Roadtrip po západe USA

Pred cestou

Začíname už v 2015

Nabudení poslednou dovolenkovou výpravou do Ameriky ešte v roku 2014 začíname v nadšení z cestovnej horúčky našej partie znovu špekulovať, kam by sme sa pozreli najbližšie. Sme traja dlhoroční kamaráti - ja, Lukáš a Jakub. Keďže sa nám USA zapáčilo a zatiaľ sme videli len niektoré časti z jeho východného pobrežia, bolo jasné, že voľba teraz padne niekde na jeho západnú časť. A keď sa povie západ Ameriky, komu by sa nevybavila Kalifornia, Pacifik a nekonečné arizonské púšte? Príprav bude trošku viac, takže tipujem, že sa určite nájde niekto, komu sa nebude chcieť čítať toľko textu a môže sa prescrollovať rovno k štartu :)

Keďže sme medzitým v roku 2015 absolvovali dvojčlennú výpravu po Stredomorí (možno sem niekedy hodím cestopis, ak by bol záujem), túto cestu sme museli kvôli rôznym zmenám v pracovnom čase a financiám odložiť až o rok neskôr, na rok 2016, aby sme mohli vyraziť v našej dohodnutej trojčlennej skupine a tak máme na premýšľanie a zostavu plánu viac ako celý rok. Vstupom do plánovania tohto výletu by mali byť hlavné lákadlá západu ako sú Los Angeles, San Francisco, Las Vegas, národné parky a prírodné zaujímavosti v ich širšom okolí. Preštudujem čo najviac cestopisov a odporúčaní od iných cestovateľov, ktorí sa v týchto končinách už pohybovali a podľa toho budem vedieť, čo na zoznam zaradiť a čo na druhú stranu radšej z našich hláv vytĺcť.

Február 2015 - prieskum leteniek a približný zoznam bodov

Na prelome februára a marca sa však pohrávam s hrubým náčrtom tripu, ktorý by štartoval niekde na blízkom letisku v Európe (Viedeň, Budapešť, Praha, prípadne iný európsky hub, kam nás vie lacno dostať lietadlo z našich končín) a končil buď v Los Angeles alebo San Franciscu. Prehľad tohtoročných septembrových cien hovorí, že keď opadne letný ošiaľ, tak by sme sa najvýhodnejšie vedeli dostať z Prahy do Los Angeles s Norwegian za 549€. To je na túto nízkonákladovú leteckú spoločnosť celkom vysoká cena, keď ešte prihliadnem aj na to, že za batožinu by sme zaplatili ďalších 66€ a mimo nejakého nealka na palube nedostali ani žiadne občerstvenie. Je to ale aspoň približná hranica, pod ktorú sa budeme chcieť dostať, ak behom tohto času vyskočí na internete nejaká zaujímavá chybová, či akciová tarifa. Nastavujem teda sledovač leteniek na všetky možné letiská v našom okolí a budem pozorne sledovať vývoj cien počas tohto roku, aby sme sa v tom ďalšom už vedeli presne zariadiť.

Druhá vec je presun po štátoch, kde zvažujeme buď prenájom auta na celý čas nášho výletu (cca dva týždne), alebo zotrvať na nejaký čas vo veľkých mestách a presúvať sa medzi nimi lacnou leteckou dopravou (rádovo 30-60€ za jednosmernú letenku). Obe možnosti majú svoje nesporné výhody aj nevýhody (cena, ušetrený čas, mobilita, ...). Toto ale nakoniec podľa všetkého vyplynie zo samotného zoznamu lokalít, ktoré budeme chcieť na našej ceste navštíviť a tak je zrejme našim ďalším bodom stretnutie a prediskutovanie zahviezdičkovaných lokalít na mojich Google mapách.

Trvalo asi dva dni, kým som si preštudoval väčšinu českých a slovenských cestopisov po západnom pobreží USA a miesta z nich skombinoval s miestami, ktoré by sme chceli navštíviť my. Vyšiel z toho nasledujúci predbežný plán cesty, ktorý môžeme podľa potreby meniť, ale už teraz som radšej dbal na to, aby v ňom neboli príliš dlhé a jednotvárne presuny autom a aj ako-taký oddych vo väčších mestách.

Marec 2015 - Ešte lepšie letenky, podrobnejší plán cesty, výdavky

V marci sa mi podarilo nájsť ďalšie zaujímavé letenky, tentokrát s cenou 328 €, čo by bola naozaj veľmi priaznivá cena. Avšak jedná sa o open-jaw s trochu divokým trasovaním Oslo - Londýn - Los Angeles - Orange County (62km od LA) - Chicago - Londýn - Štokholm. Do Osla sa dá z Prahy dostať už za 46 € a naspäť zo Štokholmu do Viedne za 69 €. Celková cena by teda bola 443 €, čo je stále o stovku menej než s Norwegianom. Ide len o to, či sa chceme presúvať desiatimi letiskami namiesto štyroch a vynaložiť na to oveľa viac času.

Keď sa jednalo o ten čas - začal som si len tak orientačne vytvárať plán cesty s podrobnejšími časovými údajmi, časmi letov, presunov z miesta na miesto, nutnosti spánku a podobne. Ukázalo sa, že to bol nakoniec dobrý nápad, pretože zrazu dvojtýždňové okno pre tento trip sa zdalo až príliš veľké a my sme mohli porozmýšľať nad vypustením leteckých presunov medzi mestami USA, neustálym vracaním a pozičiavaním si auta a zaradiť tak iné, aj keď trochu dlhšie scénické trasy, keďže Amerika je mimo iného aj o tomto - spoznávať krajinu z auta a pristaviť sa pri zaujímavostiach, ktoré nás nadchnú.

Mapa cesty sa razom zmenila (obrázok hore) a pribudol tak aj značný počet kilometrov - v celkovom súčte by ich malo byť najazdených okolo 3600 počas 40 hodín šoférovania. Tieto sily už určite musíme rozložiť medzi dvoch alebo všetkých troch vodičov. Mohli sme tak pridať aj niektoré ďalšie zaujímavosti po ceste, ako napríklad najnižšie položené miesto v Amerike - Údolie smrti, centrálu Google v Mountain View, či obrovský kráter po dopade meteoru v Arizone.

Predbežne sa snažím rátať aj jednotlivé výdavky, aby som vedel ostatných informovať, na akú sumu sa majú pred dovolenkou pripraviť. Zatiaľ tie najhlavnejšie vychádzajú nasledovne:

Letenky: 439 €
Hotely: 288 €
Požičanie auta: 133 €
Benzín: 110 €

Celkovo je to teda takmer 1000 €, avšak v apríli 2015 mi napadlo zriadiť pre nás spoločný “dovolenkový sporiaci fond”, na ktorý každý mesačne odvádza 40 € a mesiac pred odletom môžeme benefitovať z niečo viac ako 720 € na hlavu (je to sporiaci účet s niečo viac ako “nula celá nula nič” percentami úroku). Takto síce mesačne oželieme malú čiastku peňazí, ktorú by sme určite minuli na niečo, z čoho sa nám pokazia zuby :D, ale v konečnom dôsledku nemusíme pred dovolenkou siahať hlboko do peňaženky a neskôr potom doložiť už len necelé tri stovky. Mohlo nám to napadnúť aj skôr :)

November 2015 - stále nič

Letenky na budúci september sa už síce predávajú, ale ešte ani zďaleka neklesajú k takým cenám, aké boli v tomto roku. Jedinou výnimkou je stále Norwegian, ktorý ponúka lety z Osla do LA za 308 € (s batožinou 374 €), ale to si už naozaj radšej priplatíme nejakých 20-30 eur a poletíme s “normálnou” leteckou spoločnosťou. Čakám teda ďalej na vyskočenie nejakej akcie, ktorá by nás dostala z Európy do cieľa za cca štyri stovky.

December 2015 - tadááá

Aj keď som celý rok plánoval rôzne vychytávky, napríklad ako skresať cenu letenky fuel dumpingom, či jedno medzipristátie v Toronte, kde by sme si pozreli aspoň jeden zápas Svetového pohára v hokeji, bolo mi úplne jasné, že keď sa objaví nejaká akciová cena, na žiadne takéto výstrelky nezostane čas a budem sa musieť rýchlo obracať. A to sa presne stalo v polovici decembra. Air Canada prišla s akciovou ponukou letov na západ USA, čo musela ihneď dorovnávať aj aliancia OneWorld a ich člen, British Airways, vychádzal ako najlacnejšia alternatíva k tejto ceste. V tom čase som bol akurát na služobnej ceste v Luxembursku, iba s notebookom a obmedzenými možnosťami pripojenia, ale vedel som, že toto nemôžem jednoducho prepásť, keďže cena sa pohybovala na dlho sledovaných spodných hraniciach - 369€. Prezerám všetky možné kombinácie letov, aby som sa už konečne preletel aj v najväčšom dopravnom lietadle sveta, Airbuse A380, a darí sa mi bookovať 3 z posledných štyroch voľných leteniek v tejto cene na linke Miláno - Los Angeles. Samozrejme, to odpoludnie som zo školenia, na ktoré ma v rámci práce vyslali, nemal vôbec nič, takže psst, nehovorte to šéfovi :D

Z kúpených leteniek mi bolo celkom jasné, že pri ceste naspäť máme k dispozícii niečo cez 10 hodín v New Yorku. A takisto bolo jasné, že sa budeme musieť nejako dopraviť do Milána a späť, k čomu dúfam poslúži nízkonáklaďák Ryanair, ktorý lieta priamo z Bratislavy, aj keď len na vzdialenejšie letisko v Bergame. Horšie je to už s cenou ich leteniek, keďže budeme určite chcieť zobrať aj batožinu, môžeme k nej prirátať na každý smer okolo 35€, čo je v decembrových cenách v súčte 156€. Budem teda ešte čakať na nejakú ich akciu, ktorá sa objavuje počas roka celkom často.

Na kúpu leteniek nám veľmi dobre poslúžil náš dovolenkový sporiaci fond a nikto z nás nemusel zatiaľ ani len siahnuť do peňaženky. Pre pokoj v duši je to vynikajúci pocit :D

Kým čakáme na letenky Ryanairu, vymýšľam aspoň program, ktorý by sa dal v jednoduchosti nazvať “Ako stihnúť New York do 10 hodín” a samozrejme chytiť lietadlo späť do Milána. Keďže tento rok konečne otvorili vyhliadku na veži One World Trade Center a ostatné vyhliadky na Empire State a Rockefelleri som už videl pred tromi rokmi, bude to jasný cieľ prvej zastávky po pristátí na letisku JFK. Myslím samozrejme aj na Jakuba s Lukášom, ktorý na Manhattane ešte neboli a tak by sme odtiaľ mohli smerovať peši na Wall Street, ďalej k zúriacemu býkovi na Bowling Green, do Battery Parku, odtiaľ metrom na Times Square, opodiaľ kúpiť nejaké hokejové “goodies” do obchodu NHL a znovu peši cez Rockefeller Plaza, ďalšie obchody, až do Central Parku. Zabudol som ešte na Brooklynský most, takže presúvaním sa naspäť na letisko by sme sa radi prešli aj po ňom. Už som mal o tom aj strašidelné sny, že nič tam nepostíhame, takže to je už so mnou asi veľmi zlé, keď mám cestovnú horúčku 10 mesiacov pred cestou :D

Ďalší týždeň, pár dní pred Vianocami, som venoval rezervácii hotelov. Pozerám hlavne portály, ktoré dovoľujú bezplatné storno, v prípade, ak nájdem neskôr nejakú lepšiu ponuku. Takže už podľa orientačného plánu cesty máme rezervovaných aj 7 hotelov. Prvým je Piccolo Principe B&B v Miláne, keďže ako zisťujem, Ryanair lieta do Milána deň pred našim odletom - čiže nutnosť prespať jednu noc. To odzrkadľuje aj tento bed&breakfast hotel, v ktorom kupodivu nedostanete žiadne raňajky, aj keď si ich dali do názvu. Modlím sa aspoň za tú posteľ. Ďalej nasleduje hotel v centre Los Angeles - Rotex Western Inn. Momentálne cenovo najdostupnejší hotel na 3 noci, ale znovu bez raňajok a aj bez bazénu, ktorý býva v týchto častiach celkom bežnou súčasťou hotelov. Prežijeme. V Lake Havasu City sa mne osobne celkom pozdáva ďalší hotel, Island Suites, ktorý už všetky tieto vymenované veci ponúka. Tu prespíme dve noci. Potom nás čaká po dlhom dni v Arizone podobný hotel s názvom Wetherill Inn v malom mestečku Kayenta na jedno prespanie. Odtiaľ priamo do Las Vegas, kde sú cenovky hotelov najnižšie a my môžeme bývať takmer priamo na slávnom Stripe vo Fortune Hotel & Suites počas troch nocí. Pri ceste do Yosemitského národného parku budeme potrebovať prestávku po náročnom šoférovaní a tá vychádza priamo medzi vysokými štítmi lyžiarskeho strediska Mammoth Lakes v hoteli Sierra Lodge vo výške 2400 metrov nad morom. Na ten sa teším asi najviac zo všetkých. Scenérie z fotografií a recenzií dávajú vedieť, že to bude naozaj super podívaná :) Na konci cesty nás čaká ešte pobyt v ďalšom veľkom meste Kalifornie, ktorý nemôžeme vynechať - tri noci v San Franciscu a zatiaľ rezervovaný lacný Luz Hotel, ktorý neponúka žiadne služby naviac, čiže sa budem snažiť v tomto dosť drahom meste počkať skôr na nejaký kupón so zľavou pre lepší hotel. Prvé ponuky sa ale na stránkach ako groupon.com dajú očakávať až niekedy začiatkom júna. Zrátal som sumu všetkých rezervovaných hotelov, či sa pohybujeme v tolerancii a na prekvapenie vyšla presne podľa očakávaní - len o euro vyššia ako som tu písal v marci. Chalani ma aspoň nezatratia :D Cena celého tripu sa stále pohybuje na hranici okolo 1100€ a to už do nej rátam aj vybavenie víz ESTA, presuny v Miláne a dopravu v New Yorku.

