Rod Esterházyovcov

Uhorská šľachta bola v skutočnosti slovenská

Slováci sú v strednej Európe predbežnými víťazmi dejín, najmä ak sa porovnávame s Maďarmi. Z tejto perspektívy by sme sa preto už mohli na svoju minulosť pozerať aj s väčším nadhľadom a menším komplexom menejcennosti. Ten je dodnes živený predstavou porobeného národa, ktorý si svoju identitu uchránil tak, že sa pod mocenskou klenbou uhorskej šľachty dorozumieval tajným kódom vlastného jazyka.Priznávam, že aj ja som túto predstavu zdieľal, odchovaný slovenským dejepisom a drastickými príbehmi o pomaďarčovaní, keď boli deti v školách ešte pred sto rokmi bité trstenicou za to, že v škole prehovorili po slovensky. Až od maďarského historika Józsefa Demmela som sa teraz dozvedel, že slovenčina bola v skutočnosti materinským jazykom mnohých uhorských šľachticov.

Slovenská šľachta

Vo svojej novej knihe „Panslávi v kaštieli“ (vydavateľstvo Kalligram, kde vyšla aj autorova kniha o Štúrovi) Demmel prichádza k záveru, že ešte v 40. rokoch 19. storočia hovorila v piatich župách (Liptov, Orava, Trenčín, Turiec a Zvolen) výrazná väčšina šľachty po slovensky a tento jazyk považovala za materinský. Aj pri najnižšom odhade muselo ísť o tisíce šľachticov (najvyšší teoretický odhad je až 20-tisíc, teda takmer 90 % tamojšej šľachty). Martin M. Šimečka

Prvým rod ktorý ma zaujal a oslovil je rod Esterházyovcov budem sa snažiť priniesť informácie o tomto rode a z návštevy ich sídiel. Zatiaľ som navštívil len ich tri sídla, ktoré budem postupne dopĺňať o ostatné ich sídla alebo miesta kde pôsobili. Dúfam, že mi prepáčite ak sa budem odvolávať na rôzne odborné publikácie a sprievodcov, ale určite pochopíte, že som nemohol priniesť pôvodne informácie kedže som v tom období nežil. ( samozrejme nájdu sa tzv. odborníci čo to budú kritizovať a čo sa im nebude nič páčiť, ale beriem to s rezervou ) samozrejme potešia ma Vaše postrehy a pripomienky, aby som mohol rozšíriť tieto popisy .

RODOKMEŇ ESTERHÁZY

Galanta ležiaca v srdci Matúšovej zeme na Južnom Slovensku bola statkom Esterházyovcov a rodina vo svojom aristokratickom prameni  storočia uchováva svoje tunajšie korene a príponu De Galantha. V usadlosti sa nachádzajú až dva kaštiele Esterházyovcov: menší a skromnejší, pôvodom z konca 15. storočia, ktorý bol neskôr prestavaný v barokovom štýle, a druhý väčší, ktorý bol postavený v roku 1633. Kým prvotne spomínaný už ako obnovený slúži na kultúrne účely, ten druhý desaťročia stojí prázdny a jeho stav sa zhoršuje, iba teraz sa zobúdza z dlhého spánku Šípkovej Ruženky, vďaka miestnym nadšencom.

Ak by sme chceli vyznačiť historicko-umelecké a historicko-architektonické miesto Neogotického kaštieľa počas jeho rozkvetu v 19. storočí, tak musíme sa pozrieť viac ako jedno storočie dozadu. Musíme začať s konštatovaním, že v architektúre Maďarska harmonicky pokojný, šľachetne jednoduchý klasicizmus v 40-ich rokoch 19. storočia vystriedala dynamická a rušná romantika s nepravidelnými formami. Za osobitný smer považujeme tudorský štýl ako vplyv anglického kaštieľa vo Windsoru (1824–40) (kaštiele v mestách Nagyugróc, Nádasdladány, Rusovce atď.) Popredné miesto patrí kaštieľu Esterházyovcov v Galante, ktorý dal postaviť gróf József Esterházy (1799–1879) v 60-ich rokoch 19. storočia, niekdajšiu rezidenciu staršej grófskej česneckej vetvy rodiny.

Kaštieľ sa nestaval ako „investícia na zelenom poli“, ale na jeho mieste stál hrad z neskoršieho stredoveku, asi so štvorcovým pôdorysom, ohraničený hradbou, posilnený na rohoch baštami, obklopený vodnou priekopou. Hradbu z tureckých čias dal postaviť Dániel Esterházy (1585–1654) a Pál Esterházy (1587–1645) ako prvok systému pomedznej tvŕdze na Južnom Slovensku, a ako o tom svedčí rovnoveká kamenná tabuľa s latinským textom, zamurovaná do západnej veže súčasného kaštieľa, kompletne bol postavený v roku 1633: „DALI SME POSTAVIŤ NAJLEPŠIEMU A NAJVÄČŠIEMU BOHU, DANIEL A PAVOL ESTERHÁZY SAMI SEBE A NAŠIM VĎAČNÝM POTOMKOM V ROKU 1633.“ Po tom, čo sultánové vojská v roku 1663 obsadili blízke Nové Zámky, pravidelné spustošenia neminuli ani Galantu, preto hrad ešte viac posilnili a vybavili. Po vytlačení Turkov v 18. storočí hrad – ako aj mnoho iných – bol prestavaný na kaštieľ, a to vďaka biskupovi Imre Esterházy (1689–1763). Baroková rezidencia zapadala do reťazca kaštieľov postavených maďarskými aristokratmi, ktoré sa nachádzali na severo-východ od vtedajšieho politického centra krajiny, Prešporku (Bernolákovo, Ivánka pri Bratislave, Veľký Bieľ, Kráľová nad Váhom, Galanta a o niečo na juh Tomášikovo).

