšky nielen ľadovec, ale aj obrovskú prírodnú vodnú nádrž. Tá je z 90% zamrznutá a pôsobí majestátne.

„ Som sám, široko ďaleko ani živej duše, ľudskej či zvieracej. O to viac si to však užívam. Nostalgicky spomínam na môj šesťdňový trek Mardi Himal, ktorý som pred piatimi rokmi absolvoval celý sám. Bolo to niečo neopísateľné. “

Sadám si na desať minút, rozjímam a robím fotky. Teraz ma čaká neznáma cesta naspäť. Idem takmer vzdušnou čiarou, priečne cez hrebene a postupne klesám k nižšiemu toku rieky. Keď sa k nej dostanem, už neriskujem, vyzujem sa a prebrodím ju naboso. Musí mať tak maximálne stupeň nad nulou. Koleno drží perfektne, no aj tak si hovorím, či som nemal radšej šetriť sily na výstupy, ktoré nás ešte čakajú. Po troch hodinách od štartu prichádzam späť za Milanom. Vyzerá, že je z najhoršieho vonku a vracia sa mu život do žíl. Teda kyslík.

Večernú pohodičku pri peci nám kazí príchod skupiny nepálskych Hurónov, tých istých, ktorí nás tak tešili v Lama hoteli. Tomu, že zo všetkých možných guest housov si vybrali zrovna ten náš, nevieme stále uveriť. V izbe máme príjemne a dúfame, že cez noc naberieme nové sily na náš prvý vrcholový útok.

Stupa pred Kyanjin Gompa

Vzduch je už riedky

Nad Kyanjin Gompou

Nad ľadovcovým jazerom pri Kyanjin Gompe

Deň 5 Kyanjin Ri (4 620 m n. m.)

Ráno sa zobúdzame s dobrou náladou a plní energie. Čaká nás prvý vrcholový útok na Kyanjin Ri, ktorý bude slúžiť aj na aklimatizáciu pred ďalšími výstupmi. V skutočnosti ide o dva vrcholy. Prvý, nižší, vo výške 4300 m n. m. trčí strmo nad dedinou Kyanjin Gompa, a o kilometer ďalej a ďalších tristo výškových metrov jeho starší brat. Slnko je za mrakmi a hmlou, ale to sa neskôr takmer určite zmení.

Výstup začína priamo v dedine a vedie serpentínami cez horské lúky priamo nahor. Stratiť sa nedá. Technicky nie je vôbec náročný, no nadmorská výška už začína výraznejšie limitovať tempo. Dýcha sa čoraz ťažšie. Veľká čierna skala ovešaná modlitebnými vlajočkami je vrcholom nižšieho Lower Kyanjin Ri a dosahujeme ho za asi trištvrte hodinu. Odtiaľto je už krásny výhľad na hlbokú dolinu pod nami a malinké modré strechy budov v našej dedine. Takisto sa otvára ešte krajší výhľad na neďaleký Tserko Ri (4 985 m n. m.) a Ganchenpo (6 300 m n. m.). Dávame si tu pauzu a kocháme sa výhľadmi. Nie je tak jasno ako predchádzajúce dni, no na famózny pocit našej malosti v obkľúčení himalájskej prírody to stále stačí. Po ľavej strane vidím aj ľadovcové jazierko z mojej včerajšej cesty, ktoré leží pod obrovskou strmou pyramídovou horou.

Pokračujeme ďalej. Odtiaľto už vedie cesta k vyššiemu vrcholu viac-menej iba po hrebeni. Sme tu úplne sami, nestretneme jediného turistu, a tak sa nám to aj páči. Spätný pohľad dolu na hrebeň pôsobí úchvatne. Prechádzame aj cez nepríjemný úsek s padajúcimi drobnými kameňmi a suťou, kde si treba dávať väčší pozor na pád.