To znamená, že znovu zatváram tento cestopis s plánom otvoriť ho, až keď sa mi podarí kúpiť lepšie letenky od Ryanairu, alebo božechráň, pri nejakých nečakaných zmenách v pláne.

Február 2016 - tak ako vždy, menšie zmeny nezaškodia

Kým sú to len také zmeny, ako o polhodinu neskorší odlet z LA do New Yorku, tak sa to ešte dá. Síce nás to okradne o drahocenný čas, ktorý chceme na Manhattane využiť úplne do poslednej minúty, nevadí to, pretože celú návštevu NY som preplánoval tak, aby náhodou aj ďalší posun, prípadne meškanie letu neovplyvnili rezerváciu na vyhliadku One World Trade Center. Musíme len dúfať, že zdržanie na bezpečnostnej kontrole pred odletom z NY nebude v toto sobotné odpoludnie nijako zvlášť výrazné.

Ďalšia vec, ktorú som málinko zmenil, sú niektoré hotely. Bolo dobré z času na čas pozrieť ich novšie ceny a rezervovať tie lacnejšie alebo také, ktoré ponúkajú za podobnú cenu lepšie služby. Takto som vymenil hotel v Los Angeles za La Mirage Inn, v ktorom budeme síce trochu ďalej od centra (čo je aj tak jedno pri požičaní auta), ale bohatší o takmer 30 dolárov. Zmenou prešiel aj hotel Luz v ďalšom veľkom meste - San Francisco. Pri pohľade na mapu mi napadlo, že bude zrejme jednoduchšie pozerať ubytovanie v neďalekom Oaklande, ktorý spája s centrom len prechod mostom ponad záliv, alebo využitie metra, ktoré stojí rovno pri hoteli. Ušetrených ďalších 64 dolárov rezervovaním hotela Civic Center Lodge.

Medzitým sa mi podarilo vykšeftovať s jedným Čechom sezónnu kartu Annual Pass pre vstup do národných parkov v USA v prepočte za 38 €. Nová karta sa dá kúpiť za 80 dolárov, ale je na nej miesto pre ďalší podpis, takže ľudia ju logicky predávajú a posúvajú ďalším záujemcom. Je platná pre celú posádku auta, takže jedného nás vyšla bezmála 13 €.

Nie o tom som ale chcel. Celý čas som popri tom s napätím sledoval letenky Ryanairu do Milána. Táto nízkonákladová letecká spoločnosť nabáda cestujúcich, aby letenky kupovali ihneď, ako sú u nich dostupné. V prípade Ryanairu sa ale takáto prax väčšinou nevypláca a ceny postupom času kopírujú nejakú takú “U” krivku s blížiacim sa časom odletu. Na konci februára prišlo konečne očakávané zlacnenie, avšak len o nejakých 7 €. Hovorím si, že ešte vydržím, aj keď mi to už vo veľkom podávalo ruky, keďže toto je posledný a celkom dôležitý prípojný segment, ktorý nám už chýba do skompletovania celej letenky. Spravil som dobre. O 3 dni prišla zľava o ďalších 7 €, čo by nebola až taká senzácia, ak by v tomto čase Ryanair neponúkal aj zľavu 30 € na balík Business plus, ktorý mimo iného zahŕňa aj 20kg odbavenej batožiny. A tú sme chceli tak či tak dokupovať, pretože letieť do USA na dva týždne len s príručnou batožinou, urobiť nejaké nákupy a vôbec starať sa o to, čo si môžem a čo nemôžem zbaliť - na to sme už asi starí :D Tak sme sa teda cca vtesnali do pôvodne zamýšľaného rozpočtu na túto letenku (stála 119€) a 24.februára, pol roka pred výletom to vyzerá tak, že všetky najdôležitejšie presuny už máme zabezpečené.

Keď sú jasné časy leteniek, kupujem aj prípojné autobusy v Miláne, pretože prílet je na letisko v Bergame a odlet na ďalší deň z letiska Malpensa. Do centra k hotelu nás dostane autobus Orio Shuttle za 4 €, na druhý deň ráno je to potom Terravision z centra na letisko za 8 € a pri ceste späť nebudeme riskovať priamy autobus Orio do Bergama, ktorý chodí vo veľmi riedkych intervaloch, ale vezmeme radšej znovu dva autobusy Terravision (Malpensa - centrum, centrum - Bergamo) v celkovej cene 11 €. Takto ušetríme nielen prípadné nervy, ale aj 5 € oproti priamemu Orio busu.

S februárovým plánovaním sa teda lúčim a najbližšie to už budú len také veci ako požičanie auta, rezervácie vyhliadok, check-iny a samotná cesta. Teda aspoň dúfam :)

Marec 2016 - rezervované auto, vyhliadka

Už je to viac ako rok a my sme ešte stále nevzlietli :D Dokonca aj ten odlet je ešte stále v nedohľadne, v čase písania tohto odstavca o 150 dní. Čo je už ale dostupné, sú termíny pre rezerváciu vstupu na One World Trade Center v New Yorku, takže tieto beriem za 32 dolárov kus. Takisto po dlhších špekuláciách a vyhľadávaní už nakoniec neváham a z economycarrentals.com objednávam auto kategórie full-size v podobe Dodge Avenger a požičovne Sixt. Od Jakuba sa neskôr dozvedám, že ho v USA používajú ako policajné auto. Ak ho akurát vtedy budú mať k dispozícii, tak super. To nás jedného vyšlo na 115 €, čo ale zaplatíme až na mieste. Stránka si strhla len rezerváciu v podobe 39 €.

Jún 2016 - hotel v Miláne, ďalšie zastávky

Medzitým skončil svoju pôsobnosť v Miláne hotel Piccolo B&B. Samozrejme, ako už býva zvykom, z booking.com by mi nikto nedal vedieť, keby som sa o neho trochu nezaujímal. Bookujem teda iný hotel blízko milánskej centrálnej stanice - Hotel Kennedy.

Od začiaku som sa pohrával s myšlienkou navštíviť Antelope Canyon v Arizone, odkiaľ nájdete na internete naozaj zaujímavé fotky, ale stále nám akosi nezapadal do časového plánu. Nakoniec som sa rozhodol vyhodiť z plánu Meteor crater, keďže nám neúmerne predlžoval cestu, po ktorej sme sa museli aj tak znovu vracať a povedzme si na rovinu - za 35 dolárov je to iba diera v zemi po nejakom šutri, ktorú aj tak z jej okraju nie je možné ani pekne odfotiť, ani si celú pozrieť. Zaujímavé, ako si viem sám pre seba veci zdôvodniť, len aby som nebol sklamaný :D Zostal nám teda čas na zaradenie trochu krajšieho diela prírody - Lower Antelope Canyon, ktorý pri dobrých svetelných podmienkach vie ponúknuť oveľa viac. Ale veď to snáď uvidíte v 8.dni tohto cestopisu :) Pred nami je ešte 78 dní celého leta v Európe.

Júl 2016 - posledné dolaďovačky

Nechcem tu už nudiť ďalšími siahodlhými popismi toho, čo všetko sa zmenilo, ale už len pre úplnosť pridám ceny posledných dvoch atrakcií, ktoré sme mali v pláne rezervovať. Prvou je plavba na ostrov Alcatraz aj s jeho známym väzením za cca 30 € a síce najdrahšia, ale snáď o to lepšia atrakcia - štúdiá spoločnosti Universal v Los Angeles, ktoré som rezervoval cez Go City Card a ušetril tak pár dolárov oproti oficiálnej stránke - 92 €. Zostáva 35 dní a myslím, že sa teda môžeme presunúť na štart...

Štart

1.deň (piatok 2.september 2016)

Fuuha. Kde začať? Keďže som sa rozhodol cestopis nepísať priebežne, ale až na konci tripu, je to až k neuvereniu, čo sa všetko medzi týmito pár vyššie napísanými odsekmi udialo. Tak poďme na to pekne po poriadku..

Stretko sme si dohodli na desiatu pred halou letiska nášho hlavného mesta. Budík som mal myslím na ôsmu, ale už o siedmej som stepoval po izbe a rozmýšľal, čo by som ešte zbalil. Tradične. Obavy neboli na mieste, lebo ako vždy, nepodarilo sa mi nič zabudnúť :D Tak som sa vybral na 61tku a keď sa ešte podaktorí oneskorenci presúvali do roboty, ja som sa vysmiaty v piatok tešil na dovolenku. Na letisko prichádzam o 10 minút skôr a cez okno autobusu už vidím na fajčpauze nedočkavého Lukáša aj s Jakubom. Chvíľu maturujeme nad požičanou GoPro kamerou, jej zapínaním a vodotesným krytom a potom sa čo najskôr ideme zbaviť kufrov na check-in. Bezpečnostnou sme tentokrát prešli bez väčšieho zdržania a zamierili do duty free pre nejaké nápoje väčšinou pivového charakteru. Využívame priority boarding, ale to v pomeroch Ryanairu znamená, že vás dajú čakať do malej uličky gate-u pred ostatných a potom spolu so všetkými sa rozbehnete k lietadlu.

Milánska katedrála, Miláno, Taliansko

Na letisko v Bergame dosadáme okolo pol druhej a o nejakých desať minút už máme aj svoje kufre. Pred halou sadáme na OrioShuttle, o hodinku vysadáme pri hlavnej stanici v Miláne a pešo sa trepeme s kuframi na hotel, ktorý na mape vyzeral trochu bližšie - Hotel Kennedy. Nič moc. Je v obytnej budove na šiestom poschodí, kam vedie výťah, kde sa zmestí tak akurát vaša batožina. Na tri krát sme sa nejako dostali hore a ubytovali sa. Všade nálepka, že berú kreditku American Express, ale pri mojom predkladaní ju odmietnu s tým, že túto kartu neakceptujú. Tak použijem debetku zo Zuna a tá prešla. Zložili sme kufre a hladní sme sa vybrali do blízkych uličiek v domnení, že si dáme nejakú špecialitku v talianskej reštaurácii. To bolo zlé zmýšľanie. Všetky reštiky otvárajú po obednej sieste až o siedmej večer, tak sa teda presúvame aspoň do centra obzrieť najhlavnejšie pamiatky - Milánsky dóm, Galériu, divadlo La Scala a hrad Sforzesco. Cestou nám zostáva jediná možnosť a to sadnúť do nejakej pasce pre turistov. Vybrali sme si pizzériu, kde robili veľmi priemernú pizzu a našťastie som si pred objednaním coly preveril jej cenu, ktorá samotná bola drahšia ako pizza (7€) a objednal si radšej minerálku. Otrávení všetkými tými “africkými” ponúkačmi náramkov priateľstva a predajcov selfie tyčiek a rôznej sociálnej spodiny, ktorá sa povaľovala kade-tade a stále niečo pýtala, sme sa o šiestej vrátili na hotel a radšej sa pred zajtrajšou cestou dobre vyspali.

2.deň (sobota 3.september 2016)

Autobus nám ráno spred milánskej stanice na letisko Malpensa mal odchádzať o 8:35, tak o ôsmej sme sa check-outli z hotelu a znovu prešli peši. Na námestí pred stanicou sme si obzreli asi niekoľko desiatok utečencov, ktorí ešte budíček nemali a spali na všetkých možných voľných miestach. Na tvárach sa nám dalo zreteľne čítať, že už by sme odtiaľto boli radi čo najrýchlejšie preč :D Autobus Terravision si nakoniec zmenil cestovný poriadok a odchádzal až o 20 minút neskôr, ale to nám v pláne nič zásadné nemenilo a pred desiatou sme už teda boli na hlavnom milánskom letisku. Odlet máme za hodinu a pol a tak odovzdávame tetám na check-ine batožinu a na základe predloženia potvrdenia víz ESTA dostávame letenky až do Los Angeles. Teda okrem mňa. Mňa si systém vybral na podrobnejšie preverenie, čo ma bude stáť ešte asi ďalšie 3 kontroly, na ktorých sa ma pýtajú stále na tie isté otázky dookola (koľko budem v USA, prenášam niečo nebezpečné?, môžem vám preveriť príručnú batožinu?). Nakoniec teda prejdeme aj bezpečnostnou kontrolou a smädní sa obzeráme po zahnaní chuti na pivo. Zvyknutí na letiskové ceny si radšej objednávame tri malé, ale čašník nás upozorňuje, že tri veľké nás vyjdú len o pár centov drahšie. Ešteže vie, ako zmýšľame :D Onedlho už sedíme v Airbuse A319 smerom na londýnsky Heathrow, kde prilietame po hodinke na čas. Ešte presun letiskovým vláčikom na terminál č.5 a môžeme sa kochať našim obrovským Airbusom A380.