Po viac ako sto rokoch spomínaný József Esterházy rozhodol o kompletnej prestavbe. Gróf bol veľmi naklonený myšlienke, aby tradičným centrom roztrhnutej famílie vyjadrujúci spolupatričnosť bola znovu Galanta, a aby bola postavená aj k tomu primeraná rezidencia. Prípravou projektov poveril jedného z významných architektov doby, Antala Wébera (1823–1889), ktorý mal dobré odborné priateľstvo s Miklósom Yblom. Peštiansky architekt odchovaný na majstrovskej škole Józsefa Hilda a následne na viedenskej akadémii v 50-ich rokoch 19. storočia často pracoval pre aristokratické rodiny. (Neskôr sa stal zamestnávaným architektom investícií hlavného mesta, kde projektoval najmä renesančné budovy.) S jeho menom súvisí projekt jedného z najvýznamnejších objektov výstavby romantických kaštieľov vo vtedajšom Maďarsku, postaveného v rokoch 1862–64, a to kaštieľ Erdődyovcov v meste Rotenturm an der Pinka v Rakúsku, takisto on vysníval kaštieľ Zichyovcov v meste Nagyhörcsökpuszta (1852–58), ktorý je už celkom zničený. Na základe času výstavby dvoch iných kaštieľov je pravdepodobné, že Wéber v rokoch 1858–62 sa zaoberal s galantským projektovaním pre Józsefa Esterházyho. Neogotický štýl okrášlil čulými, asymetricky umiestnenými vežami a strieľňami na rímsach. Strednú časť južnej hlavnej fasády rozdeľujú tri rizality vyzdvihnuté lomenými štítmi, na rohu veže so silnou hmotnosťou. Na základe línie fasády je určité, že tvar hlavného krídla ovplyvnili danosti predchádzajúcej budovy. Mimoriadne bohaté a pestré sú architektonické detaily, ozdobné prvky, okná, lomené štíty a rímsy tak veľmi, že svojim charakterom a motívmi už vystupujú z kategórie gotiky a pripomínajú architektúru synagógy. Dve prízemné krídla majú oveľa jednoduchší tvar, ich okná sú oblúkové, znakmi romantiky sa stretávame iba na rímsach a lomených štítoch s kaskádovitým riešením.

V hlavnej budove v schodisku pod vjazdom pre koče okrem gotického-rebrovaného pokrytia ostalo gotické schodové zábradlie s bohatým vzorkovaním, a v niekoľkých miestnostiach neogotická alebo renesančne klenba. Niekde ešte nachádzame niekdajšie podlahy a dlažby, detaily rámov dverí, a zdá sa, že nám neskôr môžu poskytnúť dobré oporné body pri náročnej obnove pamiatky pre nevyhnutnú rekonštrukciu niektorých detailov. Nad rámec toho o interiéroch a zariadeniach panských apartmánov starých čias nevieme skoro nič. Tu musíme uviesť kuriózny záhradný prvok, ktorý sa zachoval skoro zázračným spôsobom – jednu z dvoch studní nádvoria. Pamätihodnosť vyššia ako človek, vyhotovená z liatiny pripomínajúca baštu pravdepodobne nemá páru a je jedinou zachovanou neogotickou studňou na Slovensku. Ďalším unikátom nádvoria je obnovená neogotická brána, ktorá bola vyrobená práve v 19.storočí.

Kaštieľ bol dokončený v polovici 60-ich rokov 19. storočia, pekné plány Józsefa Esterházyho preškrtol macošský osud: jeho dcéry, Mária (1827–1833) a Gizella (1837–1852) ešte ako deti sa stali obeťou nákazlivého ochorenia, a syn Géza (1834–1870) odišiel spomedzi živých ešte mladý, 36 ročný, bez potomka. Gróf József zomrel 1. januára 1879, a jeho manželka Róza Barthodeiszky (1795–1879) v tom istom roku, dňa 4. decembra. (Ich pozostatky odpočívajú v cintorínskej kaplnke, ktorú dal postaviť takisto József.) Smrťou grófa kaštieľ Esterházyovcov prešiel na šárošskú vetvu a stratil svoju rezideálnu rolu a trvalo ho nikto neobýval. Po prvej svetovej vojne vtedajší vlastník, László Pál Esterházy (1857–1942) predal kaštieľ Československému štátu a tým sa vlastne pretrhol posledný vlások, ktorý spojoval Esterházyovcov ku Galante.

Po roku 1920 v budove sídlili rôzne úrady, a na také účely bola využívaná až do 70-ich rokov 20. storočia. Následne do roku 1990 budovu spravovalo okresné múzeum, potom bola zväčša vyprázdnená a dlhú dobu bola vystavená rozmarom prírody a ľudskému vandalizmu. V roku 1993 mesto získalo objekt od štátu. V oživení tradícií Esterházyovcov za míľnik bol považovaná rok 1995 a veľká výstava histórie rodiny vo Vlastivednom múzeu a v Renesančnom kaštieli.

V roku 2012 vzniklo Občianske združenie Neogotický kaštieľ v Galante, nezisková organizácia, ktorá začala intenzívne pracovať na obnove dlhodobo nevyužitej pamiatky.

V závere môžeme povedať, že význam novšieho galantského kaštieľa Esterházyovcov je naozaj značný aj z hľadiska dejín umenia, aj z hľadiska histórie. Životné dielo Antala Wébera, ktorý mal blízko aj k architektúre Frigyesa Feszla, vytvára trvalú trojku objektov spolu s kaštieľmi v meste Vörösvár a Nagyhörcsökpuszta, a vychádzajúc z jej umeleckej kvality je jedným z najlepších z reprezentantov našej romantickej, novogotickej  architektúry 19. storočia. Určujúcim aspektom jeho historickej hodnoty zároveň je dedičstvo Esterházyovcov, štyristoročná minulosť rodiny pochádzajúcej z Galanty.

Tieto hodnoty a tradície rysujú markantné línie budúcnosti kaštieľa: zachovávanie hodnoty generujúce aj silný cestovný ruch a starostlivosť o historické tradície v rámci pestrého kultúrneho života. Jednoznačne vnímam dôležitú potrebu spolupráce s turisticky smerodajnými hradmi a kaštieľmi regiónu, ale aj s miestami stále žijúcej kultúry Esterházyovcov na území Rakúska a Maďarska, mestami Eisenstadt, Forchtenstein a Fertőd.