„ S pribúdajúcou výškou však začínam pociťovať problémy. Každý meter mi odčerpáva ohromné množstvo energie a prestávku mám snáď každých tridsať sekúnd. Milan je na tom lepšie, prekonal včerajšiu klinickú smrť a ide vždy o pár metrov predo mnou. “

Po niečo vyše pol hodine sa dostávame na samotný vrchol. Úžasné, prvý cieľ splnený. Výhľady na ľadovec Kimshung sú krásne a tá masa ľadu pôsobí naozaj monumentálne. Fúka vietor a je tu vcelku zima. Robíme fotky, videá, vyzliekam sa do firemného trička a vzájomne si gratulujeme. Vydržal by som sa tu kochať aj celé hodiny, no nadmorská výška má na mňa čoraz väčší vplyv. Totálne vyčerpanie, bolesť na hrudi, mravčenie po celom tele, surreálny pocit vnímania reality a ťažké dýchanie ma okamžite vyháňajú nadol. Viem, že musím rýchlo zostúpiť aspoň na nižší vrchol, lebo bude zle. Po včerajšom aklimatizačnom výstupe a mojich predchádzajúcich himalájskych skúsenostiach som nečakal takúto silnú reakciu organizmu.

Zostupová trasa je rovnaká ako tá výstupová, aj keď existujú aj alternatívne trasy cez bočné sedlo. Idem napred a nezastavujem sa až do dosiahnutia nižšieho vrcholu. Konečne sa trochu polepšilo, a tak už s väčším kľudom spoločne klesáme dolu. Do Guest Housu sa vraciame necelé štyri hodinky odkedy sme vyrazili. Cesnačka môže byť moja jediná záchrana. Celý zvyšok dňa som odpálený, ležím v posteli a mám občas myšlienky na okamžité ukončenie treku a zostup naspäť dolu. Saturácia je nízka, dávam si Diluran a snažím sa trochu pospať. Milan je vysmiaty, ako ja predchádzajúci deň. Role sa vymenili.

Večer schádzame do spoločenskej miestnosti, kde už v dobrej nálade čakajú na večeru naši nepálski „kamaráti“. Ponúkajú nás trávou, ale vzhľadom na náš ďalší program odmietame. V tejto výške by to asi nemusel byť najlepší nápad. Z ryže sme už prešli na cestoviny a zemiaky a dobrý citrónový čaj si ochucujeme marhuľovicou. Už niekoľko hodín prší a občas sa dážď mení na sneh. Uvidíme ako sa vyspíme, ale v pláne stále zostáva výstup na Tserko Ri.

Kyanjin Gompa Low

Vo firemnom tričku

Vrchol Kyanjin Ri

Ďalšia vrcholovka

Deň 6 Tserko Ri (4 985 m n. m.)

Aj vďaka tabletkám som nemal problém so spánkom a zdá sa, že je všetko v poriadku. V noci trochu snežilo, a tak je krajina pokrytá tenkou bielou pokrývkou. Obaja sa cítime dobre a po raňajkách sa vyberáme na druhý plánový výstup – Tserko Ri. Tomuto vrchu len o pár metrov ušlo prestížne zaradenie medzi päťtisícovky. Sme vybavení teplejším oblečením a uvidíme, kam až sa nám podarí dostať.

Za miernej hmly a nesmelého sneženia sa preto vydávame na východ od dediny. O pár minút už míňame rozcestník s dvomi šípkami. Vrchná cesta smeruje na Tserko Ri, spodná ďalej do údolia Langshisa Kharku. Terén je klzký, väčšina snehu, ktorý padá, sa po chvíle topí a vytvára blato. Treba ešte po kameňoch prebrodiť rieku, kým nabehneme na hlavný hrebeň. Tu po prvýkrát stretávame aj iných trekerov. Je to skupinka domácich turistov, ktorí sa oddelili od ostatných a rozhodli sa vrátiť z výstupu. Pri pohľade na ich premočenú obuv vhodnú tak do suchých letných dní sa ani nečudujeme. Sme už vysoko nad údolím a ceduľka do Yala Kharka nám pripomína náš zajtrajší plán. Práve tam, z východnej strany Tserko Ri, je miesto pre základný tábor pri výstupoch na Yala Peak (5 520 m n. m.

My však pokračujeme ďalej a sneženie sa stáva ozajstným snežením. Som rád, škoda však, že nie je jasnejšie. Všetky končiare a lúky sú zasnežené a pasúce yaky sa snažia spod snehu získať potravu. Ide sa nám dobre, nadmorská výška nerobí také problémy ako včera a zasnežený terén je novým, vítaným spestrením.