London Heathrow Terminal 5

Check-in sa mi pri cestovaní nepodarilo spraviť hneď v tom momente, ako bol dostupný, tak sme sa museli uspokojiť len so sedadlami v dolnej palube. Škoda, pretože v hornej je to vraj oveľa lepšie. Po troch hodinách strávených čakaním na letisku a tým, že som sa snažil z rôznych letiskových salónikov pre chalanov zabezpečiť aspoň nejaké občerstvenie, sme sa konečne dostali k nástupu. Používajú sa k tomu dva nástupné mostíky - jeden na dolnú palubu, jeden na hornú. Naše tri sedadlá boli vzadu za krídlom v rade 40 vpravo. Lietadlo je to pekné aj zvnútra. Všade vybavené najnovšou technológiou, ale British z toho chcel samozrejme vytrieskať maximum a sedadiel je tu naozaj veľa a veľmi tesne vedľa seba. To by bolo všetko ok, ak by každé sedadlo nemalo zdroj k zábavnému systému na spodnej strane, kde sa väčšinou nachádzajú iné veci, ako napríklad vaše nohy. Takto sú k dispozícii možno tak dve tretiny z tohto miesta a to už po desiatich hodinách človek naozaj rozmýšľa, ako sa v tomto priestore ponaťahuje. Odlet sa vzhľadom na očakávanú prevádzku na preplnenom londýnskom letisku pretiahol o 45 minút a štartovalo sa o 17tej, čo ale pilot neskôr dobehol nad oceánom. Čo sa týka servisu, tomu sa nedá v Britishi vôbec nič vytknúť. Milé letušky, stály prísun jedla (večera, snack, druhá večera, snack) vo veľmi dobrej kvalite, pitie a bezchybný a rýchly zábavný systém s kopou filmov. Náš let sa dal označiť ako preteky so Slnkom. Celých desať hodín sa Slnko drží v takej podvečernej atmosfére a ku koncu sa už pomaly chystá aj zapadnúť. V lietadle po prvej večeri zhasnú všetky svetlá, zatemnia okná a vy sa môžete aspoň na chvíľu snažiť oklamať telo, že je už večer. Mne sa to darí možno tak na hodinu, aj to je taký spánok, ako by ho chalani nazvali v “standby móde”.

Musím sa ale priznať, že na to, že to bol zatiaľ najdlhší let v mojom živote, zbehol celkom rýchlo a ani sme sa nenazdali a pristávali sme v metropole západného pobrežia USA. Lokálny čas pri pristátí - 19:28, ideálna teplota 24°C. Batožina prišla v poriadku, utekáme rýchlo von, pretože Jakub a Lukáš majú nikotínový deficit a ja zatiaľ obchádzam kyvadlové dodávky požičovní, ktoré by nás vedeli dostať k nášmu poskytovateľovi auta, Sixt. Nakoniec podľa pokynov zisťujem, že tak vie urobiť aj jedna z hotelových dodávok a tá nás priblíži k nášmu cieľu, ale nie tak úplne blízko, ako by sme chceli. Od hotela je to ešte asi 10 minút peši. Prichádzame uťahaní z vláčenia kufrov a v požičovni nás ďalej odrovnajú tým, že nemajú na dnes už takmer žiadne autá. Zostala na nás iba Toyota Prius. Po tom, čo som sa kukol na chalanov, že čo s takým autom a po ich kyslých výrazoch, to nevydržala ani pracovníčka za pultíkom a začala sa smiať. Lukáš ešte zisťuje pikošku, že nemá so sebou vodičák, takže celý trip sa budeme musieť striedať za volantom iba dvaja. Samozrejme, nezostávalo nám nič iné, pokiaľ sme sa nechceli na hotel trepať drahým taxíkom. Berieme Prius s tým, že ho zajtra prídeme vymeniť za niečo rozumné a v batožinovom priestore zatiaľ hráme s kuframi hru Sokoban, aby sme zistili, ako ich dovnútra naskladať čo najlepšie. Jeden musel skončiť na zadnom sedadle aj s poskladaným Lukášom, ktorý to tú pol hodinku do hotela musí vydržať. S týmto autom sa vôbec nedá stotožniť. Automatika akoby ani nepreraďovala, nonstop to točí na vysokých otáčkach a ak chcete, aby sa trochu umúdrila, treba pustiť nohu z plynu.

Pred desiatou ale konečne prichádzame do hotela Rotex Western Inn v kórejskej štvrti Los Angeles. Máločo tu vidíte napísané v angličtine, ale nevyzerá to tu na nejak zvlášť nebezpečnú štvrť. Parkovisko je umiestnené rovno pod hotelom. Vyberáme batožiny, dostávame kľúč a celí vo vytržení ideme spať až niekedy po polnoci, čo znamená vyše 25 hodín na nohách. Lety smerom na západ s človekom až toľko zloby nenarobia. Viem, že niečo úplne iné ma bude čakať po prílete domov, kde sa na druhý deň chystám normálne do roboty. No, normálne.. :D

3.deň (nedeľa 4.september 2016)

Vstávame pred ôsmou, pretože toho máme celkom dosť na pobehanie a po zistení, že na recepcii každé ráno dopĺňajú krabičku sladkých donutov pre hostí hotela, ju do značnej miery plienime. Hneď na to sa vyberáme do neďalekého obchodu Ralph’s na nákup trochu normálnejších raňajok (čítaj o niečo menej cukru), kde sa rovno snažím vybaviť zákaznícku kartu, keďže s tou je to v Štátoch vždy lacnejšie a celkom slušné doláre ušetríte už pri prvom nákupe (kam sa hrabe nejaké Tesco s tými ich pár bodmi, že?). Teta na pultíku mi hovorí, že kartičky jej už došli, ale stačí sa na pokladni ohlásiť a zľavu nám automaticky nahodia. Tak ok, nakúpili sme najhlavnejšie veci, plus 24 fliaš vody do chladničky a auta, pretože na dlhé cesty po púšťach je to nevyhnutnosť. Po raňajkách sa už tou paródiou na kolesách snažíme dostať do mesta na Dodgers Stadium, pretože odtiaľ sa dajú spraviť celkom pekné panorámy downtownu Los Angeles. Ostávame ale sklamaní, lebo už od desiatej je štadión zatvorený a prebiehajú prípravy na dnešný ligový bejzbalový zápas s ktovieakým tímom. Ak by sa jednalo o hokej, samozrejme by som vám povedal :D Tak si to teda mierime do úplného centra k radnici, kde parkujeme auto v Joe’s Auto Parking na Spring street za 10 dolárov na väčšiu časť dňa (už si nepamätám). Viem, že to bola jedna z tých lacnejších alternatív v okolí. Peši sme si prešli downtownom, spravili nejaké fotky budov, parkov a po pol druha hodine sme sa rozhodli vybrať k nápisu Hollywood.

Hollywood Hills, Los Angeles

Teda aspoň na miesto, kde som sa dočítal, že je fotenie s ním najlepšie - Sunset Ranch Hollywood. Prius sa jazde do kopcov trochu vzpiera, čo mi príde dosť smiešne, keďže neviem, ako by to chcel zvládať v takmer 45-stupňových uličkách San Francisca :D Dorazili sme na miesto a pred malým poľným parkoviskom nás otáča nejaká rangerka, že parkovisko je zavreté a máme zaparkovať až niekde dole pod kopcom, čo je dobrých 30 minút cesty pešo do kopca a potom späť. Na ulici majú povolenie parkovať iba rezidenti, tak to riskujeme a na takmer prázdnej ulici auto parkujeme za jedno ďalšie auto pri dome.

Po vlastných je to už potom len nejakých 5 minút na kopček, z ktorého sa dá nápis celkom dobre odfotiť. Vonku je asi 35 stupňov a ľudia okolo nás prechádzajú na túru až k samotnému nápisu. To považujeme za zbytočné a otáčame to naspäť k autu. Nemohlo prejsť ani 20 minút a my už si spoza stierača vyberáme pokutu za zlé parkovanie vo výške 68 dolárov. Prisaháme, že už to nikdy pokúšať nebudeme :) Poskladali sme sa a na hoteli som ju potom zaplatil online, čo je aspoň malé plus, že ju netreba nikam odosielať. Ďalším bodom v pláne je neďaleké Griffithovo observatórium, kde si nakoniec ten pohľad na Los Angeles užijeme najviac. Je nutné ale znovu zísť kopcom z Hollywood Hills a prejsť Griffith Parkom až na vrchol. Trvá to trošku dlhšie, keďže hore sa chce ísť v takýto slnečný víkendový deň pozrieť asi miliarda ľudí. Neviem síce, čo tie autá nacvičovali a na čo čakali, ale keď sme prišli hore, bez problémov sme zaparkovali. Tu aj po prvýkrát začujeme slovenčinu. Na takýchto exponovaných miestach sa to ale aj dalo čakať. Výhľad je tu naozaj super a nám sa to všetko zdá trochu povedomé, čo majú zrejme na svedomí herné tituly ako Grand Theft Auto, či Mafia, ktoré zasadili verne do prostredia tých najväčších miest Ameriky. Je to trošku zvrátené, ale tu sa nám vybavili všetky tie misie, v ktorých, keď sme sa chceli dostať k observatóriu, museli sme sa tam jednoducho prestrieľať :D

Griffith Observatory, Los Angeles

Na hodinkách už svietilo pol druhej a nám od rána dosť vyhladlo, tak cez Foursquare zisťujeme reštauráciu s najkrajšími obrázkami a autom sa snažíme jednosmerkami a zákazmi otáčania do protismeru k nej dostať. Vyhral to Sidewalk Grill na Vermont Avenue, čo môžem už teraz dopredu s kľudom označiť za našu najzdravšiu stravu v USA. Toľko zeleniny a ryže sme už totiž potom ako prílohu nikde inde nevideli. Pomaly budú tri hodiny a keďže sme sa včera dozvedeli, že to bude zrejme najideálnejší čas pre výmenu nášho terajšieho auta, mierime po obede rýchlo do Sixtu blízko pri letisku. Jakub a Lukáš fajčia pred vchodom a ja sa zatiaľ snažím vysvetliť, prečo sme prišli pre nové auto. Pani to ani vôbec nezaujíma, lebo v tom momente mi ponúkne na výber asi tri iné autá z kategórie “full size”. Ani som poriadne nepočul ďalšie možnosti, keď som medzi nimi začul Chrysler 300, s ktorým máme dobré skúsenosti z predchádzajúcej výpožičky na Miami. Bez váhania som ho bral. Trvalo to celé asi minútu, čo mi vytlačila nové potvrdenie, odovzdala kľúče a ja už som vonku kričal na chalanov, že sme vybavení. Tí iba s údivom pozerali na náš nový dopravný prostriedok. Pre upresnenie, bol to Chrysler 300 verzie “S” z tohto roku, vyzerá to tak, že v plnej výbave. To bolo zrazu, v porovnaní s Toyotou, ako sadnúť si do raketoplánu.