  Varga Kálmán
historik  

Mesto Eisenstadt - sa nachádza necelých 80 km od Bratislavy a patrí medzi veľmi pekné a príjemné miesto na aj jednodňový výlet. Samozrejme najrýchlejšie sa sem dostanete autom po diaľnici  A6 a potom cestou B 50 . Druhou možnosťou je ísť verejnou dopravou ale je to podstatne zdĺhavejšie a to vlakom do Viedne a potom z Viedne a odtiaľ autobusom číslo 200.  Mesto je malé, tiché a príjemné, ja som ho navštívil niekoľko krát v rôznom ročnom období, ale prevažne keď bolo pekné počasie. Hlavným cieľom mojej návštevy okrem historickej budovy sídla Esterházyovcov, ale aj pozrieť si toto miesto. Ale ja som si spravil jeden výlet trochu inak a spojil som návštevu tohoto miesta s malým malebným mestom Rust  Rust ( maď.Ruszt )  je s počtom 1714 obyvateľov  najmenšie  štatutárne mestov v Rakúsku . Myšlienka vychádzala z toho, že Rust bol už od roku 1681 slobodným mestom. Po roku 1920, kedy Rakúsko a  Maďarsko viedli pohraničné spory o Burgerland , ktorý nakoniec získalo Rakúsko, si Rust spoločne s takmer 7-krát väčším Eisenstadt  obhájil postavenie štatutárneho mesta napriek tomu, že rakúske štatutárne mestá by mali mať minimálne 20-tisíc obyvateľov. Ale ak spojíte tieto dve miesta a budete mať vhodné počasie tak takýto výlet neobanujete. Nakoľko Eisenstadt nie je veľmi veľké mesto, jeho centrum a blízke okolie  zámku nie je na prechádzku náročné. Mesto je známe aj  kvalitným vínom a dobrými jedlami, takže ak si posedíte pri slnečných lúčoch , dobrom jedle, pri čaše vína, kávy a dobrej zmrzliny a nadýchate sa históriou tohoto mesta budete mať blažený pocit. Zámok je obklopený krásnou veľkou záhradou, jazerom. A popri ňom sa nachádza aj kúpalisko, takže ak bude veľmi teplo môžete sa schladiť tu, alebo pri návšteve mestečka Rust  na neďalekom jazere.  

 

Knieža Pavol Esterházy  si vybral za miesto svojho sídla dnešné hlavné mesto Burgenlandu Eisenstadt, v ktorom na každom kroku objavíte stopy príslušníkov kniežacieho dvora a hudobné dedičstvo po velikánovi klasickej hudby Josephovi Haydnovi.

Hlavnými pamiatkami Eisenstadtu sú zámok rodu Esterházyovcov, pôvodne gotický hrad (1364), veľkoryso rozšírený a prebudovaný kniežatami Esterházyovcami (1663-1672), ktorý sa stal centrom života ich dvora. Zámok sa dnes prezentuje ako miesto živej kultúry. V Haydnovom sále zaznievajú pod freskami vyzdobenými stropmi Haydnovej sály pri slávnostných príležitostiach tóny jeho hudby.

Mesto je s menom skladateľa nerozlučne spojené a jeho pamiatku z láskou zachováva. Od roku 1761 pôsobil viac ako štyridsať rokov ako kapelmajster na dvore Esterházyovcov a dnes sa s ním stretnete o.i. v Horskom kostole - Haydnkirche, v Haydnovom mauzóleu a barokovom Haydnovom dome, predovšetkým však v septembri, na Medzinárodných dňoch Haydnovej hudby, na ktorých účinkujú najlepší svetoví interpreti jeho diel.

Nezabudnite navštíviť aj kalváriu na kopci - Kalvarienberg, Dóm Sv. Martina, ktorého počiatky siahajú až do 13. stor., Gloriettu a Zámocký park, ktorý bol pôvodne barokovou záhradou, od cca roku 1800 prebudovanou na anglický park.

Potúlajte sa krížom-krážom cez pamiatkovo chránené Staré mesto, v ktorého pešej zóne Vás budú sprevádzať lákadlá: obchody, kaviarne a reštaurácie. V mestských častiach St. Georgen a Kleinhöflein necháte doznieť zážitky z príjemného dňa v šumiacich záhradách viech.

 

https://photos.app.goo.gl/pFpLEL7uViuHgtRL6

Na stránke sa ešte pracuje..

Esterházy de Galantha -  kaštieľ 

Esterházy a Bratislava 

Starobylý Prešporok (dnešná Bratislava) sa krátko po bitke pri Moháči (1526) stal správnym a  neskôr na obdobie rokov 1563 až 1830 aj korunovačným mestom Uhorského kráľovstva a sídlom kráľa a arcibiskupa. V Katedrálnom chráme sv. Martina bolo korunovaných desať kráľov, jedna kráľovná a osem kráľovských manželiek z rodu Habsburgovcov. Jedinou vládnucou panovníčkou korunovanou so všetkými poctami a ceremóniami bola Mária Terézia, a to dňa 25. júna 1741. Za jej panovania zažila Bratislava obrovský rozmach v oblasti staviteľstva a kultúrneho života. K hradnému palácu dala pristaviť barokový palác Terezianum pre svojho zaťa - uhorského miestodržiteľa – Alberta Sasko – Tešínskeho, ktorý bol veľkým milovníkom umenia. Práve diela zozbierané na Bratislavskom hrade tvoria základ zbierky viedenského múzea Albertina. Samozrejme, že ani členovia rodu Esterházyovcov nemohli zaostávať .

Názvy mnohých historických objektov v Bratislave sa spájajú s menom Esterházy. Bola to významná a veľmi rozvetvená uhorská magnátska rodina s koreňmi na Žitnom ostrove. Veľa jej členov sa zúčastnilo v bojoch proti Turkom, mnohí v nich zahynuli. Tí, čo sa z vojny vrátili ako víťazi, boli panovníkom odmenení, majetkom či vysokou funkciou v kráľovstve.