Počasie sa stále zhoršuje, husté sneženie a slabá viditeľnosť kazí pohľady nielen dolu, ale aj na samotný vrchol, ktorý je kompletne zahalený. Rozhodujeme sa, že na vrchol nevystúpime a budeme šetriť sily na blížiaci sa dvojdňový útok na Yala Peak. Po včerajšku sme predsa len opatrnejší. Nevnímame to ako nesplnenie cieľa, ale ako zvýšenie šance na úspešne vyvrcholenie výpravy. Sily na to ísť ešte vyššie máme, ale zdá sa nám to zbytočné.

„Sadáme si na veľký kameň vo výške 4300 metrov a asi pol hodinu rozjímame. Je tu krásne. Zasnežení v himalájskych kopcoch, pod nami celý svet a nad nami nebo..“

Milan stavia snehuliaka, delíme si proteínovú tyčinku a otáčame. Cesta dole je rýchla. Prakticky lyžujeme po snehu a celkovo po štyroch hodinách sme späť v dedine. Sneh sa tu tak pekne nedrží ako hore, navyše nejde elektrika, solárko je nefunkčné a nemáme teplú vodu ani signál. Vraj sa „porouchal“ generátor v Langtangu a musia prísť inžinieri z Káthmandu. Tak o dva až tri dni. To by vôbec nevadilo, keby sme nepotrebovali dobiť mobily a foťáky do base campu Yala Peak a na samotný výstup. Nevadí, poradíme si.

Poobede zháňame v dedine pána Chamfella, s ktorým sme sa ešte v Syabru Besi dohodli na sprevádzanie na Yala Peak. Pamätá si a všetko platí. Preberáme celý výstup, logistiku, základný tábor, stravu, technické záležitosti, skúšame si mačky a dohadujeme zajtrajší štart. Výborne, teším sa ako malé decko. Vraj stačí vyraziť ráno o desiatej a o štyri hodinky sme v base campe. Platíme teda zálohu desať tisíc rupií, čo je asi 75 eur a ideme baliť. Nebudeme brať všetky veci a preto treba prehádzať veci vo veľkom ruksaku. Po mojom zaváhaní na Kyanjin Ri som začínal mať pochybnosti, ale teraz verím, že sme dobre pripravení a bude to nezabudnuteľný zážitok. Využívame ešte neprítomnosť mladých nepálcov v spoločenskej miestnosti a kradneme šťavu z ich, bez dozoru ponechanej, autobatérie. Karma nám však tento neuvážený čin nasledujúce ráno pekne zráta.

Konečne nasnežilo

Deň 7 Všetko je inak

Celú noc sypalo, a tak je všade kopec snehu. Je však slnečno a jasno. Úplná vysokohorská idylka. Raňajkujeme ovsenú kašu a sme prakticky pripravení na presun do base campu Yala Peaku. Máme poslednú polhodinku do stretka pred výjazdom. Vtom sa Milanovi nečakane spustí krv z nosa a všetko sa mení. Nevinný incident narastá do obrovských rozmerov.

"Krv nie a nie zastaviť, ani po desiatkach minút. Nestíham Milana zásobovať novými servítkami, dočervena zafarbený sneh pred dverami vyzerá ako po zabíjačke a rastie aj pozornosť miestnych. Domáca dokonca trhá handry a odbaľuje niekoľko eurový toaletný papier."

Panika narastá a začína sa skloňovať aj evakuácia helikoptérou. Prichádza aj Mr. Champfell, starý skúsený harcovník a náš vodca na Yala Peak. Jeho znepokojený výraz je poslednou kvapkou a okamžite velíme na ústup. Treba sa čo najrýchlejšie zdekovať nižšie, lebo jediné rozumné vysvetlenie toho, čo sa stalo, je práve vysoká nadmorská výška. Mali by sme byť už síce aklimatizovaní, ale tieto veci sú nevyspytateľné. Milan síce tvrdí, že fyzicky sa cíti dobre a nechce byť tým, kto zmarí naše plány, situácia však má jediné riešenie - musím rýchlo zbaliť naše veci. Sme tu už tri dni a ďalšie dva boli v pláne, preto ich máme porozhadzované po celej izbe. Robím čo môžem, aby som činnosť na niekoľko desiatok minút skrátil na jednotky. Milan ma poháňa, situácia je očividne vážna a krv mu ide von aj z úst a azda aj z očí a uší. Z úst vypľúva krvnú zrazeninu o veľkosti peňaženky. Nie je čas strácať čas. Dávam Chapfellovi jeho ruksak a posielam ich napred. So skúseným šerpom bude v bezpečí. Ja medzitým dobalím veci, vyplatím ubytko, a utekám za nim. Stresy jak nikdy.

