Po stopách Pálffyovcov

Kto boli Pálffyovci a čo znamenali pre Bratislavu a dnešné Slovensko? Príbeh významného šľachtického rodu, ktorý ako jeden z mála vždy stál na strane kráľa, približuje historik Daniel Hupko.

Niet iného šľachtického rodu, ktorého priezvisko by v slovenskej spoločnosti rezonovalo tak, ako meno rodu Pálffy. Bojnický zámok, hrad Červený Kameň, kaštiele v Malackách a Budmericiach, Smolenický zámok či Bratislavský hrad, paláce v Starom Meste pod ním. To sú iba niektoré profánne stavby, ktoré sú s týmto významným aristokratickým rodom u nás späté. Ani zďaleka to však nie sú všetky. A vôbec nie všetky ležali na našom území. Pálffyovci prekročili hranice západoslovenského regiónu, na území ktorého sa rozprestierali najdôležitejšie rodové panstvá, ba prekročili i hranice dnešného Slovenska. Rod bol súčasťou aristokracie bývalej habsburskej monarchie, teda tej najkrémovejšej smotánky, ktorá stála na vrchole spoločenského rebríčka.

Kto sú Pálffyovci?

Rod Pálffyovcov je s bratislavským regiónom i so samotným hlavným mestom Slovenska nerozlučne spätý. Nielen preto, že od roku 1580 Pálffyovci zastávali post hlavného bratislavského župana (neskôr priznaný dedične), s ktorým sa spájala držba Bratislavského hradu a k nemu patriaceho Podhradia. Puto, ktoré ich s mestom spája, je oveľa pevnejšie a posilňuje ho najmä  kultúrno-historický rozmer ich pôsobenia v meste Bratislave i celej stolici. Počiatky vzostupu rodu siahajú do prvej polovice 16. storočia. Po katastrofálnom výsledku bitky pri Moháči, vznikla v Uhorskom kráľovstve situácia, ktorá priala pripraveným. Pri Moháči padla so zbraňou v ruke časť uhorskej politickej a spoločenskej elity vrátane samotného kráľa Ľudovíta II. Jagelovského. O trón prejavili záujem dvaja uchádzači: Ferdinand Habsburský, švagor zosnulého kráľa, a Ján Zápoľský, vplyvný uhorský magnát, ktorého pre otáľanie s pripojením svojho vojska k uhorskej armáde, bojujúcej proti Turkom pri Moháči, považovali za spoluvinníka drvivej uhorskej porážky. Okolo každého z nich sa zoskupila skupina prívržencov, vďaka ktorým malo Uhorsko takmer jeden a pol desaťročia dvoch kráľov. Medzi týmito prívržencami na Ferdinandovej strane stáli, obrazne povedané, aj Pálffyovci. Sú jedným z mála rodov, ak nie jediným, ktorý počas celej vlády Habsburgovcov v Uhorsku zostali na ich strane.

Žiadneho člena rodu nenájdeme medzi účastníkmi protihabsburských povstaní, žiadny člen rodu nikdy nepozdvihol zbraň proti svojmu kráľovi, ani sa nezapojil do žiadneho sprisahania, neopustil katolícku vieru. Práve v tejto neochvejnej vernosti možno hľadať príčiny búrlivého vzostupu rodu v 17. storočí, nesmierneho bohatstva a užívania si popredného miesta v jase panovníckeho majestátu v 18. storočí, ale aj neskoršej rezignácie, ktorá ich zakliala do spomienok na slávnu minulosť a hrdinské činy predkov.

Zakladateľské manželstvo

Prvým, ktorý zaujal významné miesto v rodových dejinách, bol barón Mikuláš Pálffy (1552 – 1600). Nebolo to však pre jeho ambicióznu ženbu s Máriou Fuggerovou, ktorá je príkladom sobáša (vtedy ešte) nie veľmi významného šľachtica s bohatou nevestou z inej časti Európy. Nakoniec, podobných sobášov by sme v pálffyovskej genealógii našli viac. Mikuláša Pálffyho kresťanská Európa poznala pod menom rábsky hrdina, ktorého sa mu dostalo po víťaznej bitke pri Rábe v roku 1598. Ovácie, blahoželania, pocty a poďakovania prichádzali aj zo zahraničia. V roku 1599 bol barón Mikuláš Pálffy povýšený do grófskeho stavu. Podobne sa aj Mikulášovmu spolubojovníkovi od Rábu, grófovi Adolfovi Schwarzenbergovi v tom istom roku dostalo povýšenia do rangu ríšskych kniežat. Mikuláš však v roku 1600 nečakane zomrel a jeho potomstvo muselo na dedičný grófsky titul čakať ďalšie tri desaťročia. Mikuláša Pálffyho dnes v Bratislave pripomína pozostatok jeho epitafu v Dóme sv. Martina, kde je v rodinnej hrobke aj pochovaný.