Majetky rodiny sa rozprestierali najmä na dnešnom juhozápadnom Slovensku, v dnešnom severozápadnom Maďarsku a dnešnom rakúskom Burgenlande, ale to územie až do roku 1921 patrilo k Uhorsku. Časť Burgenlandu okolo mestečka Eisenstadt (maď. Kismárton) a hradu Forchtenstein (maď. Fraknó) je ešte aj dnes majetkom kniežacej vetvy rodiny Esterházy. Je logické, že v hlavnom, korunovačnom a sídelnom meste kráľovstva si jednotliví členovia rodiny zabezpečovali vlastné bývanie. Hlavným sídlom rodiny boli kaštiele v Galante, ale v čase, keď ešte nejestvovala železnica ani autobusy, bolo by bývalo nepríjemné cestovať každý deň sem a tam.

Už v 17. storočí, keď sa prví členovia rodiny stali grófmi a získali vysoké úrady, bolo mestské sídlo rodiny v starobylom paláci na Kapitulskej ulici. Palác kúpený “z druhej ruky” Esterházyovci prestavali, upravili, v polovici 18. stor. rozšírili o nové barokové krídlo. Iný Esterházy si vtedy postavil nový palác na Panskej (vtedy Dlhej) ulici (číslo 13). V 19. storočí vlastnili aj pôvodne Kutscherfeldov palác (francúzska ambasáda), Jeszenákov palác (Michalská 3), obývali časť paláca De Pauli (Wittmanov dom, Ventúrska ul.). Mali aj dom na mieste terajšej Strakovej ulice, v polovici 19. storočia krátko vlastnili aj Grassalkovichov palác (matka aj manželka posledného kniežaťa Antona Grassalkovicha boli princezné z vetvy rodiny Esterházy).

Pred Laurinskou bránou mali v 18. storočí malý palác na mieste, kde je dnes rozšírená Štúrova ulica. Na západnej strane dnešného námestia Ľudovíta Štúra mali Esterházyovci v susedstve Vodnej kasárne hospodársky dvor. V 19. storočí postavili na jeho mieste tuctový nájomný dom. Aj tomu dnes Slovenská národná galéria hrdo hovorí Esterházyho palác, hoci skutočný “palác” vyzerá trochu inak.

S menom kniežat Esterházy je spojená aj stavba malej barokovej Loretánskej kaplnky pri františkánskom kostole. V 19. storočí zrušili jej ozdobný kamenný portál z ulice, zamurovali otvor, ale ponechali kamenný znak Esterházyovcov, ktorý visel nad portálom. Je tam dodnes.

Oveľa významnejšia a známejšia je Kaplnka svätého Jána Almužníka pri Chráme svätého Martina. Tú dal postaviť ostrihomský arcibiskup Imrich Esterházy. Imrich pochádzal zo zemianskej vetvy rodiny. V roku 1715 sa stal barónom, neskôr grófom. Ako ostrihomský arcibiskup bol oprávnený používať titul knieža. Do Prešporku pozval dovtedy ešte pomerne neznámeho rakúskeho sochára Georga Donnera, ktorý tu vytvoril kolosálny hlavný oltár v Dóme (dnes už nejestvuje) a sochársky dotvoril spomenutú kaplnku. V krypte pod kaplnkou odpočíva Imrich Esterházy a niekoľko ďalších ostrihomských arcibiskupov.

Po tom istom kniežati arcibiskupovi Imrichovi Esterházy bolo v minulosti pomenované terajšie Námestie slobody (Esterházy tér). Z toho vznikla nesprávna interpretácia akoby dnešný palác vlády bol v minulosti palácom Esterházyovcov. V skutočnosti to bol letný, záhradný, palác ostrihomských arcibiskupov. Stavali ho, prestavovali a upravovali viacerí arcibiskupovia. Esterházy bol len jeden z nich. V hospodárskej stavbe, ktorá s palácom súvisela, umiestnil dielňu-ateliér Georga Donnera, ktorý tam vytvoril a odlial do zvláštnej zliatiny kovov spomenuté sochárske diela pre Dóm, vrátane obrovského súsošia svätého Martina so žobrákom..

Vyskytla sa aj zmienka, že ktorýsi Esterházy mal v 18. storočí “park” pri terajšej Žilinskej ulici, namieste budovy Slovenského rozhlasu (“obrátenej pyramídy”). Nedá sa však hovoriť o parku. Bola to úžitková záhrada, pravdepodobne ovocná, ako na všetkých susediacich pozemkoch, ktoré boli v 18. storočí ešte pomerne ďaleko od centra mesta, blízko vonkajšej línie opevnenia (šance).

Na začiatku 20. storočia pripomínala Esterházyovcov ešte jedna stavba na dunajskom nábreží. Bola to vyhliadková terasa, približne na mieste, kde dnes Nový most prekrýva chodník nábrežia pozdĺž Dunaja. Na terasu viedlo široké kamenné schodište, vľavo od neho stál vysoký kamenný stĺp. Ten niesol lampu v kovovom ozdobnom koši, takže pripomínal maják na pevnom móle nad tokom veľrieky. Bola to prvá elektrická lampa na nábreží, všetky ostatné boli plynové ešte aj v 50. rokoch 20. storočia.

Na podstavci stĺpu bol veľký grófsky erb Esterházyovcov vytesaný z kameňa. Pripomínal, že túto ozdobu nábrežia daroval mestu gróf Michal Esterházy v roku 1902 pri príležitosti II. poľnohospodárskej výstavy. Po prvej svetovej vojne maják s terasou surovo odstránili, rovnako ako pomník Márie Terézie.

Autor : Štefan Holčík

V Bratislave sú veľké plány ohľadom práve tejto zrúcaniny :   https://www.yimba.sk/rekonstrukc...at-blizsie

Esterházy a Trnava 

Palatín Mikuláš Esterházy (1583 – 1645) bol svojho času ochrancom Uhorska a pravou rukou kráľa. K Trnave ho viaže silné puto. Bol totiž donátorom architektonického skvostu – Katedrály svätého Jána Krstiteľa a je v nej aj pochovaný. 