Bez komentára

Dobieham ich asi o dvesto výškových metrov nižšie. Zdá sa, že krvácanie sa zmierňuje. Musíme však pokračovať ďalej, pretože sa to kedykoľvek môže zhoršiť. Je jasné, že Yala Peak už nedáme. Nebolo by to bezpečné. Čo by sa mohlo stať o tisíc výškových metrov vyššie si neviem ani predstaviť. Milan ešte špekuluje a rozmýšľa o návrate. Je mu to ľúto, rovnako ako mne, ale bohužiaľ nedá sa. Ešte stále nie sme v bezpečí. Celú tvár ma zašpinenú od krvi a nos má zapchatý servítkami. Našťastie nie je malátny a môžeme pokračovať nižšie. Už len vo dvojici. Ideálne ak sa dnes dostaneme až do Lama hotelu. So smútkom ešte obraciame pohľad späť na Kyanjin Ri a Tserko Ri, ktoré sú už na rozdiel od našej cesty hore celé zasnežené a panoráma je tak úplne odlišná.

Zastavujeme až v Langtangu. Slnko páli, sme však oblečení ako do base campu a tak sa musíme prezliecť a prebaliť ruksaky. V tom chaose som do nich hádzal všetko hlava-nehlava. Krvácanie sa podarilo zastaviť a snáď sme už z najhoršieho vonku. V Langtangu je aj škôlka, a tak využívame jednu z posledných príležitostí a odovzdávame deťom prinesené darčeky. Perá, bloky, bublifuk, lentilky. Je to vždy veľmi milá udalosť vidieť, ako sa tým malým špuntom rozsvietia očká. Pokračujeme ďalej, čaká nás dlhý náročný zostup. Milan vzbudzuje pozornosť vždy, keď niekoho stretneme. Zastavujeme pri jednom prameni a oplachujeme sa studenou vodou. To spustí Milanovi druhé kolo krvácania a mne ďalšie obavy - prečo to zasa krváca, keď sme už dobrých osemsto výškových metrov nižšie. Potvrdzuje to však správnosť rozhodnutia ukončiť trek a vrátiť sa do Syabru Besi.

Cesta snáď nemá konca-kraja a kolená pri tomto zostupe dostávajú riadne zabrať. Sme už naspäť v lese a popri rieke sa blížime k cieľu. Konečne vidíme aj opice, o ktorých sme toľko počuli a doteraz sme ich nestretli. Niektoré sú skutočne obrovské. Sú však veľmi bojazlivé a preto k nám nejdú príliš blízko. Do Lama hotelu prichádzame po celom dni asi hodinu pred zotmením. Zastavujeme v rovnakom ubytovaní ako pri ceste hore, no známy domáci nás posiela o niekoľko domov nižšie. Ako čoskoro vysvitne, k svojej manželke. Aj tu sme jediní hostia. Tento šialený deň ukončujem teplou sprchou, poriadnou večerou a výdatným spánkom. Všetko našťastie dobre dopadlo a nás čaká už len posledný úsek dolu. Yala Peak na nás bude čakať možno niekedy nabudúce.

Cestou naspäť už boli aj nižšie vrchy zasnežené

Deň 8 Návrat do Syabru Besi

Noc bola pokojná, a tak nám už zostáva iba dokončiť 37 kilometrový zostup z Kyanjin Gompy. Ideme rovnakou trasou - za týchto okolností nechceme riskovať nepoznanú cestu hore cez Sherpagon. V nohách cítiť včerajšie klesanie a bude horšie. Paličkami odľahčujem, čo to len ide. Nemáme sa kam ponáhľať, počasie je pekné, vládne pohodička. Môžeme si znovu prezerať to, čo sme si cestou hore nevšimli a pomaly si v hlave sumarizovať zážitky. Zastavujeme sa aj na pivo v jednej z menších chatrčí pri brehu rieky a pozorujeme opice na protiľahlom svahu. Po niekoľkých hodinách končíme v Domene prírodnú časť treku a nastupujeme na posledný úsek po blatovej ceste pre nákladné autá. Je to snáď nekonečné. Skoro si cvrkneme do gatí, keď sa zrazu z bane ozve obrovský odpal.