Boje proti Turkom, a vlastne proti akýmkoľvek nepriateľom Habsburgovcov, sa v rode Pálffyovcov stali rodinnou tradíciou. Aj synovia rábskeho hrdinu sa pevne usadili v tieni habsburského trónu a v ich službách úspešne budovali svoje kariéry: najstarší Štefan (1587 – 1646) po vzore otca vojenskú, Pavol svetskú a Mikuláš cirkevnú. V tejto generácii možno za skvelú označiť najmä kariéru Pavla Pálffyho (1592 – 1653), vrcholom ktorej bol post uhorského palatína. Nemenej ambiciózny bol aj najmladší z bratov Mikuláš (1593 – 1621), ktorý bol v roku 1615 jedným z kandidátov na ostrihomský arcibiskupský stolec, ten však nakoniec v jeho neprospech získal Peter Pázmány. Kandidatúru 22-ročného Mikuláša Pálffyho na arcibiskupský post podporoval aj kardinál Melichar Khlesl, viedenský biskup a kancelár Mateja II. Ani tento vplyvný šľachtic, ktorý bol panovníkovým dôverníkom, nestačil na zisk tohto významného a atraktívneho úradu. Mikuláš bol predsa len primladý a doba bola búrlivá a neistá. Pázmányovej voľbe dali za pravdu aj dejiny: jeho pôsobenie v prospech rekatolizácie bolo viac ako úspešné. Mladý Pálffy sa musel uspokojiť s postom bratislavského prepošta v roku 1617, navyše keď jeho bratov Štefana a Jána s novým ostrihomským arcibiskupom spájalo priateľstvo. Mikulášovu sľubnú kariéru zhatila predčasná smrť: padol 3. marca 1621 v bitke pri Fiľakove. V dobe, v ktorej boli konflikty s Turkami každodennou realitou, museli i kňazi byť schopní brániť s mečom v ruke a na chrbte koňa záujmy svojho kráľa. Presne v duchu hesla Pro rege et patria, ktoré už vtedy bolo Pálffyovcom vlastným.

Legenda o trojnásobnej tragédii

Veľký úspech hneď prvých dvoch generácii rodu spojený so ziskom výnosných úradov, početných panstiev a majetkov mal však aj svoju odvrátenú tvár. Tá sa naplno prejavila v 40. rokoch 17. storočia a v 19. storočí sa pretavila do legendy zastretej rúškom tajomstva. Tá hovorila, že 30. mája 1646 za záhadných okolností skonali traja členovia pálffyovského rodu: vdova po rábskom hrdinovi, Mária Pálffyová, rod. Fuggerová, jej najstarší syn Štefan a jeho mladší brat Ján. V romantickom ponímaní minulosti pozoruhodná anomália, ako stvorená na rozvíjanie konšpiračných teórií. Skutočnosť však bola menej dramatická, nie však nezaujímavá. Práve pozadie skonu týchto troch blízkych príbuzných nám približuje ducha doby, v ktorej úspech nebol tiež ničím samozrejmým a len málokto ho druhému prial. Dokonca aj medzi blízkymi príbuznými vznikali spory o majetok a dedičstvo. Najnovší výskum Anny Fundárkovej odhalil skutočné fakty, skryté za oponou dejín: Mária Pálffyová, rod. Fuggerová skonala ešte v roku 1643 a ešte v roku 1645 neboli jej telesné pozostatky pochované. V tom čase nebol oneskorený pohreb ničím výnimočným, v dobe, keď boli kone jediným dopravným prostriedkom, trvalo dlho, kým sa príbuzní z odľahlých častí Uhorska zídu na smútočný obrad. I tak bol však v prípade Márie Fuggerovej takýto výrazný časový „prestoj“ neobvyklý. Pavol Pálffy požiadal svojho staršieho brata Štefana, ktorý bol hlavou rodu, o stretnutie vo veci zabezpečenia matkinho pohrebu už v roku 1643. V roku 1645 naliehal na Štefana i jeho ďalší brat Ján (1588 – 1646), aby dal matku konečne pochovať. Štefan však s pohrebom otáľal a ako dôvod uviedol, že mor, ktorý zúri, nedovoľuje Márii Pálffyovej vystrojiť adekvátny pohreb. S pohrebom súril aj gróf Adam Forgách (1601 – 1681), Štefanov, Jánov a Pavlov nevlastný bratranec. Adam Forgách zadržiaval testament svojej nevlastnej starej matky a nechcel ho otvoriť skôr ako po jej pohrebe.