K osudu Mikuláša Esterházyho sa viaže legenda, ktorá hovorí o nespravodlivom treste smrti obesením pre siedmich poddaných. 

Nespravodlivá smrť a celoživotné prekliatie 

Traduje sa, že na panských lúkach jeden z koscov nezvládal robiť pridelenú prácu, za čo ho miestny dráb ihneď začal bičovať. To zvyšní šiesti kosci nenechali len tak, pribehli mu na pomoc a začali drába biť. 

Svedkom bitky sa stal samotný Esterházy, ktorý práve v tom čase prechádzal okolo na koči. Situáciu si nedal vysvetliť a siedmich poddaných koscov odsúdil na smrť. 

Pred vykonaním rozsudku ho vraj jeden z koscov preklial a od tej chvíle sa na Esterházyho valilo jedno nešťastie za druhým, vrátane úmrtia jeho najbližších. Smrť si podľa legendy predčasne vzala jeho ženu, syna i dcéru. 

Na znak svojho pokánia a veľkého žiaľu sľúbil trnavskému arcibiskupovi, že postaví sedem kostolov a svoj hriech takto pred Bohom odprosí, pričom Katedrála sv. Jána Krstiteľa mala byť posledným z nich. 

Čo je na tejto legende pravdy dnes už len ťažko povedať, faktom však je že Mikuláš Trnavu často navštevoval a financoval stavbu dnešného „Univerzitného kostola“. Na priebeh vzniku veľkolepej katedrály dokonca osobne dozeral. 

Najväčší a najkrajší celodrevený oltár 

“Talianski majstri, bratia Spazzovci, ktorým bol projekt výstavby palatínom zverený, sa nenechali zahanbiť. Ranobarokový chrám, ukrývajúci najväčší a najkrajší celodrevený oltár svojho druhu v Európe, je skutočným pokladom,“  

“Na to, že sú v kryptách katedrály pochovaní viacerí predstavitelia rodu Esterházy na čele s palatínom Mikulášom Esterházym, poukazuje osem pompéznych mortuárií – smrtných štítov, zavesených v sanktuáriu,“  

V čase totality sa do krypty nepochovávalo, bola terčom ničenia, zo susediacich kasární sa do nej prebúrali vojaci. No v uplynulých storočiach išlo o prestížne miesto posledného odpočinku výnimočných osobností. "                               V katedrálnych chrámoch na celom svete sú v súčasnosti väčšinou pochovávaní iba diecézni či emeritní biskupi. Vyplýva to z predpisov Kódexu kánonického práva," povedal pre TASR hovorca Arcibiskupského úradu v Trnave Dušan Kolenčík. Aj na Slovensku sa preto pohreby do chrámových krýpt uskutočňujú len v prípade biskupov. Krypta v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Trnave patrí k najväčším podzemným priestorom sepulklárneho (náhrobného) charakteru na Slovensku. Podľa historičky Zuzany Dzurňákovej z Trnavskej univerzity, ktorá sa dlhodobo venuje pôsobeniu jezuitskej rehole v univerzitnom prostredí v 17. storočí v Trnave, zaberá celý priestor pod svätyňou a hlavnou loďou kostola. "Ak zoberieme do úvahy rozmery chrámu - dĺžku 61 metrov, šírku 28,1 metra a šírku svätyne 14,8 metra, tak je možné túto hrobku právom považovať za unikát, a to nielen z hľadiska jej veľkosti, ale i významu," konštatovala Dzurňáková. Vstup do krypty je situovaný uprostred svätyne v jej prednej časti. Pôvodne bola v podlahe osadená kamenná doska, datovaná rokom 1700 a mala pripomínať rod Esterházy, ktorého predstaviteľ, palatín Mikuláš Esterházy, mal najväčšie zásluhy na výstavbe kostola ako súčasti Trnavskej univerzity (v roku 1637). Následne v nej boli v priestore pod svätyňou pochovávaní členovia toho významného uhorského šľachtického rodu. "V roku 1641 pochovali do krypty s neobyčajným prepychom palatínovu manželku Kristínu Ňáriovú. Dobové správy popisujú, že steny kostola boli potiahnuté čiernym súknom, v interiéri kostola stál impozantný katafalk, okolo ktorého horelo vo dne i v noci 1100 pozlátených a umelecky prevedených lampášov. V septembri 1645 zomrel aj sám zakladateľ a donátor chrámu Mikuláš Esterházy a s rovnako veľkou pompou uložili jeho telesné pozostatky do krypty," informovala Dzurňáková. Následne tu našli miesto svojho odpočinku aj štyria synovia palatína Mikuláša- Ladislav, František, Gašpar a Tomáš, ktorí padli v bitke s Turkami 26. augusta 1652 pri Vozokanoch, a ďalší členovia rodiny. 

Zaujímavosťou podľa Dzurňákovej je, že jezuiti prisľúbili pochovávanie príslušníkov tohto rodu až po štvrtú generáciu za obety, ktoré priniesol pri výstavbe chrámu. Okrem nich sa tam nachádzajú aj hroby členov rádu. Najviac vo verejnosti známym spomedzi pochovaných je podľa Kolenčíka kňaz, misionár a mučeník Ján Simonides, ktorý bol pre svoje presvedčenie zavraždený v roku 1674. V rokoch 2006 a 2008 pochovali do podzemia biskupov Umlčanej cirkvi Pavla Mária Hnilicu a Petra Dubovského. 

Kolenčík uviedol, že keďže sa v krypte aj do budúcnosti počíta s pochovávaním, Trnavská arcidiecéza chce kryptu postupne opraviť. "Podobne, ako sa to už udialo s interiérom i exteriérom katedrály, samozrejme, ako to naše finančné prostriedky dovolia," dodal hovorca arcidiecézy. Krypta býva pre verejnosť sprístupnená pri zvláštnych príležitostiach. Šľachtic z Galanty sa konkrétne narodil 8. apríla 1583, čo znamená že od tejto udalosti uplynulo 440 rokov. S kunsthistoričkou Emíliou Valachovičovou sme si pripomenuli dôležité miľníkov jeho života, ako aj života Esterházyovcov v regióne Trnavského kraja.   