Začína sa už pomaly zvečerievať a dnes sme chceli stihnúť ešte pláž a mólo v Santa Monice. Z letiska je toto mesto, ktoré sa už úplne včlenilo do štruktúr Los Angeles, aj s nejakými večernými zápchami, vzdialené plus/mínus asi 40 minút jazdy. Zaparkovali sme medzi 4th a 5th Street za 5 dolárov na dve hodiny a po svojich sme sa vybrali na pláž známu aj z filmu Baywatch. Na móle a vlastne celkovo v celom meste boli obrovské húfy ľudí, hlava na hlave. Pláž bola takto na večer takisto úplne zaprataná a pomaly sa nedalo nájsť ani miesto, kde by sme si zložili uteráky a prezliekli sa do plaviek. Podarilo sa nám to po menšej gymnastike v uterákoch a aspoň ja s Kubom sme išli prvýkrát otestovať Pacifik (Lukáš sa ešte doliečoval z choroby, tak na neho pripadlo stráženie vecí a fotenie). Myslel som si, že voda bude studenšia, ale bola taká úplne akurátna na hádzanie sa do vĺn. Na pláži sme využili celé dve hodiny z nášho parkovacieho času a pre dnes sme to už otočili naspäť do hotela, z ktorého sme už vyšli len pre nákup v Ralph’s a večeru v sieti Sizzler. Tu sa možno oplatí pripomenúť, že Sizzler zatváral o deviatej a my sme sa v ňom objavili za 5 deväť a nemali najmenší problém nás usadiť a urobiť pre nás hamburgery. Len som si tak v duchu pomyslel, ako by to asi vyzeralo na Slovensku, ak by ste sa v reštike ocitli 5 minút pred záverečnou…

Santa Monica Beach, California

4.deň (pondelok 5.september 2016)

Nový týždeň (teda nie že by sme vtedy vedeli, aký je momentálne deň) začíname rezerváciou v zábavnom parku Universal Studios. Raňajky sme mali nakúpené včera, takže sme ich vybavili na izbe celkom rýchlo a zdá sa mi, že niekto bol okolo siedmej ráno, keď ešte všetci spali, aj pre donuty z hotelovej haly, aby nám náhodou neutiekli. Dnes sme však rozhodnutí nechať auto v hoteli, keďže na parkovisku pred štúdiami by sme sa za celý deň nedoplatili a kráčame peši až na najbližšiu stanicu metra Wilshire / Western, odkiaľ sa vieme dostať až pred brány Universal len za 1,75 dolára.

Universal Studios, Los Angeles

Pred jedenástou sme na mieste, vláčik nás odviezol až pred samotný vchod, kde sme si vystáli asi 10-minútový rad na prevzatie lístkov. Obdržali sme mapku a zoznam atrakcií a ako prvé sme si hneď zvolili prehliadku štúdií pod názvom Studio Tour. Tu vás takisto vezme vláčik s asi 5 vágonikmi plného ľudí, prevezie vás popri jednotlivých budovách štúdií, kde na stenách vidíte plagáty filmov a seriálov, ktoré sa tu momentálne natáčajú, zoberie vás do mesta vytvoreného z kulís, ktoré nápadne pripomína New York a na každej zákrute vám sprievodca povie, aký film sa v tejto lokalite natáčal. Zaujímavá podívaná a ešte zaujímavejšie sú prejazdy vláčiku cez jednotlivé tunely, v ktorých sa odohrávajú buď scénky so 4D efektmi z King Konga alebo sa zrazu objavíte na stanici metra, ktorú postihne apokalypsa, všetko sa začne rúcať a zaplaví sa vodou. Vážne dobre spravené. Tí, čo sedia po bokoch vláčika sú dosť často “opľutí” od rôznych príšeriek z džungle :D Po tejto hodinovej tour si vyberáme atrakciu, ktorá na informačnom paneli zobrazuje najkratšie čakacie časy - AMC Walking Dead. Ja som síce tento seriál nepozeral, no Kubo po vstupe hovorí, že je to zobrazené fakt verne. Baby vnútri pištia ako o život a všelijakí nemrtví sa vás tam snažia dotýkať z rôznych tmavých zákutí. Dotyky schytali iba Jakub a Lukáš, zrejme asi preto, že ja som bol uchránený v strede medzi nimi :D Nasleduje predstavenie na tému filmu Vodný svet, kde ak vám náhodou vadilo to malé obstreknutie z prehliadky štúdií, tak tu by ste si rozhodne nemali sadať na miesta označené ako “soak zone” voľne preložené ako “namáčacia zóna” :D Tá siaha v tejto aréne s radmi sedačiek až niekde po štvrtý-piaty rad. Väčšina ľudí to vôbec netuší a spokojne si sadá s táckami plnými obedového menu do prvého radu, na čom sa hrozne zabávame, keď prví účinkujúci začnú menšiu interakciu s publikom v podobe vyliatia niekoľkých vedier vody priamo do davu. Predznamenáva to fakt dobrú show, čo sa aj nakoniec ukazuje ako pravda. Herci tu skáču do vody, lietajú na skútroch, vybuchujú rôzne veci, padajú lietadlá a vy to všetko teplo a vlhkosť cítite na vlastnej koži. Nebudem to tu rozoberať dopodrobna, pretože sa to ani nedá a niekoho by som mohol ešte pripraviť aj o moment prekvapenia, ak by sa do týchto štúdií rozhodol ísť. Čas tu plynie veľmi rýchlo a my zasadáme do jednej z reštaurácií, ktoré štúdiá vo svojich útrobách ponúkajú. Ceny tradičné, ako všade inde v Amerike - obed okolo 10 dolárov a k tomu bezodný nápoj za cca 2,5 dolára. Poobede a k večeru sa ešte len dostávame k tomu najlepšiemu. A to sú jednotlivé dráhy a atrakcie, na ktoré sa musí čakať trošku dlhšie. V našom prípade to bolo tak maximálne pol hodinku. Skúšame dráhu Harryho Pottera, od ktorej sme neočakávali takmer nič a nakoniec sme odtiaľ odchádzali úplne vystrelení. Nasadia vám 3D okuliare, potočia vás hore-dole, doprava-doľava, hore nohami, presúvate sa medzi reálnymi kulisami a potom tými vytvorenými v 3D svete, až nakoniec neviete, čo je realita a čo výmysel. Stredné ucho je chvíľu z tých náhlych preťažení a toho, čo vidí oko, mierne zmätené. To sa opakuje aj na dráhe Transformerov. Najhoršie je to ale podľa mňa na dráhe Múmie, kde žiadne okuliare nedostanete a efekt rýchlosti vytvorí fúkaný vietor a stroboskop plus aj reálne rýchla a zabijacká dráha, ktorú si prejdete ešte aj pospiatočky. No mal som dosť :D

Universal Studios, Los Angeles

Do Jurského parku sme išli s tým, že si oddýchneme, trošku nás opľujú malé dinosauríky a budeme ok, ale opak bol pravdou. Na jej konci je obrovský pád vodným kanálom, kde sa možno v jednej sekunde nachádzate aj v stave beztiaže. Najlepšie na tom je, že z týchto exponovaných miest vám vždy vyrobia fotky, ktoré si na konci môžete pozrieť a prípadne objednať. Dlho sme sa lepšie nenasmiali z našich vystrašených xichtov :D Na tento park je jeden celý deň málo. Nachodíte sa pomerne dosť a nestihnete všetky atrakcie, ale rozhodne to stojí za “vyhodenie” 90tich dolárov.

Po zotmení sme sa už pomaly vybrali naspäť a keďže o jednu zastávku metra nižšie sa nachádza hollywoodsky chodník slávy, uťahaní sme si prešli niekoľko stoviek metrov tohto bulváru, nakúpili magnetky a išli sa na hotel pripraviť a vyspať na zajtrajší deň, ktorý znamenal prvé dlhšie presuny autom a nateraz aj zbohom mestu anjelov.

5.deň (utorok 6.september 2016)

Vstávame o ôsmej, aby sme mohli už o deviatej vyraziť k našej prvej prírodnej zastávke na ceste západom. Jedná sa o Joshua Tree National Park a menšiu túru nazvanú Hidden Valley Nature Trail. 145 míľ (233 km) nám trvá niečo pod tri hodiny a po predložení kartičky Annual Pass pre vstup do národných parkov, sme už o trištvrte na 12 na začiatku náučného chodníčku. Teplota sa našim presunom do vnútrozemia vždy o čosi dvihne a už na tomto mieste môže byť okolo 30 stupňov. Park sa vyznačuje tým, že tu všade rastú Juky krátkolisté, podľa čoho vznikol aj jeho názov. Sú to také čudné stromčeky skoro pripomínajúce nejaký kaktusovník. No a nechýbajú tu ani všadeprítomné skaly, ktoré sú dosť často zaoblené do guľatejších tvarov. Skôr je to taká pustatina a v zozname národných parkov by som tento jeden nedával na najvyššie priečky.

Hidden Valley Nature Trail, California

Po takmer hodinovej túre na najväčšom slnku ho opúšťame a mierime do dnešného cieľa v mestečku Lake Havasu City, ktoré je vzdialené ešte 165 míľ, ale už v štáte Arizona. Pred cestou som si v mapách vyhviezdičkoval nejaké reštaurácie, ktoré by sme mohli po ceste v prípade hladu navštíviť. Skúsili sme zastaviť pri Roadrunner Floating Dock Bar & Grill, ale nepozdávala sa nám atmosféra tejto vymretej diery, niekde na okraji mestečka Parker, tak sme sa rozhodli, že sa najeme až po ubytovaní v Lake Havasu.Cesta trvala ďalšie tri hodiny a o štvrtej sme konečne dorazili do mesta, kde sa nám cestou naskytli pekné pohľady na rieku Colorado, ktorá ním preteká. Mesto je to ale vyľudnené, stretnete tu väčšinou hlavne oddychujúcich dôchodcov, ktorí už majú to svoje odrobené a na staré kolená si chcú ísť oddýchnuť do tohto dovolenkového raja. Teda, pokiaľ nehovorím o čase jarných prázdnin. To by sa tu hemžilo školákmi a teenagermi potúženými alkoholom, rozvalenými na rôznych loďkách a jachtách v zátoke pod najznámejšou ikonou mesta - mostom London bridge. My sme sa ubytovali v hoteli Days Inn, ktorý má raňajky aj bazén a izba vyzerá o triedu lepšie a komfortnejšie než v LA. Trojlôžkové izby nájdete len veľmi ťažko, čo ale vôbec nevadí, keďže postele sú vždy veľké ako letiská a ľahko sa vyspíte bez toho, aby ste vôbec vedeli, že niekto leží vedľa vás. My sme mali také nepísané pravidlo, že kto v ten deň šoféruje, ten bude mať pre seba celú posteľ. Čiže najbližšie dve noci som vyhral ja :)

London Bridge, Lake Havasu, Arizona

Poobzerali sme si okolie hotelu a zapadli do jednej miestnej pizzérie oproti cez cestu. Od jedného zákazníka dostávame tradičnú otázku odkiaľ pochádzame, keď nás počuje rozprávať sa medzi sebou. Inak na toto existujú tri typy emócií a odpovedí, ak im odpoviete, že sme zo Slovenska. Prvou je “oh, ok”, čiže absolútne ničnetušenie, kde sa niečo podobné asi nachádza.. je to vôbec názov krajiny? Druhým typom sú ľudia, ktorí vedia trafiť pripináčikom aspoň do Európy štýlom “Is it close to Germany?” a tretí, čo naozaj ovládajú históriu a odpovedia vám “oh yeah! I plan to go to Czechoslovakia one day”. Vysvetľovať im ďalšie fakty o rozdelení našich republík je z minulých skúseností hádzaním hrachu o stenu, takže takýto small talk väčšinou nechávame plynúť do stratena. Ešte som nezhodnotil pizzu :D Dobrá, lepšia ako u nás, ale na tú najlepšiu, čo sme mali v Miami, sa tiež nechytala. Opodiaľ sa nachádzal aj obchoďák s názvom Safeway, kde som znovu vybavil zákaznícku kartičku a s nejakou zľavou sme nakúpili jedlo dennej potreby, raňajky a pivá Corona na večer. Počas neho sme mali v pláne obzrieť si mesto a s ním aj jeden preslávený podnik pri London bridge s menom Kokomo. Prišli sme tam pred desiatou večer a barmanka už sťahovala mreže v úplne prázdnom podniku, ale sľúbila nám, že nám ešte načapuje ich preslávený nápoj, z ktorého určite nezostaneme triezvi. Má príznačný názov - Tremor (záchvev). Jediné čo sme cítili bol cukor a ešte viac cukru :D Ktovie aký tremor by zažili Američania, keby si dali na Slovensku nejaké domáce pálené. Zostali nám po ňom aspoň pekné plastové poháre s výzdobou Lake Havasu, ktoré sa neskôr hodili ako misky na ranné cornflakes, ak sme v hoteloch nenašli žiaden riad. Pobrali sme sa teda na druhú stranu mesta, čo sa dalo označiť po našom ako “poďme do mesta” obzrieť iné podniky. Všade bolo ľudoprázdno, veď prečo by aj nie, keďže bol utorok a ešte k tomu aj mimo sezóny. Nakoniec sme našli bar s názvom Desert Martini, kde sedel slovom jeden človek a barmanka. Zaujala nás tu barová hra s názvom shuffleboard, ktorú sme predtým ešte nikdy nevideli a tento jediný zákazník (John - neskôr sme sa zoznámili) nám vysvetlil jej pravidlá a zahral si ju s nami. Je to niečo ako curling, akurát v menšom, hrá sa to rukami, posúvaním po stole a je to fakt chytľavé. Takmer sme ho na prvý krát zdolali. Pijeme pivo, lebo nič iné nám naliať nechcú, keďže si myslia, že naše občianske sú len nejaké detské kartičky. Vek tu pri alkohole preverujú takmer vždy a je jedno, ako staro, či mlado vyzeráte. No a priznajme si, kto by nosil na večernú zábavu so sebou po vačkoch pas? :) John nás vyspovedal z toho, čo robíme v Štátoch a pozval nás v sobotu do Las Vegas, pretože v tom čase sa tam bude tiež nachádzať. Snažím sa s ním vymeniť telefonický kontakt, ale zisťujem, že v roamingu v USA mi vôbec nestačí dať pred číslo len +421. Až neskôr sa dozvedáme, že pred toto číslo treba dať ešte akýsi IDD prefix vo forme “011”, čiže celé číslo na Slovensko by malo vyzerať nejako takto: “011421…”. O tom som počul takisto prvýkrát, ale aspoň som o niečo múdrejší. Vymenili sme si tak aspoň Whatsapp kontakt a po niekoľkých pivách sme sa rozhodli ukončiť naše pátranie a vybrať sa na hotel.