V Syabru Besi hľadáme iný hotel. Nie je to ľahké, takmer všetky sú zavreté alebo v nich nenájdeme ani živáčika. Niečo sa predsa len našlo, a tak skladáme veci a ideme do ulíc na jedlo a zjednať zajtrajší odvoz do Káthmandu. S tým nie je žiadny problém a hneď na ulici nás odchytáva podnikavec a predáva lístok na turistický autobus za šesť eur.

„ Po dlhšom hľadaní napokon končíme v miestom disko bare s jednonohým barmanom, kde našťastie aj varia. Teda približne polovicu z toho, čo píšu v menu. Dáme ľahký obed, pivo a tatranský čaj. “

Samozrejme, prinesený z domu. Kecáme ešte s týpkom, ktorý tvrdí, že robí sprievodcu pre klientov Doroty Nvotovej. Práve o nej pred našim odchodom kolovali správy, že bola evakuovaná z hôr kvôli pľúcnej embólii. O motiváciu pred trekom sme mali postarané. Chceme sa ísť okúpať do prameňov, no je nedeľa, evidentne kúpací deň a je to tam beznádejné plné. Tentokrát by nepomohlo ani použitie našej odstrašujúcej metódy odhalením. Kupujeme teda aspoň pivo na hotelovú terasu, kde už kraľuje nádherná nočná obloha plná hviezd. Na tieto výhľady a nadupané astrofografie som si robil zálusk v základnom tábore Yala Peaku, ktorý by bol úplne bez svetelného smogu. Škoda, že to nevyšlo. Osud sa nám ešte poslednýkrát vysmeje, keď do hotela prichádza jeden zo skupiny nepálskej partie z hôr. Vraj bude s nami ráno aj cestovať.

Na večeru sa znovu vraciame do rovnakého podniku, cez bluetooth sa pripájame na aparatúru a pri fľaške miestneho koňaku trávime večer. Slávnostne zapíjame úspešný návrat z treku a padáme do postele ožratí pod obraz boží.

Deň 9 Syabru Besi - Káthmandu

O ôsmej je plánovaný odchod turistického autobusu. Ide o menší autobus vybavený klimatizáciou, televízorom a výkonnou aparatúrou na neznesiteľnú reprodukciou indo-nepálskej popovej hudby. Každý, kto to niekedy zažil, mi dá za pravdu, že na svete existuje už len pár strašidelnejších vecí. Tento zážitok je o to horší, že bude trvať prinajmenšom osem nekončených hodín. Tu sú obrovským vykúpením aj dva ranné songy Justina Biebera, ktoré sa asi nedopatrením dostali do vodičovho playlistu a zachraňujú nás pred tým, aby sme rozbili okná a vyskočili von do rokliny.

Zdá sa, že náš autobus včera nedorazil z Káthmandu, a tak nás posielajú do lokálneho minibusu, ktorý ma ešte viac znížený komfort a zvýšený počet zastávok.

„Sedadlá sú navyše zoradené za sebou s takým priestorom na nohy, že Ryanair by mohol svoje lety pokojne označovať prvou triedou.“

Hotovú katastrofu nezmierňuje ani refund dvesto nepálskych rupií. V autobuse s asi tridsiatkou sedadiel vyrážame ako jediní pasažieri. Cesta je rozbitá na rešeto, no šofér evidentne žije v tom, že ide po nemeckej diaľnici. Nadskoky a natriasanie majú tak brutálnu intenzitu, že nechápeme, ako to môžu tlmiče vydržať. Samozrejme, všetko už za zvukov hulákajúcich nepálskych evergreenov. Milanovi je navyše po včerajšom opijáši trochu nevoľno, a tak má čo robiť, aby prírodné zákony udržali obsah jeho žalúdku tam, kde patrí. Po dvoch hodinách končí najhorší úsek cesty, no príliv miestnych pasažierov narastá závratným tempom. Autobus sa pomaly, ale isto plní, a sme nútení opustiť svoje dvojsedadlá a sadnúť si spolu. To je trochu problém, keďže pri riadnom sedení je takmer nemožné vtesnať medzi sedadlá naše európske nohy. Ľudia už stoja aj v uličke a v kabíne vodiča je už dobrých sedem ľudí aj s niekoľkomesačným bábätkom. Na celom jednom dvojsedadle sú uložené naše batohy, z čoho musia byť miestni určite nadšení. Treba ešte naložiť pol metráka ryže, tašky s handrami a čakám už len kedy prídu na rad sliepky. Takto trávime ďalších, približne šesť nekonečných hodín, kým konečne dorazíme na jednu zo zastávok v hlavnom meste.