Pavol Pálffy sa touto situáciou cítil oprávnene pohoršený. Zdalo sa, že táto patová situácia, v ktorej pozadí stáli majetkové spory medzi príbuznými, nemá východisko. Vec však vyriešil osud: 6. marca 1646 vo svojom viedenskom dome skonal Štefan Pálffy a o štyri dni neskôr ho nasledoval aj jeho mladší brat Ján, ktorý zomrel vo svojom kaštieli v Suchej nad Parnou. Spomedzi bratov tak nažive zostal iba najmladší Pavol, ktorý celú svoju autoritu použil na doriešenie rodinného sporu. Veľkolepý pohreb sa konal v Bratislave 30. mája 1646. Deň, ktorý bol pôvodne považovaný za deň ich skonu, bol v skutočnosti dňom ich spoločného pohrebu. Počas neho boli telesné pozostatky matky a jej dvoch synov uložené do pálffyovskej hrobky v Dóme sv. Martina po boku rábskeho hrdinu Mikuláša Pálffyho. O tom, že bol pohreb honosný a odzrkadľoval nielen postavenie urodzených zosnulých, ale aj ich smútiacich pozostalých, nemožno pochybovať. Jeho atmosféru nám môže priblížiť opis pohrebu manžela a otca zosnulých, ktorý sa odohral o 46 rokov skôr: na čele smútočného sprievodu niesol mladík kríž, za ním šli deti z nemeckej školy a 14 starcov zo starobinca v Častej v čiernych plášťoch a s fakľami, nasledovali zástupcovia cechov a husár na koni, ktorý niesol bojovú zástavu rábskeho hrdinu. Za ním išli traja Pálffyho kapitáni, ktorí v trojstupoch viedli 90 husárov. Nasledovali ich františkánski a paulínski mnísi, celá bratislavská a trnavská mestská rada, 13 kanonikov bratislavskej kapituly, za ktorými kráčal ostrihomský arcibiskup a uhorský palatín so svojimi sprievodmi. Pážatá niesli odznaky hodností a vyznamenania nebohého vrátane jeho slávnostného pozláteného panciera. Nasledoval sprievod bratislavských mešťanov so strážou. Za nimi kráčal Pálffyho švagor a súčasne prezident Uhorskej komory, nasledovali zástupcovia duchovenstva a smútočný sprievod uzatvárala vdova Mária s deťmi.

Čo bolo príčinou smrti Márie Pálffyovej, rod. Fuggerovej, zatiaľ nevieme. Skutočnosť, že sa jej pohreb oddiaľoval aj v súvislosti s prebiehajúcou morovou epidémiou v kombinácii so zachovaným výklenkom s reliéfom sv. Rócha, protimorového patróna, v jednej z komnát Hradu Červený Kameň, by mohli svedčiť o tom, že zomrela po nákaze morom. To, čo bolo skutočnou príčinou jej úmrtia, ukáže až ďalší výskum.

Americký sen na uhorský spôsob

S palatínom Pavlom sa spája zisk úradu hlavného župana Bratislavskej stolice pre pálffyovský rod dedične a pretvorenie Bratislavského panstva na seniorátny fideikomis so sídlom v bratislavskom Starom Meste – tzv. pálffyovskom seniorátnom dome na Laurinskej ulici. Tak od roku 1653 (v zhode s donačnou listinou Rudolfa II. a Pavlovým testamentom) získaval post hlavného bratislavského župana, právo na výnosy z Bratislavského hradného panstva a titul grófa bratislavského vždy len najstarší žijúci člen pálffyovského rodu, ktorý sa tak stával seniorom.

V tom tkvie jedinečnosť vzťahu Pálffyovcov a Bratislavskej stolice – držiteľom Hradu a k nemu prislúchajúceho Podhradia bol (ako to vyplývalo z povahy seniorátu ako nescudziteľného rodového majetku určeného na zabezpečenie lesku a slávy rodu a zvýšenie jeho prestíže) vždy pálffyovský rod ako celok, užívacie právo však mal iba senior, ktorý mohol pochádzať z ktorejkoľvek rodovej vetvy či línie. Do konca 19. storočia sa na tomto poste vystriedalo 15 členov rodu zo všetkých vetiev a línií. Potomstvo rábskeho hrdinu sa tak pevne etablovalo nielen v Bratislave, ale s konečnou platnosťou i v uhorskej urodzenej spoločnosti. Bohatstvo rodu, ktoré začalo naberať obrovské rozmery, bolo dostatočnou zárukou jeho následného vzostupu. Mužskí členovia rodu si mohli dovoliť absolvovať nákladné gavalierske cesty, ženské reprezentantky rodu sa stávali žiadanými sobášnymi partiami nielen v uhorskej časti habsburského súštátia. Manželskými zväzkami s reprezentantkami najvýznamnejších aristokratických rodov usadených v rakúskej a českej častí ríše Pálffyovci iba upevňovali svoju prorakúsku orientáciu. V genealógiách nájdeme priezviská takých známych rodov, akými boli Liechtensteinovci, Mansfeldovci, Trauttmansdorffovci, Harrachovci, Althannovci, Stubenbergovci, Waldsteinovci, Kinskí či Kaunitzovci. Najmä v 18. storočí platilo, že nositeľom titulu bratislavského grófa bola vždy výrazná osobnosť známa v celouhorskom meradle. Takými boli bratia Mikuláš a Ján Pálffyovci či Jánov druhorodený syn Karol 1697 – 1774), ktorý sa stal na tomto poste jeho nástupcom a do dejín sa zapísal aj ako významný vojvodca. Mikulášovi Pálffymu (1657 – 1732), tretiemu členovi rodu, ktorý zastával post palatína, kráľovná Mária Terézia, obrazne povedané, vďačila za možnosť svojho nástupu na uhorský trón. Vďaka svojmu vplyvu a konexiám dokázal presadiť širokú podporu Pragmatickej sankcie medzi uhorskými. Jeho mladšieho brata Jána (1663 – 1751), ktorý sa palatínom stal v roku 1741, panovníčka považovala za svojho priateľa a dôverného radcu. V oboch týchto vynikajúcich vojvodcoch a diplomatoch sa na poste bratislavského grófa vystriedali výnimočné osobnosti, ktorých zásluhy a činy upevnili nielen postavenie rodu na viedenskom dvore, ale najmä zvýšili prestíž Bratislavy, vtedy ešte stále hlavného mesta Uhorska. Obaja sa v Bratislave zdržiavali nielen ako význační uhorskí aristokrati a palatíni, ale tiež ako bratislavskí grófi. Bratia Pálffyovci majú veľkú zásluhu na vybudovaní kláštorného komplexu trinitárov v Bratislave: Mikuláš ako župan spolu s ostrihomským prímasom Imrichom Esterházim zaštítili výstavbu ich kláštora i kostola, mladší Ján prispel na jeden z kostolných oltárov a na vybudovanie strechy nad kláštorným refektárom. Týmto mecenášskym počinom prekonali výstavbu ranobarokového Kostola sv. Mikuláša v bratislavskom Podhradí, ktorý nechala na začiatku 60. rokov 17. storočia postaviť ich prateta Františka Pálffyová, rod. Khuenová († 1672), už ako vdova po Pavlovi Pálffym. Finančná účasť na výstavbe rozsiahleho kláštorného komplexu bola predsa len prestížnejšou záležitosťou než výstavba kostolíka pre slovenských poddaných.