6.deň (streda 7.september 2016)

Po dlhšej noci sa samozrejme vstáva ťažšie, ale s tým sme rátali, keďže dnešný deň je čisto oddychový. Vylihujeme pri bazéne, kde sme okrem nás už nikoho iného nevideli, skáčeme do vody aj napriek zákazu (ale sme my rebeli!) a celkovo robíme hocičo pre to, aby sme sa aspoň trochu ochladili. Vonkajšia teplota sa pohybuje na hranici 38 stupňov. Večeru riešime tentokrát v sieti Denny’s, čo je sieť reštaurácií s trochu lepším ako fastfoodovým jedlom. Chalani si veľmi pochvaľujú T-bone steaky, ja dobre pripravený hambáč. Snažili sme sa ešte popozerať pri návštevníckom centre po nejakom obchode s magnetkami, ale ako som už spomínal, mesto je úplne vyľudnené. Mimo sezóny sa tu viac ako na jeden deň (a možno aj menej) neoplatí zastavovať.

Lake Havasu, Arizona

7.deň (štvrtok 8.september 2016)

Skoro ráno, keď ešte pomaly nevykuklo ani Slnko, skúšame kontinentálne raňajky, ktoré umiestnili do jednej z izieb tohto motela. Ako vždy, Európan si na svoje nepríde - dva džemy, sladké pečivá, nejaké jogurty a vločky. Ako zásoby na cestu teda berieme nejaké ovocie z košíkov a už o siedmej opúšťame ubytko a autom mierime ďalej na východ. Už o dve hodinky sa ocitáme v malom mestečku Seligman, ktoré sa snaží samo seba pasovať ako “mesto, kde sa zrodila Route 66”. Táto stará známa diaľnica ním aj prechádza a nájdete tu aj plno dobových obchodíkov, kde teraz kúpite poväčšinou len suveníry. Tie si odnášame aj my a nezdržujeme sa viac ako pol hodinu, pretože autobusy v tom momente priniesli kvantá turistov z rôznych kútov Zeme. Lukáš na to takmer doplatil, keď nám víťazne ukazoval jednu peknú babu a tá ho samozrejme aj s frajerom počula, keďže bola od susedov z Čiech :D

Seligman, Arizona

Ďalšie dve hodiny trvá cesta k majestátnemu dielu prírody - Grand Canyonu. Prichádzame a parkujeme blízko Yavapai point, ktorý by mal ponúkať lepšie výhľady, ako vyhliadka pri návštevníckom centre. Takmer okamžite po tom, čo sa dostávame k zrázu v zemi nechápeme z tej veľkosti. Na hĺbku je to občas vraj aj 2 kilometre a je naozaj škoda, že je pravé poludnie, pretože ani fotografie nevedia poriadne vystihnúť tú veľkosť. Dávame si ešte menší výlet popri okraji až k visitor centru, kde sme trochu dúfali v nejaké občerstvenie, ale mimo kávičkárne sme nič nenašli a rozhodli sa teda naobedovať až niekde po ceste. Dnes je to mimochodom druhý najdlhší deň na cestách, ale veľmi rýchlo sme zistili, že odhadované časy cestovania z Googlu sa dajú dosť dobre osekať už len tým, že ideme o 5 míľ rýchlejšie. Stále je to rýchlosť, pri ktorej vás všetci domáci predbiehajú, takže nehrozí žiadne zastavenie políciou, čo sa nám vlastne počas výletu ani nestalo. V mapách mám poznačené ešte jedno miesto, odkiaľ je pekný výhľad na kaňon - Lipan point. Je vzdialené pol hodinu cesty, ale naskytá sa na ňom oveľa lepší pohľad, keďže pre nás to bol úplne iný uhol voči Slnku. A ešte som zabudol - do parku Grand Canyon takisto poslúži karta Annual Pass, inak zaplatíte, myslím, 30 dolárov na auto.

Grand Canyon, Arizona

Ako ďalší bod v navigácii nastavujeme tentokrát už priamo náš hotel v mestečku Kayenta, aby sme zistili, s akým časom môžeme rátať pri príjazde. Super, mali by sme tam byť o piatej hodine večer. Aby ste pochopili, tu išlo o časové posuny a časy západu Slnka ako nikdy! :D Na konci dňa som si totiž chcel vyfotiť útvary v Monument Valley zo známeho bodu, kde skončil svoj beh Amerikou Forrest Gump a to jedine pri západe Slnka :) A keďže v tejto časti autonómneho teritória Navajo kašlú na nejaký letný čas, hodinky sa musia posunúť o hodinu dozadu a potom nastávali problémy s tým, akým časom západu Slnka sa mám riadiť. Tým, že sme mali z cesty ušetrený nejaký ten čas naviac, tak sme po Grand Canyone zaradili zastávku v prvom trochu viac osídlenom meste s názvom Tuba City a kúpili si na stojáka Little Ceasars pizzu, ktorú sme na posedenie zbaštili v aute. V týchto končinách výzor ľudí nám, Európanom, pripomína Indiánov. To sú vlastne všetko títo Navajovia, starý kmeň, ktorí tu má stále svoje územie. Dopĺňame benzín (30 dolárov a nádrž je plná) a pokračujeme hodinu a pol na hotel, kde plánujeme zhodiť veci a spraviť otočku na Monument Valley.

Do hotela Wetherill Inn v Kayente prichádzame o 17:45, vykladáme z auta kufre a ruksaky a za 15 minút to už krútime k červeným pieskovcovým útvarom, ktoré sú vzdialené ďalšiu pol hodinu jazdy. Medzitým sme prekročili hranicu z Arizony do Utahu a nestihli sa vynadívať na tie farby. Na mieste parkujeme asi hodinu pred západom Slnka, takže času máme habadej na vyskúšanie si najlepšieho scenára fotenia a uskakovania z cesty idúcim autám. Pristavuje sa tu plno ľudí a takmer vždy niekomu zavadziate, ak si chcete spraviť fotku pre seba. Navajovia na kraji cesty predávajú svoje náramky a za tú hodinu zisťujeme, že im to príliš nejde. Možno keby mali nejaké Forrestove suveníry, zarobili by trochu viac. Nie každý sa ale nechal skaziť západnou kultúrou :) Zastavili sa tu aj dve autá plné mladých Slovákov, ktorí sa fotia asi najdlhšie. O pol ôsmej konečne fotíme vytúžené fotky a vraciame sa na hotel v Kayente, kde nestihneme využiť ani ponúknutý bazén a ešte k tomu musíme aj vybavovať skoršie otvorenie raňajkovej miestnosti, pretože o siedmej znovu vyrážame na ďalšie cesty.

Forrest Gump Point, Monument Valley, Utah

8.deň (piatok 9.september 2016)

Vstávame s tým, že tento deň berieme ako deň, keď už budeme v Las Vegas :D ale medzitým nás čakajú ešte nejaké prírodné podívané, ktoré by bola škoda po ceste vynechať. Slnko je znovu ešte za horizontom a teplota v púšti do rána klesla niekde k 16 stupňom. To sú prvé preberáky, ktoré sme na tomto výlete ešte nemali. Raňajky boli trošku lepšie. Je tu taký palacinkovací stroj, ktorý jeden Číňanko príliš nepochopil a nabral si ako hlavný chod jeho surovú hmotu. Je fakt, že to vyzeralo ako ovsená kaša. Rozmýšľam, či ho niekde po ceste neuvidím v kríkoch :D Po deviatej sme mali rezervovaný výlet do Lower Antelope Canyonu, a tak sme hodinu a pol pred deviatou vyrazili. Krajina červených pieskovcov sa nemení, chalani v aute dospávajú moje ranné budíky a po príjazde na parkovisko usporiadateľa výletu, Dixie Ellis Tours, v hlavnom okienku zisťujem, že sme tu o hodinu skôr - znovu časový posun späť, aj keď večer som sa z toho snažil na ich stránkach vysomáriť a myslel som si, že som to naozaj pochopil. Našťastie ma Kubo s Lukášom ešte nechceli zabiť, že som ich ukrátil o hodinu spánku :)

Teta nás ale prozákaznícky preradila na prehliadku, ktorá bola o hodinu skôr a získavame tak bonusový čas večer na Las Vegas. O skupine jedenástich ľudí sme sa vybrali do neďalekého kaňonu aj so sprievodkyňou, ktorá nám ponastavovala mobily a foťáky tak, aby sme si odtiaľ mohli odniesť tie najlepšie fotky. A veruže to najlepšie aj bolo. Sprvu som sa bál, či nám znovu Slnko nepokazí zábery tým, že je ešte ráno príliš nízko a svetlo sa do kaňonu ani nedostane, ale opak bol pravdou. Prepadliská vymyté záplavovou vodou boli osvietené ako dúha od zlatožltej hore, až k tmavej červenej dole. Odniesli sme si odtiaľ asi 120 fotiek, aj keď sme si mysleli, že žiadna ďalšia už predsa nemôže byť lepšia ako tá predošlá, vždy to išlo. Najfotogenickejšie miesto na výlete. Teda vysoko odporúčam! Cena sa pohybuje v desiatkach dolárov, podľa toho, akú spoločnosť si vyberiete. My sme to mali za 20.

Lower Antelope Canyon

Iba niekoľko minút ďalej nájdete ďalšiu prírodnú atrakciu - Horseshoe bend, čo je, ako už názov napovedá, zahnutie rieky Colorado do tvaru podkovy. Tento riečny meander vyhĺbil do okolitej krajiny 300 metrov hlbokú dieru, ktorá sa pred nami otvára po asi 10-minútovej chôdzi od parkoviska. Znovu sú tu zástupy ľudí, ktorí nemajú žiaden pud sebazáchovy a rôznymi spôsobmi visia zo skaly, len aby si odtiaľto odniesli tú najlepšiu fotku. Najlepší boli asi takí traja čínsky dôchodcovia o paličke, ktorí ledva chodili, ale nad okrajom sa nahýbali tak, že sme až museli odvracať pohľady :D Pre zaujímavosť som si vygooglil, ako často sa niekomu odtiaľ podarí spadnúť. Tak naposledy to bol nejaký Grék pred šiestimi rokmi. Rozhodne nie práve najlepšie zakončenie dovolenky.

Teplota sa za tých pár hodín vyšplhala celkom vysoko a tak sa znovu bežíme schovať do vychladeného auta a pomaly sa už tešíme aj na obed. Pred ním sa ale chceme zastaviť ešte na jednu vyhliadku. Ďalšie dve hodiny, 100 míľ a jeden štát od Page sa nachádza Zion National Park. Vstupujeme už tradične na Annual Pass, berieme mapy a parkujeme na maličkom preplnenom parkovisku na začiatku turistického chodníka na Canyon Overlook. Túra, ktorú propagujú ako hodinovú, zvládame za cca 20 minút a ocitáme sa na vrchole Great Arch, odkiaľ máme pohľadnicový výhľad na celé údolie kaňonu. Ľudia sa tu na cestičkách zdravia ako u nás na túrach v národných parkoch. Je tu viac taká rodinnejšia atmosféra ako v iných parkoch a na prepchatých turistických lákadlách a rozhodne by si to tu zaslúžilo trochu viac času na prezretie, ako len jeden malý výlet.

My ale máme celkom nabitý harmonogram a dnes večer by sme sa už mali ocitnúť v hoteli v Las Vegas. Sú dve hodiny poobede, po jedle však zatiaľ nie je chýru ani slychu. Už dopredu som na tento deň naplánoval pocestnú reštauráciu s all-you-can-eat kuchyňou Golden Corral, ktorá sa nachádza ďalšie viac ako dve hodiny autom od Zionu v mestečku St.George. Do tej pol piatej sme to nejako vydržali a konečne sme prvýkrát otestovali aj tento koncept americkej stravy. Večera s bezodným pohárom nás vyšla na 12 dolárov a keď sme vstúpili dnu, zistili sme, že to boli celkom dobre investované peniaze. Na bufetových stoloch dokladali stále čerstvé a nové jedlá od šalátov, kuracieho, bravčového, steakov, rýb, morských plodov, rôznych príloh, pizze, cestovín a ďalšieho bufetu s dezertmi. Už pri druhom tanieri sme fučali a ako správni Slováci sme si hovorili, že to tu predsa nenecháme ležať skladom. Čo si pamätám, stačilo nám to tak do jednej v noci, čo sme si v Las Vegas kúpili niečo malé na cestu do hotela a išli spať.