 "Mikuláš Esterházy bol typickým šľachticom 16. storočia. Mal obrovské majetky, ktoré si síce nechával len pre seba, no vždy myslel aj na svojich potomkov. Tých mal požehnane," prezradila na úvod Valachovičová. Mikuláš Esterházy výrazne podporoval katolícku cirkev, čo sa podpísalo aj do dejín Trnavy. Finančne podporil výstavbu Chrámu sv. Jána Krstiteľa. Členovia rodu boli s cirkvou prepojení od narodenia až po smrť. Ako ale vyzeral honosný esterháziovský pohreb? Čo má rod spoločné so sochou leva vo Vozokanoch? Všetko sa dozviete v podcaste Trnavského rádia nižšie. Nájdete ho aj na streamovacích platformách 

https://podmaz.sk/podcast/podcas...keho-kraja 

Želiezovce 

Prvá písomná zmienka o Želiezovciach (vtedy ešte Selyzoch) pochádza z roku 1274. V súpise benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku sa spomínajú ako osada s kostolom, mlynom a kamenným mostom. Ešte staršie sú písomné zmienky o Mikulovi (1075) a Svodove (1156), ktoré sú dnes súčasťou Želiezoviec.

 

História

Početné archeologické nálezy však naznačujú, že toto územie bolo osídlené oveľa skôr. Prejavy neolitickej kultúry z obdobia 4300 - 3900 pred Kristom, ktorej nálezisko zasahuje do západného Maďarska, priľahlého Rakúska, južnej Moravy, južného a juhovýchodného Poľska a Spiša, sa celosvetovo označujú pojmom Želiezovská skupina. Ich rozhodujúca časť bola objavená na prelome 19. - 20. storočia a po objavení bola uložená v Želiezovciach, ako zbierka manželky Jána Kherndla, správcu želiezovského majetku grófa Augustína Breunnera. Neskôr sa táto archeologická zbierka dostala do Národného múzea v Bratislave.
V okolí Želiezoviec sa našli stopy rímskych vojenských táborov, ktoré dokumentujú rímsku expanziu na sever. Je pravdepodobné, že niekde nablízku v zime v r. V roku 173 nášho letopočtu táboril rímsky cisár Marcus Aurelius počas bojov s tu sídliacimi Kvádmi, kde napísal prvú knihu (kapitolu) diela Ta eis haueton (Rozhovory so sebou, v slovenčine vydané ako Myšlienky k sebe). Na jeho konci je poznámka, že to bolo „napísané v zemi Kvádov nad Granou“. Z uvedeného je zrejmé, že Želiezovce sú už niekoľko tisícročí v kontakte s rôznymi civilizáciami a kultúrami.
Po tatárskych vpádoch a postupnej stabilizácii situácie sa pre ďalšiu históriu Želiezoviec stal rozhodujúcim životný príbeh Juraja Becseia Vesszösa Želiezovského. Bol jedným z troch synov Imricha Becseia, hradného pána v Leviciach a starostu Tekova. V roku 1330 sa kráľovská rodina a dvor Feliciána Zácha pokúsili vyvraždiť kráľovskú rodinu Karola Róberta počas slávnostnej hostiny na hrade Vyšehrad. Jeho útok, pri ktorom odrezal prsty kráľovnej a zranil kráľa, znamenala smrť nielen preňho (zabila ho hradná stráž bezprostredne po útoku), ale z rozhodnutia panovníka aj pre celú jeho rodinu. v celom Uhorskom kráľovstve. Jeho dcéru Šebe, ktorá žila v Leviciach, verejne popravili  na levickom trhu, Imrich Becsey, ktorý si tak posilnil už aj tak značný vplyv na kráľovskom dvore. Pre jeho troch synov to bola sľubná kariéra. Uprostred z nich bol Juraj Becsei.ktorý so svojimi potomkami ..
Bol za kráľa Ľudovíta Veľkého, syna a nástupcu Karola Róberta. Po otcovi zdedil hodnosť hradného kapitána a tekovského župana. Žil striedavo v Želiezovciach a Budíne. Po tom, čo brata Ľudovíta Veľkého, Andreja žijúceho v južnom Taliansku, zavraždila jeho manželka Johanna, vydal sa Ľudovítovi Veľkému tento čin pomstiť ako člen kráľovskej osobnej stráže. Práve 23. januára 1348 v Neapole osobne popravil účastníka vraždy – princa Karola z Durazza, keď sa Johanne podarilo utiecť do Francúzska. Na oplátku bol kráľom vymenovaný za kráľa ako Apúlia a na čas sa stal pánom niekoľkých miest a hradov v južnom Taliansku.
Počas pobytu v slnečnej Apúlii sa zmocnil veľkého majetku a zabil (ako sám hovorí) asi 220 ľudí a spáchal množstvo ďalších zločinov. Svoj majetok pozostávajúci najmä zo zlata a šperkov previezol pod kráľovskú ochranu do Budína. Prevoz zlata do Želiezoviec bol však pre úzku skupinu ozbrojencov riskantný. Ako úkryt mu však pomohol kamenný blok - sarkofág, rýchlo zabezpečený z Buda Aquikum, z ktorého najskôr vyňal telo veterána II. pomocná légia Aelia Domitia.