Krutá daň za úspech

Vojenské triumfy, tituly, čestné hodnosti a vplyvné posty však mali aj svoju odvrátenú tvár. V prvej polovici 18. storočia boli bratia Mikuláš a Ján Pálffyovci nútení oplakať svojich šiestich potomkov, ktorí zomreli na následky vojnových zranení. Služba v cisárskej armáde si kruto vybrala svoju daň. Zvlášť kritickým okamihom pre pálffyovský rod bola v roku 1734 bitka pri Parme. Bojovali v nej odrazu traja členovia rodu, z ktorých dvaja v bitke padli. Jediný, kto sa z nej vrátil živý, bol už spomínaný neskorší bratislavský gróf Karol Pálffy. Prominentné postavenie rodu Pálffyovcov v uhorskej spoločnosti 18. storočia sa prejavilo i tým, že k už existujúcemu záhradnému palácu, postavenému v Podhradí na Zámockej ulici Pavlom Pálffym v prvej polovici 17. storočia, pribudli dva ďalšie v bratislavskom Starom Meste: Pálffyho palác na Panskej ulici, ktorý kúpil palatín a neskorší bratislavský gróf Ján Pálffy a o pár krokov od neho Pálffyho palác na Ventúrskej. Túto päťkrídlovú rokokovú budovu, ktorá patrí medzi najrozľahlejšie paláce v Bratislave, kúpil v roku 1745 gróf Leopold Pálffy (1716 – 1773), vnuk palatína Mikuláša Pálffyho. Vo vlastníctve stupavskej línie Pálffyovcov zostal až do 70. rokov 19. storočia. Tak v Bratislave jestvovali tri palácové stavby späté s rodom Pálffyovcov. Stále to však nebol konečný počet.

Pálffyovci a Bratislava v 19. storočí

I keď v 19. storočí badáme u Pálffyovcov rezignáciu a postupné sťahovanie sa z vrcholovej politiky, do ktorej v čoraz väčšej miere prenikali osoby často neurodzené a liberálne založené, neznamená to, že rod vyhasína. Mení sa, najmä od druhej polovice 19. storočia, objekt záujmu členov rodu. Väčšina z nich sa z aktívnej politiky sťahuje a svoju pozornosť cieli na spravovanie rodových panstiev a majetkov. Post bratislavského hlavného župana sa v čase profesionalizácie štátnej správy v druhej polovici 19. storočia stal skôr prázdnym titulom ako funkciou so skutočnými právomocami. V rode Pálffyovcov stále požíval patričnú úctu, nielen pre finančné výnosy, ktoré tento titul prinášal, ale najmä pre jeho postavenie v úlohe rodového „starešinu,“ na ktoré sa postupne pretransformoval. Najvýznamnejšou osobnosťou, spätou s kultúrnym životom Bratislavy, bol v druhej polovici 19. storočia gróf Štefan Pálffy (1828 – 1910). Tento absolvent bratislavskej Kráľovskej akadémie, ktorý kariéru začína práve v období revolučných rokov 1848 – 1849, nezostal svojim predkom nič dlžný. Po počiatočnom pôsobení v štátnych službách sa však po uzatvorení manželstva so svojou sesternicou Matildou Dessewffyovou usadil na rodovom hrade Červený Kameň a venoval sa správe majetku. Štefan mal v 19. storočí k Bratislave bližšie ako ktorýkoľvek jeho príbuzný. Od začiatku 60. rokov sa začal angažovať v spoločenskom živote Bratislavy a okolia: s jeho menom sa spája založenie Hospodárskeho spolku Bratislavskej stolice v roku 1861. O tri roky neskôr sa stal jeho druhým predsedom. V roku 1861 bol zvolený do Uhorského snemu ako poslanec za okres Pezinok. Už v roku 1866 však z tohto postu odišiel a všetku svoju pozornosť zameral na Bratislavskú stolicu: pôsobil ako predseda Bratislavského okrášľovacieho spolku a bol členom, patrónom či podporovateľom mnohých ďalších bratislavských verejnoprospešných či charitatívnych spolkov. V roku 1900 sa stal seniorom pálffyovského rodu: ako najstarší člen rodu tak získal titul bratislavského grófa a k nemu patriace hradné panstvo, čím zavŕšil svoju celoživotnú väzbu na Bratislavu. V tom čase bol už Štefan vlastníkom a obyvateľom vlastného paláca, ktorý stál na vtedajšej Goetheho (dnešnej Gorkého) ulici. Táto rozľahlá dvojpodlažná palácová stavba, postavená v neogotickom slohu s dvanásťosovou fasádou a pálffyovským rodovým erbom v atike, dnes už nestojí, v 30. rokoch 20. storočia ustúpil stavbe Slovenskej hypotečnej a komunálnej banky podľa projektu uznávaného architekta Emila Belluša.