Tu sa konečne dostávame k večernej ceste do Vegas, ktorá trvala tradičné dve hodinky (ako zisťujem, všetko je od seba vzdialené dve hodiny. Nebolo to tak plánované) a doviedla nás až na parkovisko pred Fortune Hotel & Suites. Je to jeden z najlacnejších hotelov v okolí a na jeho komforte to nie je až tak poznať. Pekné izby, veľký bazén, raňajky (aj keď tie sú dosť oklieštené, ako zatiaľ všade) a hlavne pešia dostupnosť na hlavný bulvár - The Strip. Na hoteli sme sa dali nejako dokopy po celom dni na pražiacom slnku, oslávili príchod do Vegas a pred desiatou sa vybrali na Strip pozrieť si najznámejšie hotely, kasína a celkovo nočný život v tomto meste zábavy. Vegas je zaujímavé miesto a na každého musí pôsobiť inak. Pred príchodom sme počúvali od ľudí, aké je super a vedeli by si v ňom predstaviť kľudne aj týždeň, no pokiaľ hovorím za nás troch, bolo na nás vidno, že nás až tak nenadchlo. Ten konzum a megalománia je do istej miery udivujúca, ale toho sa veľmi rýchlo nabažíte a neskôr tie davy ľudí na ulici a hlavne znovu všelijakí otravní ponúkači striptízových potešení, zliav do kasín, eskortov až ku vám na hotel - to už človeka po pár hodinách vysilí. Keby sme nemali program na najbližšie dva dni, ani neviem, čo by sme priamo v meste celý ten čas robili. Pozreli sme si ale tancujúcu fontánu pred hotelom Bellagio a lákalo nás to nakuknúť aj dovnútra. Hneď po vstupe nájdete jeho obrovské kasíno plné ľudí so všetkými tými zvukmi a výkrikmi, ktoré poznáte aj z Dannyho jedenástky. Lukáš s Jakubom skúšajú šťastie v rulete, ktorá povoľuje hru s jednodolárovými žetónmi, pretože nachádzajú sa tu aj také, pri ktorých jeden žetón sa rovná stovke. Príliš sa im to nedarí, no Lukášovi sa podarilo vyhrať 100 dolárov aspoň z automatu. Ja som to skúsil tiež a pri desiatich dolároch sa na mňa šťastie (to iste!) neusmialo. Prešli sme si celý Strip až niekde dole k hotelu MGM a v noci sa pešky vrátili späť na hotel. Zažili sme najväčšie mesto zábavy v ten najlepší deň týždňa, piatok - nič moc :D

Las Vegas, Nevada

9.deň (sobota 10.september 2016)

Ráno si doprajeme suché raňajky v podobe opečeného toastu a džemu, za ktoré sa ešte nehanbia na stôl vystaviť pohár s nápisom “tips” a neskôr okolo obeda sa autom vydávame na neďalekú priehradu Hoover Dam. Všade vybavení pollitrovými fľaškami sa predierame nevadským teplom a na hrádzi začujeme ďalších Slovákov. Zatiaľ všetci, ktorých sme stretli mali východniarsky dialekt :D Priehrada sama o sebe je veľké architektonické dielo a priamo jej stredom prechádza hranica Nevady a Arizony. Je 220 metrov vysoká, čo ju robí druhou najvyššou priehradou USA. Viac sme sa ale zase tešili na obed. Na mape som mal vyznačený ďalší all you can eat bufet v blízkosti, ale ako sme po príjazde zistili, doba sa trochu zmenila a ten už tu neexistuje. Tak sme sa trochu sklamaní zastavili len po ceste v Boulder City na fastfoodovom Jack in the Box, kde sme mali celkom srandu z jednej zaúčajúcej sa brigádničky. Tá sa musela popasovať s tým, že nám takmer vôbec nerozumela a reč jej tlmočila jej staršia kolegyňa a popri tom vyrobila toľko kiksov, že Lukáš nakoniec skončil napráskaný s dvoma menu za cenu jedného. Večer to potom ľutoval, ak viete čo myslím :D Odtiaľ sme prišli späť do Vegas k múzeu Carrolla Shelbyho, ktoré je prístupné zdarma a dajú sa tu nájsť naozaj pekné kúsky jeho starých aj nových GTčiek. Na skok od múzea je známa tabuľa s nápisom “Welcome to Las Vegas”, kde keď sme sa chceli odfotiť, spravili sme bypass všetkých čakajúcich a odfotili sa z trochu bočnejšieho uhla. Asi 20-minútový rad tam čakal na to, aby pred tabuľou oddali nejaký šťastný pár. Tento deň zbehol celkom rýchlo. Slnko už zapadalo a my sme sa o šiestej už len čvachtali v hotelovom bazéne.

Hoover Dam, Nevada

10.deň (nedeľa 11.september 2016)

Posledný deň v Las Vegas. Reštika Golden Corral sa nám tak zapáčila, že sme sa ju k obedu pokúsili vyhľadať aj tu a podarilo sa nám to. Nachádza sa na Lamb Boulevard, ale je o niečo menšia ako náprotivok v St.George. Takto sa o jedlo znovu nemusíme starať celý deň a pokračujeme do záložne Gold & Silver Pawn Shop, ktorá je známa zo seriálu Hvězdy zastavárny. Ja som videl možno jeden-dva diely, ale Kubo toho má napozeraného oveľa viac, čiže jeho to tu ťahalo o to intenzívnejšie. Po ceste si hovoríme, že by bola asi veľká blbosť a náhoda stretnúť tam niekoho z hercov, ale pri vstupe nám vrátný hovorí, že si máme rýchlo rýchlo pohnúť, lebo vnútri je jeden z predstaviteľov, Chumlee, a chystá sa čoskoro odísť. A mal pravdu. Jakub ho hneď spoznáva a tak s ním v momente aranžujeme fotky a v tom ďalšom je už preč z obchodu. Tomu sa teda hovorí zpekla štěstí! Artefakty v obchode sme si ani poriadne nestihli pozrieť, úplne nám stačilo len tých pár fotiek s celebritou :D Tankujeme ešte plnú pre zajtrajší dlhý výlet, obraciame sa na hotel, bazén a nejaké malé večerné posedenie v okolí a okolo polnoci líhame na spánok pri telke, v ktorej na všetkých kanáloch beží spomienka na teroristické útoky z roku 2001. O pár dní si toto miesto môžeme pozrieť zblízka.

Gold & Silver Pawn Shop, Las Vegas

11.deň (pondelok 12.september 2016)

Na raňajkách začuli našu slovenčinu tri mladé baby, ktoré boli tiež na tripe po západe, akurát tie ho brali z tej opačnej strany. Zaujímali sa o to, kde sa v meste nachádza nejaká dobrá diskotéka, na čo sme im vedeli odpovedať len veľmi stroho. Niekoľko tých naozaj vychytených som mal zaznačených, ale myslím, že nikoho z nás to tam extra neťahalo, keďže poplatky pri vstupe počas DJovania Davida Guettu stúpali aj k 70 dolárom. Baby to síce majú za polovicu, ale tieto študentky naozaj nevyzerali tak, že by boli ochotné vyhodiť toľké peniaze na to, čo majú doma v podstate zadarmo. Nechal som to na ne. Uvidia, keď prídu :) Zapriali sme im peknú dovolenku, naložili zatiaľ všetky kufre do auta a o pol desiatej sme pokračovali v našom výlete prvýkrát smerom na sever.

Za dve a pol hodiny (pozor zmena! :) parkujeme pri Zabriskie point, ktorý z diaľky nápadne pripomína pieskové duny. Je to pozostatok erózie povrchu a sedimentov jazera, ktoré tu bolo 5 miliónov rokov dozadu. Tu aj vznikla Lukášova pamätná hláška, ktorý bol zobudený po hlbokom spánku už od Las Vegas: “Zas nejaká Sahara”. Ponorková choroba už dávala o sebe vedieť prvé príznaky a to takmer každodenné skoré budenie a vláčenie chalanov po všetkých možných miestach si vyberalo svoju daň na tom, že by ma najradšej niekde vysadili a nechali napospas supom :D Úplne som to chápal, ale už nebolo úniku. Dopredu nás stále hnal program rezervovaných hotelov a vyhliadok. Tým dnešným bola vidina ubytovania sa vysoko v Mamutích horách. Ale o tom až neskôr.

Zabriskie Point, California

Zo Zabriskie je to slabá pol hodina autom do najnižšie položeného miesta Severnej Ameriky. Cestou sem vidíme po pravej strane dlhé biele pláne, čo je pozostatok vyschnutého soľného jazera a nad ním zvlnený horúci vzduch. Teplota po príchode je ešte v týchto miestach celkom znesiteľných 40 stupňov a tabuľka za parkoviskom nám oznamuje, že sa nachádzame 86 metrov pod hladinou mora. Stačí sa trochu poobzerať a na skalách za vami je vidieť značku hladiny mora, či už je to ceduľka, ktorú je tam možné zahliadnuť, alebo aj nepatrná zmena v skalnej štruktúre. Až tam sme si uvedomili, ako hlboko pod morom by sme sa nachádzali. Celkovo je to dosť nehostinné miesto. Slnko tu pečie ako bláznivé a odraz od bielej soli na zemi vyžaduje nonstop nasadené slnečné okuliare. Je trištvrte na jednu a my znovu hladneme po slabých hotelových raňajkách vo Vegas. Rozhodli sme sa teda pokračovať z tohto zatrateného miesta niekam do civilizácie.

Badwater Basin, California

Niekde za Stovepipe Wells na štátnej diaľnici 190 prechádzame cez vysokohorský priesmyk Towne Pass, nastúpavame niečo cez 9500 výškových stôp a tie musíme neskôr aj niekde zostúpať. Spolu s neskutočným teplom a neustálym brzdením začína mať naše auto prvé problémy. Pri brzdení začína vibrovať a to sa neskôr zhoršuje natoľko, že ho radšej odstavujeme na krajnici, aby sme náhodou neodpálili brzdy. Už sme mysleli na najhoršie, na tie zodraté platničky a čakanie na odťah. Po vystúpení to teda riadne smrdelo pri pravom prednom kolese, ale brzdy vyzerali byť z laického pohľadu v poriadku, tak sme im nechali aspoň 15 minút na vychladnutie. Trochu sme skľudneli, keď takto za nami zastali ďalšie dve autá a privanulo od nich ešte väčší brzdový smrad. Posledné stovky metrov dolu kopcom sme využívali brzdenie motorom, čo ale chudák motor na 4000 otáčkach nemal tiež v láske. Vychladnutie brzdám ale úplne pomohlo a už sme sa s týmto problémom neskôr nestretli (aj keď je pravda, že v takých teplých oblastiach sme sa už potom nepohybovali).

Do prvej “normálnejšej” civilizácie sme prišli po tretej hodine. Malé útulné mestečko Lone Pine bolo ako vystrihnuté z cestovateľských filmov. Jedna hlavná ulica a okolo nej všetky hlavné služby. Ja som v ňom mal vyhliadnutú reštauráciu Mount Whitney, kde nám milý chlapík pripravil dobré domáce hamburgery a ako správny Američan povyzvedal, čo tu robíme a na akú cestu sme sa to dali. Nechali sme tradičné sprepitné vo výške asi 11-12% a zamierili k poslednému bodu dnešného programu - jazeru Mono Lake. Ako inak, cesta trvala dve hodiny a počas nej sme prechádzali aj popod oblohu schovanú do dymu z kalifornských lesných požiarov, ktoré tento rok vydrancovali celkom veľký objem hektárov lesa.

Po príchode sa už Slnko chystalo schovať za vrcholky hôr a teplota bola razom rezkejšia. Prvýkrát z kufrov vyťahujeme mikiny a sme za ne radi. Scenéria okolo jazera je super. Všade navôkol je horské ticho a zlaté slnečné svetlo už ukrajuje posledné zvyšky dňa. Vegetácia sa z nízkych polôh zmenila asi o sto percent a zrazu si pripadáme ako pri nejakom plese vo Vysokých Tatrách. Soľné stĺpy a útvary fotíme a natáčame až do posledného svetla a potom sa vydávame konečne ubytovať do hotelu Austria Hof Lodge.