Juraj Becsei Vesszös Želiezovský postupom času pod ťarchou ťažkých spomienok dospel k potrebe hlbokého pokánia za vykonané skutky. Jeho rozhodnutie nepochybne umocnili problémy s pápežstvom, ktoré na jeho zločiny v južnom Taliansku reagovalo s veľkou nevôľou. V Želiezovciach na mieste pôvodného dreveného kostola dal postaviť nový kostol, do ktorého stredu umiestnili spomínaný sarkofág. Zároveň sa vydal na nezvyčajne dlhú a strastiplnú kajúcnu púť do severného Španielska, do pútnického mesta Santiago de Compostella k ostatkom svätého Jakuba. Ani po šiestich mesiacoch pokánia, modlitieb a pokorného pôstu nepocítil úľavu na duši. Zašiel preto až do Írska, kde ako prvý pútnik z Maďarska vstúpil do jaskýň Dňa sv. Po 15 dňoch prísneho pôstu a modlitieb sa napriek prenasledovaniu írskeho biskupa rozhodol zostúpiť do obávaného jaskynného očistca – očistca na Deň sv. Modlitby, vdychovanie dymu a sírových plynov, halucinácie, zjavenie diabla, archanjel Michal, aby našiel cestu k večnej spáse...
Po jeho smrti v roku 1364 pokračovala v stavbe kostola v Želiezove jeho dcéra Margita a okolo roku 1390 dal talianskym majstrom Matúšom namaľovať nástenné maľby - fresky. V 16. storočí kostol sv. Jakuba na necelých 200 rokov odovzdali protestantom, ktorí z kostolov odstránili všetky obrazy, sochy a iné „predmety zbytočného prepychu“. Nástenné fresky boli potreté bielym vápenným mliekom a rímsky sarkofág záhadne zmizol. V apríli 1729 vzniklo vlastníctvo želiezovského panstva, keď s konečnou platnosťou prešli takmer všetky vlastnícke práva na Esterházyovcov. V okolí začali postupne budovať sieť starostov, ktoré neskôr pomenovali krstnými menami svojich rodinných príslušníkov.
V júni 1730 sa cirkvi podarilo vrátiť kostol katolíckym veriacim. Jeden z prvých farárov Jakub Bartoš sa rozhodol postaviť pod kostolom kryptu, v ktorej by boli uložené telá miestnych duchovných. Pri kopaní jamy uprostred kostola robotníci narazili na zabudnutý rímsky sarkofág, ktorý tam protestanti zakopali takmer pred 200 rokmi. A tak sa už po druhý raz stal súčasťou ústrednej dominanty želiezovského katolíckeho kostola v podobe podstavca hlavného oltára.
Esterházyovci si na mieste pôvodnej zemianskej kúrie dali postaviť štvorkrídlový barokový kaštieľ, stavba bola dokončená okolo roku 1780. Keďže sa väčšinou zdržiavali vo Viedni, využívali ho viac-menej ako svoje letné sídlo. Ku kaštieľu patril rozsiahly anglický park s niekoľkými ďalšími budovami. Ďalšími prestavbami sa na kaštieli začali objavovať prvky klasicizmu.
Jeden z najdominantnejších členov rodu Ján Karol Esterházy (1775 - 1834) priniesol Želiezovciam hospodársky rozkvet. Práve on a jeho manželka Rozina Esterházy (1779 - 1854) pozvali mladého skladateľa Franza Schuberta (1797 - 1828) ako učiteľa hudby pre svoje dcéry Máriu a Karolínu.
Schubert žil v Želiezovciach v rokoch 1818 a 1824 a práve tu našiel množstvo cenných zdrojov inšpirácie pre svoju tvorbu. Viaceré svoje skladby venoval  Karolíny Esterházyovej, do ktorého bol tajne zamilovaný. Jedným z nich je aj známe Okteto F dur.
Gróf Ján Karol Esterházy ako svojho  osobného  kuchára priviedol do Želiezoviec už známeho dvorného kuchára Franza Sachera, vynálezcu svetoznámej Sacherovej torty. Spolu s manželkou sa v želiezovskom kaštieli cítili dobre. V roku 1834 (asi 2 roky po zrode slávnej torty) sa narodil syn Eduard Sacher, neskôr známy ako zakladateľ siete päťhviezdičkových hotelov a kaviarní. Po už spomínanej Márii Esterházyovej prešlo vlastníctvo kaštieľa v roku 1854 do rúk rodiny grófa Breunnera, ktorý bol do , 1944 posledným majiteľom kaštieľa.
V roku 1884 pri maľovaní stien Kostola sv. Jakuba začali presvitať tvary dávno zabudnutých malieb. Vtedajší farár Jozef Róža si bol istý ich umeleckou hodnotou, a tak do Želiezoviec pozval Ferencza Storna, jedného z najlepších reštaurátorov v Uhorsku, ktorý ich zreštauroval. Až neskôr sa zistilo, že ide o zabudnuté fresky asi z roku 1390.
V roku 1932 v bezprostrednom okolí nášho mesta, žiaľ, zmizla jedna stredoeurópska vzácnosť - uzamykateľná miestnosť zakreslená v obrovskom dube starom asi 700 rokov. do ktorého sa pohodlne zmestilo tucet návštevníkov sediacich za okrúhlym stolom - takzvaný Drevený kaštieľ. Stal sa z toho poryv vetra, ktorý rozfúkal strom.
V roku 1904 bol postavený pôvodný kostol reformovanej cirkvi. Počas II. Počas 2. svetovej vojny však veže oboch kostolov vyhodili do vzduchu ustupujúce nemecké vojská. Reformovaný kostol bol úplne zničený, kostol sv. Jakuba utrpel značné škody, v roku 1953 bol zrekonštruovaný.
V zrekonštruovanom kostole sv. Jakuba možno dodnes vidieť 3 zachované fresky zo 14. storočia. A práve na jednom z nich je detailne vyobrazený špeciálny súd s Jurajom Becseiom Vesszösom Želiezovským.
Na katolíckom cintoríne stojí hrobka Esterházyovcov postavená na začiatku 19. storočia, v ktorej je pochovaná žiačka a zároveň láska Franza Schuberta Karolína Esterházy. Zatiaľ je tu park so vzácnymi drevinami, v ktorom stojí kaštieľ Esterházyovcov, zúfalo čakajúci na rekonštrukciu.

Históriu Želiezoviec a okolia dokumentuje Mestské múzeum a pamätná izba Franza Schuberta v Želiezovciach.