Do Thamelu sa vyberáme pešo a musíme tak odmietnuť niekoľko desiatok ponúk na taxi. Po 15 minútovej prechádzke sme v hoteli. Nemáme rezerváciu, ale to pri súčasnej obsadenosti nebude žiadny problém. Je pondelok, päť hodín poobede a my máme celé tri dni na preskúmanie tohto úžasného mesta, kým v piatok rána neodletíme späť domov.

Autobus cestou do Káthmandu

Večerný Káthmandu

Káthmandu a cesta domov

Tri dni v Káthmandu môže byť pre väčšinu ľudí utrpením. Všade je množstvo ľudí, hluku, prachu, špiny, bicyklov, áut, rikš, psov, farebných vlajočiek, predajcov a rôznych vôní. Práve táto špecifická zmes výfukových plynov, smogu, korení, vonných tyčiniek a ľudského moču je kombinácia, ktorú okrem Indie, nenájdete asi už nikde inde. Pre mňa je to však jedno z najzaujímavejších miest sveta, kde by som si vedel predstaviť stráviť celé týždne. Prechádzať sa úzkymi preplnenými uličkami mesta, kde každú sekundu riskujete, že vám po nohách prejde motorka alebo auto je zozačiatku veľkým dobrodružstvom, na konci si však ledva všimnete milimeter vzdialený prejazd.

"Ulicami Thamelu sa nedá prejsť bez toho, aby vám niekto šepotom neponúkol hašiš alebo miestne dievčatá skryté pod rúškom masážnych salónov. "

O všadeprítomných agentov cestoviek, ktorí ponúkajú všetky tovary a služby spojené s turistikou, ani nehovoriac. To je aj dôvod prečo väčšinu času trávime mimo hlavných ulíc a objavujeme vzdialenejšie zákutia, kde stretáme iba domácich. Štvrte s trhmi plnými zeleniny, korenín a čerstvo zabitými kurencami, spoločne s modlitebňami a oltármi sú to, čo nájdeme, keď sa vzdialime z turistického centra. Chodíme však aj po pamiatkach. Durbar Sqare a Swayambhu Stupa, ktorú si na kopci nad mestom privlastnili stovky opíc sú len malou časťou historicko-náboženskej prehliadky. Okrem jedla objavujeme miestnu kávu a whiskey, nakupujeme suveníry a darčeky, a oddychujeme po náročnom treku. Je načase zhodiť bujný porast na tvári, a tak si ešte v lokálnom holičstve nechávam tradičnou britvou oholiť tvár a dostávam k tomu masáž krku a ramien. Takúto jemnú pokožku som mal naposledy pred pubertou. Milan si necháva len elegantne upraviť bradu a večer zakončujeme v prázdnom striptíz bare s tancujúcou nepálkou odvážne odetou v páperke. Ešte jeden PCR test priamo na hoteli a nasledujúci deň môžeme vyraziť späť domov.

Naše dobrodružstvo končí. Po mnohých odkladoch a strastiplnej cesty za vysnívaným cieľom nám už nezostáva nič iné, iba sa pobrať na letisko, nechať za sebou prázdne poháre Golden Oak, jedny rozbité tenisky a smutný pohľad na úžasné dva týždne. Len budúcnosť ukáže, či to bude naša posledná cesta. Namaste.

Nie je nád pekný výhľad z hotelového balkóna

Swayambhu Stupa

Jak se ti cestopis líbil?

🙏 2 x Velmi praktické!

📷 4 x Krásné fotky!

😂 0 x Rozesmál jsi mě!

📖 1 x To chci taky zažít!

❤️ 4 x Prostě super!

Zážitky pro tebe sepsal Marek

Cestopis byl naposledy aktualizován 14. 3. 2022

Marek procestoval 35 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 11 lety a napsal pro tebe 3 úžasné cestopisy.

Zobrazit profil

9 komentářů

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

Petr Parizek

před 3 lety

Marku nádhera a popravdě velká inspirace, přečetl jsem na jeden nádech a začínám o tom samém uvažovat.