Pozícia osobnosti Štefana Pálffyho v bratislavskej spoločnosti bola natoľko silná, že v roku 1912, dva roky po jeho smrti, sa na vtedajšom Csákyho námestí za divadlom (dnešné Komenského námestie za historickou budovou Opery SND) zaskvela fontána z ružového mramoru s bronzovou bustou na vrchole od majstra Alojza Rigeleho, ktorá bola zároveň Štefanovým pamätníkom. Výber miesta nebol náhodný – pamätník postavili čelom k fasáde paláca bratislavskej priemyselnej a obchodnej komory, inštitúcie, ktorá iniciovala jeho výstavbu, na dohľad zo Štefanovho bratislavského paláca. Busta sa dnes nachádza v zbierkach Slovenského národného múzea-Múzea Červený Kameň v Častej, podstavec z ružového mramoru je súčasťou zbierok Galérie mesta Bratislavy a stojí na nádvorí Pálffyho paláca na Hviezdoslavovom námestí, poslednej palácovej stavby, spätej s rodov Pálffyovcov v Bratislave. Nechal ho v polovici 80. rokov 19. storočia vybudovať gróf Ján Pálffy (1829 – 1908). Mnohé z pamiatok späté s rodom Pálffyovcov v Bratislave dodnes stoja, čakajú iba na svoje objavenie. Mnohé už zanikli. Stále však toho zostalo dosť na to, aby sme si uvedomili, že na príklade Pálffyovcov možno demonštrovať mnohorakosť prínosu uhorskej šľachty k slovenským dejinám.

https://bratislavskykraj.sk/po-s...eny-kamen/

To že na Západnom Slovensku máme veľké množstvo historických zaujímavosti asi nemusíme veľmi spomínať. Jedine kto by si na to mohli spomenúť by mohli zahraničný turistický sprievodcovia, ktorý sa často sústreďujú na hlavné mesto Slovenska - Bratislavu . Pri tom na všetky svetové strany do vzdialenosti 100 km máme veľmi veľa ostatných zaujímavých miest, ktorým by sa mali venovať a rozšíriť vedomosti a zážitky pre svojich zákazníkov. 

Medzi zaujímavú lokalitu patrí i hrad Červený kameň vzdialený od Bratislavy do 50 km. Môžete sa sem dostať autom, alebo autobusom z Bratislavy linkou číslo 550 z Autobusovej stanici Mlynské Nivy . Cestu autobusom zvládnete za 1:10 - 1:40 hod. Linku zabezpečuje  spoločnosť ARRIVA Mobility Solutions, s.r.o. - 0915 733 733  https://arriva.sk/bratislava/  Z Viedne ste tu autom do 2 hodín  ( cca 140 km ) samozrejme sa dá využiť z Viedne aj vlak /autobus s prestupom v Bratislave, alebo  Trnave . Z Budapešti ste tu s autom za cca 3 hodiny ( 250 ) km pre maďarských spoluobčanov a maďarských občanov môže byť hrad zaujímavý aj tým , že rody a šľachtici majú poniektorí korene v Maďarsku v bývalom Uhorsku . Samozrejme dá sa sem dostať aj z ostatných okresných alebo krajských miest niekedy s prestupom. 

Hrad Červený kameň je vhodný aj pre turistov či už na zimnú, alebo letnú turistiku.   https://www.hrady-zamky.sk/cerveny-kamen/       https://www.xplor.app/zdielaj-tv...y-a-vylety      https://www.kamnavylet.sk/sk/atr...amen-casta  https://naucnechodniky.eu/naucny...eny-kamen/

V okolí sa nachádzajú malebné obce, mestá a krásna krajina, ktorá môže zaujať každého kto má rád prírodu, turistiku a romantiku. 