Mono Lake, California

Ten sa nachádza v lyžiarskom stredisku Mammoth Lakes, ktoré leží vo výške asi 2400 metrov nad morom. Pri ťahaní našej batožiny po niekoľkých schodíkoch smerom nahor sme natoľko zadýchaní, že sme zrelí na kyslíkovú bombu. Bodaj by aj nie. Prišli sme z 86 metrov pod morom a teraz máme stráviť noc v základnom tábore Gerlachovského štítu? :D Tento hotel je tým najkrajším a najluxusnejším, v ktorom sme počas tripu bývali. Síce nie je lyžiarska sezóna, ale ľudí je tu ubytovaných celkom dosť. Stále sa dajú totiž podniknúť výlety do okolitej prírody. Na recepcii nám pani zdeľuje, že na prvom poschodí je pre nás pripravená aj vírivka otvorená do desiatej večer, čo sme chceli v momente využiť, ale to, že na jej terasu už nenamontovali žiadne osvetlenie je druhá vec. Vychystaní v plavkách sme pobehovali po terase v desiatich stupňoch nad nulou a mobilom hľadali nejaký magický spínač. Vraj neexistuje, hovoria dole na recepcii. Nerozumiem teda jej využitiu do desiatej večer. A ešte aj smrdí po nejakej síre :D zavhrli sme ju a radšej sme uprednostnili reštauráciu na dolnom podlaží. Nepodarilo sa mi zistiť, prečo je hotel inšpirovaný rakúskoalpským štýlom, ale páčilo sa nám to. Tomu zodpovedala aj ponuka jedál. Vraj pravý wienerschnitzel, či kačka so špecľami (spaetzles, ako ich napísali), ktorú som aj vyskúšal. Teda kuchyňa veľmi dobrá! Pochvaľovali si aj chalani, ktorí mali steak a myslím, že všetci sme mali problém dojesť svoje taniere. Na nič iné sme sa už večer nezmohli a upadli sme do spánku takmer instantne.

12.deň (utorok 13.september 2016)

V noci sa dýchalo trochu ťažšie, ale nikto s tým nakoniec nemal žiaden problém. Vstávame na budík o ôsmej a hneď dovnútra púšťame horský vzduch. Až ráno z terasy vidno, v akom peknom horskom prostredí sa nachádzame. Raňajky sú takisto lepšie než tie, ktoré sme mali v hoteloch doteraz. Pred deviatou sme už znovu pobalení a smerujeme cez Tioga Pass do Yosemitského národného parku. Snažíme sa nájsť lacnú benzínku, ale v horách je to márne. Všetko nad 3,50 dolára za galón. Pred odbočkou na Tioga Pass už ale nemôžeme príliš vymýšľať, pretože ďalších 100 míľ sa v lese žiadnu benzínovú pumpu očákavať ani nedá. Tu sme tankovali asi najdrahší benzín za 3,75, ale bolo to aspoň k niečomu dobré, keďže sa mi na pumpe zapáčila jedna magnetka :D

Okolo obeda sme prišli do údolia Yosemite, ktoré bolo plné áut, turistov a kempujúcich ľudí. Zaparkovali sme neďaleko túry k dolným Yosemitským vodopádom a po krátkom hľadaní jej začiatku sme tu strávili asi hodinku. Vodopád bol pre nás miernym sklamaním, keďže bol úplne vyschnutý, ale to som aj tak trochu dopredu tušil. Jeho hlavným zásobovačom sú totiž ľadovce a sneh počas zimy. Jablká a banány z hotelových raňajok sme už spotrebovali a prišla znovu tá hodina škvrkajúcich žalúdkov. To vždy znamená nasadať a zliezť dolu do civilizácie a v tomto prípade do mesta Mariposa, ktoré už ležalo na diaľnici smerom do Oaklandu. Našli sme v ňom aspoň Burger King a zahnali hlad po večerný príchod na predmestie San Francisca.

Lower Yosemite Falls

150 míľ celkom nezáživnej cesty so Slnkom svietiacim priamo do tváre - to bola naša cesta do Oaklandu. Premávka sa stále viac a viac zhusťovala a to už bolo neklamným znakom toho, že sa blížime k cieľu. O piatej večer tak aj bolo a my sme zistili, že sme ubytovaní v celkom pofidérnej štvrti, ale zato takmer v úplnom centre tohto tretieho najväčšieho mesta sanfranciského zálivu. Izba hotelu Civic Center Lodge bola pri porovnaní s letiskom, ktoré sme mali v Mammoth Lakes, na smiech. Ale účel spĺňala stále. Ako vždy po príchode do veľkého mesta to musíme aj patrične osláviť. Našli sme obchoďák Lucky, kde to vyzerá tak, že žiadne zľavové karty zavedené nemajú a tu kupujeme proviant, raňajky a nejaké rýchlo pripraviteľné večere (Pane, požehnaj toto jedlo určené pre mikrovlnné rúry :D). Na izbe sme pobudli asi do desiatej večer a potom sme sa rozhodli preskúmať centrum Oaklandu. Majú tu normálne výškové budovy a pekné namestíčka, konieckoncov toto mesto je počtom obyvateľov veľké asi ako Bratislava. Nakoniec sme podľa rady nejakej miestnej zapadli do rockového baru s názvom Radio, kde nás hneď uchvátil stolný pinball. Na high score to nevyzeralo a keďže bol pracovný týždeň, tak nás vyhnali už niekedy pred druhou. Jediné, čo nám zostávalo, bolo vyspať sa na zajtrajšie potulky San Franciscom.

13.deň (streda 14.september 2016)

Z hotela sme sa po raňajkách a očiste vymotali až pred jednou hodinou a ďalšiu neskutočnú hodinu nám trvalo dostať sa do centra. Totižto most, ktorý spája Oakland so San Franciscom je smerom do mesta spoplatnený a každé auto, ktoré nemá zaplatený systém Fastrack musí manuálne pri okienku zaplatiť 4 alebo 6 dolárov (podľa dennej doby), čo spôsobuje obrovské kolóny. Z mostu nás to vypľulo priamo do downtownu medzi mrakodrapy a odtiaľ sme sa pomalým tempom trmácali až k dolnej časti známej serpentínovej uličky na Lombard Street, kde sme zaparkovali auto zadarmo na dve hodiny. Ulička nejde príliš dobre odfotiť, pretože je tu znovu kopa ľudí a hlavne ten porast okolo nej je už tak vysoký, že na nej poriadne ani nevidno jazdiace autá. Tak sme sa teda vybrali peši po Leavenworth Street smerom k zálivu, u Číňanov kúpili magnetky v dobrom deale za 10 dolárov / 4 kusy, najedli sa v autentickom Johnny Rockets a pozreli si blízky Pier 39, ktorý bol okolo tretej plný na prasknutie. Ja som tu našiel obchod Bubba Gump, odkiaľ si odvážam tričko a chalani zatiaľ sledujú tulene bijúce sa na mólach o najlepšie vyhrievacie miesto na slnku. Pomaly sa aj musíme zberať k autu, pretože dve hodiny ušli ako voda. Smerom dolu sa išlo samozrejme dobre. Horšie je to po týchto uličkách nahor. Našťastie je to možno 15 minút k autu a odtiaľ sa už presúvame na štyroch kolesách do stredu mesta na Alamo Square. Pri parkovaní sa mi podarilo trochu škrtnúť disk o obrubník a len tak tajne dúfam, že si to pri vrátení auta nevšimnú. V parku na Alamo Square nás čakalo trochu sklamanie, pretože momentálne prechádza dosť rozsiahlou rekonštrukciou a tak všade vidno len samé ploty, žiadnu trávu a nedostanete sa úplne všade. To nám narušilo plány spraviť peknú fotku s fotogenickými domčekmi Painted Ladies a za nimi panorámou San Francisca. Rozhodli sme sa teda napraviť si chuť výjazdom na kopce Twin Peaks, odkiaľ to je pre panorámo-milovníka, ako som ja, najlepšia podívaná. Fúka tu ale statočne a tak sa hodila aj pribalená mikina, ktorá v SF nikdy nie je na škodu. Nám ale počasie v tento deň vyšlo, keď bolo skoro stále niekde okolo 23 stupňov. Slnko pomaly zapadá a my sa môžeme vybrať naspäť do Oaklandu. Pred tým sme ale ešte našli Safeway, odkiaľ som zľavovú kartičku niekde zapatrošil a tak vybavujem ďalšiu :D Im je evidentne jedno, koľko si ich človek zaregistruje, zľavu však zarátavajú ihneď od prvého nákupu. Nakúpené a o ďalších 50 minút aj zaparkované pred hotelom. Čas už teraz plynie ako voda a zajtra máme v San Franciscu posledný celý deň.

San Francisco, California

14.deň (štvrtok 15.september 2016)

Dnes vstávame skôr, pretože o 9:20 máme rezervovanú plavbu na ostrov Alcatraz. Zaplatenie mýta pri vstupe do SF tentokrát trvalo iba pol hodinu a na parkovisko móla 29, ktoré je najbližšie k plavbám na Alcatraz sme auto zaparkovali už o 8:45. Celodenný lístok stojí 20 dolárov, dvojhodinový som riskovať nechcel. Máme trochu obavy o neskorší program nad mostom Golden Gate, keďže celé doobedie sa nad zálivom držia nízke oblaky a znemožňujú tak pekné fotky. Kiežby sme sa na most vybrali včera… Uvidíme po Alcatraze. Vystáli sme si rad na prepravnú loď a tá nás za štvrťhodinku zaviezla na ostrov, ktorý preslávila kedysi najstráženejšia väznica v Spojených štátoch. Prehliadky takéhoto typu majú Američania ako vždy pripravené na jednotku s hviezdičkou a nesklamali ani tu. Po vstupe každý dostane slúchadlá s “audio tour” v niekoľkých jazykoch a je na ňom, ako rýchlo sa bude po miestnostiach presúvať. Komentár je nahraný veľmi pútavou formou bývalými strážnikmi a väzňami, dokonca sa vyhrali aj s takými vecami, akými sú zvuky na pozadí. Chvíľu som si naozaj myslel, že procesom odbavenia väzňa prechádzam sám, čo bolo cítiť tú čudnú energiu tohto miesta. S históriou nepôjdem dopodrobna, pretože tú si môže každý naštudovať, prípadne to tu priamo navštíviť a tým by som len ukracoval o pekný zážitok. Rozhodne ale stojí za to a dá sa stihnúť za jedno krátke dopoludnie.

Alcatraz, San Francisco

V prístave sme sa ocitli o pol dvanástej, čo je taký nepísaný čas obeda (aj keď doteraz sme ho ešte nikdy nestihli) a Jakub na Foursquare-i nachádza podľa recenzií vraj výborné talianske bagety vzdialené asi päť minút chôdze. Volajú sa Freddie’s Sandwiches a naozaj pre jedného človeka na obed stačí “small” bageta, pretože tá je natrieskaná ingredianciami k prasknutiu. Keďže máme parkovanie na celý deň, až ma prekvapilo, keď sa chalani ozvali, že by sme mohli ísť niekam peši :D Počasie sa začalo po vystúpení z lode umúdrovať a už bolo aj celkom teplo na krátky rukáv, tak prečo nie. Prešli sme niekoľkými uličkami a potom popri nábreží vedľa všetkých mól až k poslednému s názvom Pier 14, ktoré slúži pre peších, oddych a celkovo pohľad na záliv a most Oakland Bay Bridge, ktorým sa trepeme každý deň tam a späť. Odtiaľto vidíme, že aj oblaky nad Golden Gate sa začínajú trochu rozpadať, tak sme si to namierili znovu k Pier 29 pre auto a ním sme sa už zviezli priamo na Battery Spencer. To je vlastne bývalá strieľna troch kanónov, ktoré obraňovali sanfranciský prístav. Zostalo z nich len torzo, kde boli uchytené a najlepšia vyhliadka na samotný most. Kým sme zaparkovali, museli sme si spraviť jedno kolečko, pretože aj táto atrakcia je medzi ľuďmi veľmi populárna. Oblačnosť sa nerozostúpila úplne, ale aspoň to na fotkách vytvorilo taký menší efekt dramatickosti :)

Golden Gate Bridge, San Francisco

Zoznam bodov, ktoré sme si chceli v San Franciscu pozrieť, sa nám už minul a tak sme sa vrátili na hotel. Z oddychu nás vytrhol len Lukáš, ktorý z kúpeľne kričí, že sa stala katastrofa. Toaletným papierom upchal záchod a voda sa takmer valila až do izby, kým sme rýchlo nezavreli prívod :D Chlapík z recepcie si trochu ponadával a prešťuchol ho (ten záchod). Vyzeralo to tak, že sa im to tu stáva bežne. Znovu nasledovalo balenie všetkých nepotrebných vecí do kufrov a už aj príprava na odlet, pretože zajtrajšia posledná zastávka po dlhom prejazdenom dni bude pre vrátenie auta a priamy odchod na letisko v Los Angeles. Hladní sme ešte v našom okolí našli predavača tacos, ktoré sme doteraz ešte nikdy nejedli. Predával ho priamo z auta pravý mexikánec a musím povedať, že chutilo fakt super.