Děkuji

Marek

před 3 lety

Vďaka. Určite odporúčam tento alebo iný nepálsky trek.

Libor_S

před 3 lety

Pěkný cestopis. Ta krev z nosu (a dokonce i odjinud) byla divná. Nikdy jsem o ničem pobném takto výrazném neslyšel. Nebyla to taková nadmořská výška a už na ni byl aklimatizovaný. Je ale otázka, jestli byste tam bez této překážky vylezli, když tolik nasněžilo. To byla tehdy hlavní silnice do Pokhary na úseku u Káthmándú zavřená, že jsi jel objížďkou severněji po výrazně horší a užší silnici?

Já jsem byl na Langtang Treku taky při mé 3. cestě do Nepálu (po téměř celém okruhu u Annapuren a EBC s 2 sedly a odbočkami na 1. a 2. cestě), ale došel jsem přes Gosaikunda Lakes a Helambu až do Sundarijalu poblíž Káthmándú a na úvod jsem měl NP Chitwan a Mardi Himal Trek. Z Kyanjin Gompa jsem šel na Kyanjin Ri, k ledovci pod ním a jako celodenní výlet k Yala Peak Base Camp nebo Langshisa Kharka (vše sám a i tehdy posledně jmenovaný celý den téměř bez lidí). Fotky mám tady: https://eu.zonerama.com/liborste...um/5066706

@Azul: Ty batohy nejsou tak ohromné a myslím, že nebyly příliš těžké. V prosinci při stanování ve 4000 m n.m. by bylo potřeba dost oblečení a pořádně teplý spacák (ten se hodí někdy i v lodgích, zažil jsem i 0°C na pokoji začátkem května u jezer Gosaikunda ve 4400 m). Předpokládám, že stany by asi v tomto případě byly poskytnuty průvodcem, když šlo o jednu noc, ale běžně si trekaři nosí své včetně další výbavy mimo několik hlavních treků s lodgemi. Když je to i s jídlem, to už pak je dřina. Ultralight se dost prodraží a vyplatí se spíš tomu, kdo to vybavení využívá častěji.

Marek

před 3 lety

Spoločná cesta do Pokhary bola iba po vrchol Kathamndu Valley, potom sa to tam už rozdelovalo na západ do Pokhary, severne do Syabru Besi.

Áno, ta krv je dosť neobvyklá, ale našiel som info, že to môže spôsobiť aj nad. výška, niečo s leukocytami a podobne. Kto vie, asi to nebol jediný faktor, ale pravdepodobne k tomu prispel.

Libor_S

před 3 lety

Tak to asi byla teď ta kratší cesta na sever až SZ, po které jsem jel busem, třeba kvůli opravám zavřená a museli jste po objížďce.

To je nejpravděpodobnější, že to byla poslední kapka k jiným problémům.

Azul

před 3 lety

Pěkný! A dobře, že to dobře dopadlo.

Jen mi nedá se nezeptat - proč máte tak ohromné batohy? Chápu, že ne každý má rád ultralight, ale tohle musela být docela dřina.

Marek

před 3 lety

Tak ono len páperka a spacák zaberú skoro tretinu batohu. Veci sme mali asi tak akurát, určite nie každý deň nové tričko alebo spodné prádlo. Veľa zaberú aj drobnosti, hygiena, fotovýbava a pod. Ale samozrejme, dá sa určite cestovať aj ľahšie.

Azul

před 3 lety

Ptala jsem se jednak kvůli tomu, že jsem EBC trek šla se zhruba polovičním batohem, tak jsem si říkala, co tam asi máš (fotovýbava mě tedy mohla vzhledem k pěkným fotkám napadnout), druhak i kvůli tvému kolenu. Právě kvůli bolavému kolenu jsem před pár lety výrazně odlehčila výbavu (něco samozřejmě může stát dost peněz, ale používám ty věci i na víkendovky, něco je pak spíš otázka organizace a vychytávek) a je to nebetyčný rozdíl, jestli nesu 8 kg nebo 12 kg. Teda - nebetyčný rozdíl pro ženu, pro muže možná zas až tolik ne.

Ať je koleno v cajku!

Marek

před 3 lety

Je to určite výzva do budúcna optimalizovať hmotnosť nákladu. Jednak kvôli kolenu, ale aj chrbát bude rád :)