Hrad bol postavený ešte pred vpádom Tatárov. Podľa jedných zdrojov dala hrad postaviť kráľovná Konštancia, manželka českého kráľa Přemysla Otakara I. a dcéra uhorského kráľa Bela III. na svojich zdedených majetkoch. Podľa iných hrad postavil išpán Tibor Nagy z rodu Kartalovcov. Hrad bol súčasťou pohraničnej sústavy hradov od Devína až po Žilinu. Prvá písomná zmienka o hrade pochádza z roku 1271 v súvislosti s obsadením hradu českým kráľom Otakarom II.

Hrad bol kráľovským hradom, ktorý získavali šľachtici do zálohy za vojenskú a hospodársku podporu kráľovskej moci. Preto sa na hrade vystriedalo veľa majiteľov. V roku 1296 zeman Martin Devecseri predal polovicu pevnosti spolu s okolitými statkami Matúšovi Čákovi. Po jeho smrti v roku 1321 obsadili hrad vojská Karola Roberta. Asi o sto rokov neskôr získavajú hrad Wolfurthovci, ktorí ho vlastnia do roku 1440. Po nich boli majiteľmi pezinský a Svätojurský gróf Juraj a po ňom jeho syn Peter, od ktorého hrad v roku 1511 získavajú Ján a Juraj Zápoľský a napokon Thurzovci., ktorí hrad získali spolu s panstvom do dedičnej držby.

Významnými obchodnými partnermi Thurzovcov boli Fugerovci, pochádzajúci z juhonemeckého Augsburgu. Územie Horného Uhorska – dnešné Slovensko, bolo v tej dobe najväčším producentom medi na svete. Thurzovci – jedna z najbohatších rodín Uhorska a Fuggerovci – jedna z najbohatších rodín Európy svojim spojením získali monopol na trh s meďou. Svoj vzťah upevnili aj manželstvom medzi Jurajom Thurzo a Annou Fuggerovou. Možno aj preto v roku 1535 predali Thurzovci hrad za 107 401 uhorských zlatých Fuggerovcom. Anton Fugger spustil rozsiahlu prestavbu hradu, doslova od základov. Zanikol stredoveký hrad a na jeho mieste vyrástla pevnosť s mohutnými pivnicami – skladovacími priestormi.

Táto pevnosť mala byť prekladiskom tovaru na obchodnej ceste do západnej Európy. Fuggerovci si boli vedomí tureckého nebezpečenstva a preto mala pevnosť zodpovedať najmodernejším požiadavkám. Pred konečným rozvozom sa mali v pevnosti zhromažďovať zásoby medi z ich mediarskeho podniku. Počas výstavby pevnosti slúžil stredoveký hrad ako dočasné sídlo správy panstva a poskytoval aj ubytovanie remeselníkom pracujúcim na stavbe novej pevnosti. Časť materiálu zo stredovekého hradu sa použila pri stavbe pevnosti. Posledné objekty stredovekého hradu boli zbúrané až v roku 1555. Pevnosť bola dokončená v roku 1556 a táto podoba pevnosti sa zachovala dodnes.

Fuggerovci v roku 1546 nečakane vystupujú z Thurzovsko-fuggerovského mediarskeho podniku. Stalo sa to ešte v čase výstavby pevnosti. Obchod s meďou ohrozoval postup Osmanskej ríše a zároveň ho ohrozoval dovoz kovov z novoobjavenej Ameriky. V roku 1560 náhle zomiera iniciátor prestavby stredovekého hradu na pevnosť Anton Fugger. Po jeho smrti nastávajú medzi dedičmi spory o majetok. V roku 1581 sa Fuggerovcom podarilo získať výhodného kupca na prvý podiel Mikuláša II. Pálffyho. Ďalšie podiely získava Pálffy v roku 1583 vďaka sobášu s Máriou Fuggerovou. V tomto roku Fuggerovci definitívne odchádzajú zo Slovenska. Do roku 1588 Pálffy vykúpi zvyšok. Zostala tu po nich na tú dobu najmodernejšia pevnosť, ktorá mala dve predhradia a tri brány s padacími mostmi. V baštách stáli pripravené pušky a delá, jednotlivé strieľne prepájali podzemné chodby, takzvané kazematy. V baštách vystavali aj moderný odvetrávací systém, ktorý odvádzal dym z výstrelov, inými prieduchmi sa zasa do kazemát dostával čerstvý vzduch.

Pivničné priestory nakoniec nikdy neslúžili na uskladňovanie medi. Zato sa tu skladovalo víno z 32 okolitých dedín. Víno bolo také dobré, že si ho Fuggerovci vozili až do svojho rodného Ausburgu. Osmanské nebezpečenstvo spôsobilo, že obchodné zámery Fuggerovcov v tejto časti Európy postupne slabli, až sa rodina rozhodla Červený Kameň predať.