15.deň (piatok 16.september 2016)

Vstávame o nekresťanských 5:30 a vo vzduchu už visí atmosféra konca dovolenky. Na prejazd do Los Angeles som vyhradil radšej väčšiu časovú rezervu, pretože nestihnúť lietadlo by nebolo príliš dobré. Vyrazili sme okolo pol siedmej a ešte za tmy sme zamierili do Mountain View, kde sa nachádzajú sídla tých najväčších IT spoločností sveta. Z okna len vidíme míňať také centrály ako Cisco, Ericsson, Microsoft, až sme sa nakoniec dostali k centrále Google, kde sme aj zaparkovali. Žiadne špeciálne bezpečnostné opatrenia, každý nás tu zdravil, ako keby sme tu pracovali a takto sme sa dostali až k ich hlavnému námestíčku, kde som sa zvečnil s ich hlavnou budovou a bol som šťastný :D Bolo niečo po siedmej a tu ešte takmer nikto nepracoval.

Potrebujeme ale šoférovať ďalej a v nie príliš vydarenom počasí sa dostávame až k oceánu, ktorý ale ledva vidno. Čím dlhšie a ďalej ideme, začína sa na nás usmievať slnko a oblačnosť ustupuje, až kým po troch hodinách nedorazíme k jednej peknej vyhliadke na pacifickom pobreží diaľnice č.1 - mostu Bixby Creek Bridge.

Bixby Creek Bridge, California

Odtiaľto je nádherný výhľad na oceán a pobrežie, ktorý nás sprevádza celých 300 míľ až do Los Angeles. Nebolo na škodu vybrať si túto cestu namiesto rovnej diaľnice v strede púšte. Síce si trochu potrénujete v šoférovaní do rôznych serpentín a ostrých zákrut, ale ten pohľad to vynahradí. Na obed sme sa o pol dvanástej zastavili v mestečku Cambria v Moonstone Beach Bar & Grill, ktorý má z terasy parádny výhľad na oceán. Aj jedlo tu bolo veľmi chutné a k tomu aj milí časníci. Ďalšie štyri hodiny šoférovania, ktoré ale utiekli oveľa rýchlejšie a sme v známom celebritnom meste Malibu, kde sme auto odparkovali rovno pri Malibu Lagoon State Beach a chceli sme si pozrieť pláž, ktorú vlastnia známe osobnosti v tých ich domčekoch pri vode. Bol tam síce nainštalovaný plot, ktorý oddeľoval verejnú pláž od súkromnej, ale voda ho do polovice vymlela, tak sme sa chvíľu poprechádzali aj popod súkromné vily nejakých zbohatlíkov.

Malibu, California

To už bolo ale päť hodín večer a my sme stále viedli vojnu s benzínom v nádrži, ktorý nám podľa dojazdu mal vyjsť presne do požičovne. Nerátali sme ale s piatkovými zápchami na diaľniciach v LA a už prišli aj stresy, že v nich zostaneme visieť. Nakoniec bol lepší nápad zobrať to prvým výjazdom cez mesto, kde síce stojíte na každom semafore, ale vždy sa hýbete rýchlejšie ako hore na diaľnici.

Víťazoslávne o siedmej, s veľkou časovou rezervou, sme dorazili do požičovne, za pár minút vrátili auto a kyvadlový autobus nás zobral až priamo pred náš terminál. Boli sme unavení, ale čakali nás ešte ďalšie dva neľahké dni cestovania. Kufrov sme sa veľmi radi zbavili s tým, že si ich vyberieme až v Miláne a o 22:30 sme odleteli smer New York. Tento päťhodinový let bol ako za trest. Prevádzkuje ho American Airlines, ktorý vám dá ako jedlo až jeden balíček praclíkov na celú noc. Lukáš ich zo vzdoru vrátil letuške so slovami “To si nehaj” :D Jediné pozitívum bolo, že sedačky mali pre nás celkom dosť miesta a obsahovali aj zábavný systém.

16.deň (sobota 17.september 2016)

S asi polhodinovým meškaním sme dosadli na letisko JFK hladní a nevyspatí. V New Yorku sme mali zaplatenú vyhliadku na One World Trade Centre, čo ale znamená presun do centra a obzretie aj nejakých iných atrakcií, keď už sme raz tam. Presúvame sa AirTrainom na stanicu Jamaica, kde sme za posledné doláre kúpili Metrocard a odtiaľ pokračujeme metrom E až k Central Parku. Z posledných síl sme prešli okolo Rockefeller Centra, cez Times Square, v NHL obchode som si zaobstaral tričko európskeho tímu pre nadchádzajúci Svetový pohár a konečne sme zasadli k naplneniu aspoň jednej potreby - jedla. Five Guys Burgers and Fries na 42hej vyzeralo podľa recenzií ešte pred cestou ako dobré miesto. A bolo viac než dobré! Burgre boli asi najlepšie, aké som kedy mal. Škoda toho, že je to také hlučné a uponáhľané miesto a nemajú poriadne stoly, mimo tých na stojáka, ale na krátky oddych stačilo aj toto. Nabili sme mobily, doplnili si sladké pitie do pohára aj na cestu a pomaly sa v predstihu vybrali k WTC. A urobili sme dobre, že sme odišli skôr, pretože víkendové výluky na asi troch linkách metra nám spôsobili celkom pekný chaos v tom, ako sa dostať na miesto určenia. Nakoniec sme to nejakým spôsobom zvládli a s meškaním 10 minút sme už stáli v rade na vyhliadku.

One World Trade Center, New York

Výťahom to na 102.poschodie trvá iba 60 sekúnd a túto rýchlosť pocítite hneď aj v ušiach. Hore to už potom všetko poňali na americký štýl - strhujúca hudba, veľkoplošné premietanie a na koniec predstavenia stena, ktorá sa pred nami vysunula a odkryla výhľad na Manhattan. Stačilo sa pozrieť na Lukášove ruky a keď som videl tie zimomriavky, bol to neklamný dôkaz toho, že to spravili naozaj dobre :D Potom vás už vypustia do observatória na 101.poschodí, kde si môžete vežu prejsť dookola a všetko nafotiť. Teda, keď vám v tom nebudú brániť znovu tie húfy ľudí.

Manhattan, New York

Prešli sme ešte cez Wall Street a k soche Charging Bull, ale viac už naše nohy nezvládali, tak sme sa po druhej hodine rozhodli ísť smerom na letisko. Tu nastáva ďalší problém s orientáciou v metre, s ktorou v túto výlukovú sobotu mali evidentne problém aj domáci. Asi 4x sme zmenili linku, prechádzali z jedného smeru na druhý, menili stanice na povrchu, až kým sme sa dostali na tú správnu smerom na letisko. Keď by ma minule najradšej chalani nechali supom v púšti, tu bolo úplne jasné, že by boli najradšej, keby ma zaživa rozporcovali na najmenšie kúsky a tie by hodili ako potravu levom. Taká nejaká atmosféra panovala, keď som sa snažil nájsť najrýchlejšie spojenie na letisko a vláčil ich týmito peripetiami :D

O pol piatej sme už boli naspäť v medzinárodnom terminále č.8, kde sme sa zmohli len na zasadnutie ku gate-u a čakanie na náš let. Modlili sme sa, aby sa v lietadle do Milána dalo aspoň trochu vyspať. Znovu American Airlines a s ním aj staručký 22-ročný Boeing 767-300, ktorý samozrejme nemal ani obrazovky v sedadlách. To už nás trápilo asi najmenej, keďže jedinou požiadavkou bolo prísť do Milána s akou-takou energiou. Prekvapili nás jedlom, pretože to podávali aj dva krát, aj keď nebolo v takej kvalite ako pri lete do Ameriky s British, potešilo. Myslím, že sa mi podarilo zaspať na niečo viac ako hodinu.

17.deň (nedeľa 18.september 2016)

Prvýkrát počas mojej histórie lietania sa mi stalo, že lietadlo muselo pri pristávaní iniciovať “go-around”, čo znamená, že z nejakého dôvodu musí pilot urýchlene zastaviť pristávací manéver a znovu dostať lietadlo do vzletovej konfigurácie pár metrov nad zemou. Celkovo dosť náročný úkon, keď si zoberiete pomalú pristávaciu rýchlosť, inú konfiguráciu klapiek a ešte kopu vecí, do ktorých sa ani ja nerozumiem :D a toto všetko zrazu v sekunde zmeniť na mód “rýchlo preč”. Lukáš, ktorý má, ako ja, napozerané snáď všetky letecké katastrofy, ihneď spozornel a bolo vidno, že mu nie je všetko jedno. Kapitán sa ohlásil až po manévri a dal nám vedieť, že iné lietadlo pred nami potrebovalo núdzovo pristáť a v poslednom momente musela veža odkláňať všetky ostatné lietadlá. Náš let mal už do tohto momentu asi 20 minútové meškanie a tak pri ďalšom, už úspešnom pristátí sme to zaokrúhlili na hodinové zdržanie. Začal som trochu nervóznieť, pretože sme mali zakúpené všetky náväzné autobusy, ktoré nás majú dostať na letisko v Bergame, čo by ale nebol vôbec problém, skôr to, či nimi stihneme let Ryanairu, ktorý už tak ľahko neprebookujeme. Moje rátanie cestovných časov aj s rezervami v hlave mi dávalo stále jediný výsledok - musíme to stíhať, aj keby čo bolo. Nemusíme byť predsa dve hodiny pred odletom v hale. Odlet je naplánovaný na 14:00.

O desiatej sme už s kuframi pred odletovkou v Malpense a sedíme v autobuse Terravision, ktorý má o hodinku končiť pri milánskej hlavnej stanici. Tam presadáme na ďalší autobus, ktorý nás vezme priamo na letisko do Bergama a ten odchádza o 11:45. Do Bergama sme dorazili o jednej a kým sme sa dostali k priority boardingu na našom gate, pozerám FlightRadar24 a zisťujem, že naše lietadlo ešte ani nepristálo a zamestnanci letiska už vyhlasujú poslednú výzvu k nástupu na palubu. To je Ryanair - všetko musí byť rýchlo-rýchlo, lebo im utekajú peniažky. Trochu s nami pocvičili aj tu, najprv čakaním v chodbičkách, potom keď sme v dvojstupe čakali na dráhach, kým sa z lietadla uráči ešte posledným zabudnutým Slovákom. Tento let sme už ani nevnímali a za hodinku a pol sme dosadli na rodnej hrude. Rozlúčili sme sa s tým, že aspoň týždeň si od seba musíme dať pokoj a každý sa zavrel v svojej kobke, kde potreboval dospať aspoň jeden celý deň :D Nabudúce to už bude znovu nejaká oddychová dovolenka :)

Jak se ti cestopis líbil?

🙏 2 x Velmi praktické!

📷 3 x Krásné fotky!

😂 0 x Rozesmál jsi mě!

📖 4 x To chci taky zažít!

❤️ 5 x Prostě super!

Zážitky pro tebe sepsal Pavol Švantner

Cestopis byl naposledy aktualizován 11. 11. 2018

Pavol Švantner procestoval 41 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 8 lety a napsal pro tebe 4 úžasné cestopisy.

Zobrazit profil

6 komentářů

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

tmx

před 6 lety

Ahoj, pěkný cestopis. Na kolik to celé vyšlo? Resp. kolik kromě těch úvodních nákladů jsi utratil po cestě?

Pavol Švantner

před 6 lety

To už je ťažko povedať 3 roky po tripe. Skúšal som o tom dohľadať nejaké info, ale nepamätám si už presne :D Na cestách sa nejako špeciálne neobmedzujem a keď sa idem napríklad najesť, jedlo do 15 dolárov beriem ako normálnu kúpu. K tomu nejaké pivá na večer v podnikoch pri zábave, tam padne určite tiež nejaká dvacka.. Podľa mojich prepočtov je to cca 20€ na deň čo sa týka jedla, pitia, benzínu, suvenírov, atď..

Verča

před 6 lety

Ahoj, super cestopis! Plánuju podobnou cestu a tak se tyhle informace dost hodí :-) Byl jsi fakt supr připravený. Kde jsi hledal restaurace, které potkáte po cestě? A četl jsi nějaké jiné cestopisy pro inspiraci, které? Díky předem :-)

Pavol Švantner

před 6 lety

Ahoj. Presné cestopisy, ktoré som čítal si už nepamätám, ale viem, že som to zobral cez Google a išiel rad radom a zapisoval si miesta, ktoré by som chcel vidieť. V neposlednom rade mi veľmi pomohol aj užívateľ anavi z fóra akčných leteniek, pri ktorého súpiskách z jeho ciest som sa len utvrdil v tom, že ten plán bude dobrý a doladil som len maličké detaily. Čo sa týka reštaurácií, málokedy mám presne pred cestou zistené, že kde sa budeme stravovať. Nikdy totiž nevieš, kedy na teba príde hlad, ale naučil som sa rátať aspoň s all you can eat bufetmi Golden Corral po ceste. Tam sa za 12 dolárov naješ do sýtosti tak, že polovicu dňa už nebudeš potrebovať naozaj nič..

Marek_24

před 6 lety

Ahoj Pavle.

Nádherný, poutavý a krásně podrobný cestopis. Každý řádek jsem si opravdu užil.

Moc děkuji, zavzpomínal jsem při čtení na naši cestu v roce 2011.

Marek

Pavol Švantner

před 6 lety

Díky moc! :)