Mikuláš II. Pálffy do kúpi Červenokamenského panstva nemal reprezentačné sídlo. Hneď po získaní Červeného kameňa začína prestavbu pevnosti. Cieľom je premeniť málo pohodlnú pevnosť na komfortne vybavený renesančný zámok. Pálffyovci boli vernými spojencami cisára. Preto v roku 1605 vojská Štefana Bočkaja napadli a obsadili hrad. V roku 1619 to isté urobili vojská Gabriela Bethlena.

Po dobití Nových Zámkov Turkami v roku 1663 nariadil bratislavský župan Mikuláš IV. Pálffy vyprojektovať nové opevnenie ohrozeného mesta Bratislava. Staviteľ pevností Giuseppe Priami navrhol novú fortifikáciu, v ktorej považoval vyvýšeninu okolo bratislavského hradu za citadelu s vnútorným a vonkajším opevnením. Pôvodné staré opevnenie mesta malo byť zachované, ale pred neho malo byť postavené nové. Z predpolí a priestoru medzi obomi opevneniami mali však byť odstránené všetky budovy. To však vzbudilo veľký odpor mešťanov. Pre veľkú náročnosť a silné protesty občanov sa nakoniec pristúpilo iba k oprave pôvodných hradieb.

Popri objednávke opevnenia Bratislavy si Mikuláš IV. Pálffy objednal u Priamiho aj opevnenie svojho zámku Červený Kameň. Priami znovu pokladal zámok za citadelu, ktorú obohnal ďalšími vonkajšími hradbami. Vo svojom pláne počítal aj s opevňovaním priľahlých hospodárskych budov i rozsiahleho podzámčia vrátane francúzskej záhrady. Keďže v roku 1664 uzavrela Habsburgská monarchia 20-ročný mier s Osmanskou ríšou, nepokladal už Pálffy opevnenie zámku za nevyhnutné.

Priami bol nakoniec poverený vyprojektovaním novej pevnosti pri Váhu, ktorá neskôr dostala názov Leopoldstadt. Bratislave i Červenému kameňu sa ich prístup k ich vlastnému opevneniu vypomstil už v roku 1683. Kurucké vojská Imricha Thökölyho zaútočili na Bratislavu, staré steny sa po krátkom ostreľovaní zrútili, mesto sa vzdalo a kuruci ho vyplienili. Iba bratislavský hrad bojoval ďalej a vďaka pomoci Karola Lotrinského sa aj ubránil. Kuruci upriamili svoju pozornosť na Červený Kameň, prinútili ho ku kapitulácii, obsadili ho a nakoniec ho vyrabovali. Povstaleckému vojsku však odolala nová pevnosť Leopoldov.

Počas Rákocziho povstania v roku 1703 sa kuruckí povstalci znovu pokúsili získať hrad. Svoj pokus zopakovali v roku 1705 po porážke od cisárskych vojsk. Hrad síce značne poškodili, ale utrpeli ďalšiu porážku. V roku 1710 hrad vyhorel. Obývateľným sa znovu stal až po skončení vojnového obdobia.

Pálffyovci zostali majiteľmi hradu až do roku 1945, kedy z hradu utiekli. Medzitým bol hrad niekoľkokrát vyrabovaný a poškodený. Až v roku 1949 sa dostáva do správy Ministerstva školstva a národnej osvety a začína sa s nevyhnutnými opravami a postupným budovaním múzea.

Povesť o stavbe Červeného kameňa: Dvanásť najmúdrejších starcov z okolia sedí za okrúhlym stolom a vážne sa radí o tom, kde by mal byť postavený nový hrad. „Navrhujem, aby bol hrad postavený na vrchu zvanom Kukla“, povstal jeden zo starcov po dlhšej debate. „Podľa mojej mienky je to najvhodnejšie miesto pre takú veľkú budovu, ktorá v čase nebezpečenstva má nám všetkým poskytnúť bezpečný úkryt a má byť aj veľkým pomníkom našej obetavosti a práce.“ Debata sa rozvinula, všetci šedivými hlavami prikývli na súhlas. Všetci až na jedného, ten mlčky pred seba pozeral. Bol najmladší z nich, ale jeho tvár prezrádzala veľkú múdrosť. Vypýtal si slovo. „Odpusťte mi, ale ja s týmto návrhom nemôžem súhlasiť. Vieme predsa všetci, že na Kukle je sídlo duchov. Iste sa budú proti tomu brániť, keď ich budeme stavbou znepokojovať.“ „To sú plané reči, syn môj. Nijakí duchovia, nijaké víly dnes už neexistujú. Ostávam pri prvom návrhu a ak nesúhlasíš, aj bez teba bude väčšinou návrh prijatý.“ Tak aj bolo. Návrh vybudovať hrad na vrchole Kukly bol schválený.

Na druhý deň, len čo sa Slnko zjavilo na oblohe, na Kukle sa horlivo začalo pracovať. Pracovali usilovne a keď Slnko urobilo svoj pravidelný okruh cesty, spodná časť jednej strany hradných múrov sa už vypínala do výšky. Robotníci sa spokojne pobrali domov. Posledné lúče zapadajúceho Slnka zlatom lemovali základy hradných múrov.

Po celom kraji sa rozhostilo ticho. Je noc, čierna a tajomná. Zem sa pokryla čiernym rúchom, ako smútiaca vdova. Mesiac sa skrýva za čierňavou oblakov a hviezdy zapadli do tajomnej, hustej hmly. Nikde ani svetielka, len okolo hradu poletujú akési červenkasté plamienky. Zdá sa, akoby tam chodili duchovia. Sú to horské víly. Radia sa ako nedávno dvanásť múdrych starcov. Po porade sa všetky chytili do roboty a keď sa prvé zore zjavili, práve odnášali posledný kameň na susedný vrch. Ranné Slnko osvietilo základy hradných múrov už na susednom vŕšku, ktorý sa vypínal oproti Kukle.

Keď robotníci prišli ráno do práce, pochytilo ich zdesenie. Po múroch ani slychu ani vidu. Kam sa len podeli? Ako je to možné? Nahlásili to rade starcov. Rada starcov sa znovu zišla a zasadla za okrúhly stôl. Všetci sa pozreli na najmladšieho z nich. Sedel ako vždy skromne a ticho na svojom zvyčajnom mieste. „Mal si pravdu. Víly nám preniesli základy hradu na susedný vrch. Mali sme ťa hneď poslúchnuť. Čo teraz?“ Ozvali sa všetci. „Radím, aby sme hrad postavili tam, kde to chcú víly.“ Radu najmladšieho starca všetci poslúchli a o nejaký čas hrad stál na susednom vrchu.

Povesť o erbe Pálffyovcov: Jeden zo šľachticov z Pálffyovského rodu prechádzal v dávnych dobách v noci na svojom koči cez les. Náhle mu do cesty skočil jeleň. Kočiš na poslednú chvíľu nedokázal zabrzdiť koč a jeleňa zrazil. Zrážka s jeleňom poškodila koč natoľko, že nemohol pokračovať v ceste a šľachtic s kočišom museli zostať v lese do rána. Keď sa šľachtic ráno zobudil, to čo videl mu vyrazilo dych. Tesne vedľa koča sa nachádzala obrovská priepasť. Zrážka s jeleňom mu zachránila život.

Podľa inej verzie jeleň vrazil svoje parohy do kolesa koča, ktoré sa tým zlomilo, takže koč musel zastať. Bolo to práve včas, pretože pred kočom ležala priepasť. Príhoda s jeleňom sa vraj dostala do rodového erbu. Najbližšie pravde je pravdepodobne to, že Pálffyovci prevzali podobu erbu od spriazneného rodu Erdödyovcov. Nech je pôvod erbu aký chce, tento erb zdobí fontánu na zámku.

Pre ženy, čo chcú otehotnieť: Medzi exponátmi vystavenými na zámku Červený kameň sa nachádza dvojportréte Márie Terézie s manželom Františkom Lotrinským. Keďže tento pár priviedol na svet až 16 detí, ich obrazy vraj podporujú plodnosť. Traduje sa, že ak si žena sadne na pohovku pod panovníčkou, narodí sa jej dcéra, keď si sadne pod jej muža, bude to syn.

Záhada hradnej studne: V podzemí hradu Červený kameň sa nachádza 120 metrov hlboká studňa. Keď ju v 70. rokoch minulého storočia čistili, našli v nej kosti akejsi ženy. Nikdy sa nezistilo, kto to bol. Prípad bol odložený. Odvtedy sa údajne stále potuluje po hrade a vraj hľadá svoje deti.

Krádež v múzeu: V roku 2004 prišlo ku krádeži 40 kusov historických pušiek, pištolí a šablí z múzea v Červenom Kameni. Pracovníci múzea našli vitríny rozobrané a položené na zemi. Ku krádeži prišlo v miestnosti, ktorá je vo výške 30 metrov nad zemou. Zlodeji odtiaľ ušli vďaka horolezeckému lanu.

Zlodeji si niekoľko týždňov zbrane prezerali ako bežní návštevníci. Potom sa jeden z nich skryl počas poslednej prehliadky v miestnosti pre upratovačky. Po poslednej prehliadke mal asi pol hodinu na to, kým zamestnanci odídu zo zámku a zapnú alarm. Zlodej zakryl senzory vo dvoch miestnostiach, aby ich znefunkčnil. Potom rozobral vitríny tak,a by nespôsobil hluk. Nakoniec rozbil zámok na okne a lanom spúšťal zbrane dolu.

Kým po zbraniach pátrala polícia, stihli zlodeji časť zbraní predať v Rakúsku a Nemecku. jednému z kupcov tvrdili, že historické pištole zdedili po dedkovi. Nakoniec ich polícia chytila. Páchateľmi boli dvaja 35-roční muži z Modry. Spôsobili škodu za takmer 100 000 €. 85 % zbraní sa podarilo nájsť a vrátiť múzeu. Zámok po tomto incidente dostal modernejší zabezpečovací systém. Zlodeji dostali 4 roky a pokutu 6 600 €. Prevzaté z verejných zdrojov ( Hrady a zámky - Turistický sprievodca .