Kripta rodu Esterházyovcov v Železovciach 

Hrobka Esterházyovcov je pýchou Želiezoviec a patrí do kultúrneho bohatstva mesta. Mauzóleum bolo postavené okolo roku 1790. Vo vyše dvestoročnej stavbe je dvanásť hrobiek, jedna však ostane navždy prázdna. Historky o tých, ktorí v nej ležia, však dojímajú všetkých, ktorí ju navštívia. Neogotickú kaplnku dal postaviť okolo roku 1790 gróf Ján Karol Esterházy de Galantha, ktorý v nej však pochovaný nie je. Telo grófa spočíva v rodnej Galante. Do milovaných Želiezoviec sa vrátilo iba jeho srdce, ako si prial vo svojom závete, pretože Želiezovce mu doslova prirástli k srdcu. Jeho srdce je uložené vedľa jeho manželky Roziny. Jedenásť hrobiek jednej z najvýznamnejších grófskych rodín je osadený tabuľami z červeného mramoru. Jediný prázdny priestor bol pripravený pre Ernestínu Esterházy, manželku želiezovského grófa Kuna Coudenhove. Grófka pred smrťou emigrovala do zahraničia a tam ostala i pochovaná.

Prvého člena rodiny v nej pochovali v roku 1804. Ostatky tu pochovaných ukrývajú mnohé príbehy. Najdojímavejším príbehom je o mladej Karolíne – dcére grófa a jej učiteľovi hudby – Franzovi Schubertovi. Svet ju pozná najmä ako jeho platonickú lásku. Jej veľmi bohatý otec si dal v Želiezovciach postaviť sídlo. Práve sem priviezol svoje obe dcéry a chcel ich hudobne vzdelávať, tak sem priviedol v roku 1818 Franza Schuberta.

Je to polygonálna stavba s fasádami, ktoré členia oporné poschodové piliere s pultovými strieškami. Vstupný portál medzi dvoma opornými piliermi má lomený uzáver a nad ním je tympanón s erbom.

Historicky vzácna kaplnka sa po rokoch dočkala opravy a láka turistov po spoznávaní životných príbehov známej zosnulej grófskej rodiny.

Prevzaté z verejných zdrojov : myslovakia.sk 

Kaštieľ Esterházyovcov

Kaštieľ Esterházyovcov v Želiezovciach začali stavať v roku 1720, stavba bola dokončená v 80. rokoch 18. storočia. Kaštieľ slúžil ako kúria pre rodinu Esterházyovcov. V lete roku 1789 sa tunajšie majetky Esterházyovcov zaznamenali v súpise celého panstva. Kaštieľ, ako ho poznáme dnes, je spojený až s príchodom grófa Jána Karola Esterházyho na želiezovské panstvo z Viedne. V tomto čase bolo vybudované pravé a ľavé krídlo a v roku 1802 aj predná vstupná časť kaštieľa s tzv. portikusom. Tým, po pôvodnom barokovom koncepte vznikla pekná obytná, štvorkrídlová budova s vnútornou obiehajúcou arkádou a uzatvoreným nádvorím. Vďaka neskorším rekonštrukciám sa na kaštieli objavujú aj znaky klasicizmu.

Kaštieľ obklopuje rozsiahly anglický park (s rozlohou 8 ha), cez ktorý preteká potok Vrbovec. V tom čase ku kaštieľu patrili aj ďalšie budovy dnešný „Soví dom“, v ktorom dnes sídli miestne múzeum a dnešný „Maďarský dom“, ktorý je sídlom miestnej základnej organizácie Csemadok.

Esterházyovci sa väčšinou zdržiavali vo Viedni, kaštieľ im slúžil ako letné sídlo. Želiezovský kaštieľ a panstvo sa stali známe až prostredníctvom grófa Jána Karola Esterházy (1775 – 1834) a jeho manželky grófky Roziny Festetics (Tolnai) (1784 – 1854). Počas ich života tu boli založené aj nové hospodárske majere Rozina, Mária, Karolína a Albert, pomenované podľa členov rodiny.

Gróf bol výdatným mecenášom a milovníkom umenia. Želiezovce celosvetovo preslávil svojím rozhodnutím, že práve do tunajšieho kaštieľa v rokoch 1818 a 1824 pozval za účelom hudobného vzdelávania svojich dvoch dcér viedenského skladateľa Franza Schuberta. Franz Schubert pod vplyvom dobrých podmienok a pokojného prostredia práve tu našiel mnoho cenných inšpiračných zdrojov pre svoju tvorbu. Niekoľko svojich skladieb venoval práve komtese grófke Karolíne Esterházy, do ktorej bol tajne zaľúbený. Jednou z nich je známe Okteto
F- dur. Schubert krátko po návrate zo Želiezoviec do Viedne zomrel. Jeho žiačka a platonická láska zo Želiezoviec, Karolína, na následky zápalu čriev skonala ako 46 ročná a jej ostatky sú uložené v želiezovskej Esterházyho hrobke v miestnom katolíckom cintoríne. 

V spomenutej neogotickej hrobke je tiež pochované samotné srdce grófa Jána Karola Esterházy, nakoľko na jeho osobnú žiadosť telo pochovali v Galante. Do jeho obľúbených Želiezoviec si po smrti prial uložiť len svoje srdce. 

Vdova po grófovi Rozina Esterházy, taktiež systematicky prispievala k zviditeľneniu významu želiezovského kaštieľa, a to aj tým, že napríklad v rokoch 1842 – 43 tu zamestnala svetoznámeho cukrára Franza Sachera, autora svetoznámej Sacherovej torty. Majstrovi cukrárovi sa v našom meste darilo, dokonca práve tu sa mu narodil jeho syn Eduard Sacher v roku 1843, ktorý sa neskôr stal známym ako zakladateľ siete päťhviezdičkových hotelov a kaviarní. 

Tunajšie úrodné poľnohospodárske majetky, lesy a samozrejme aj kaštieľ prechádzali postupne na pokrvných potomkov Esterházyovcov, avšak zhodou okolností iba po ženskej vetve. Za zmienku preto stoja aj neskorší obyvatelia kaštieľa, ako: gróf Breunner – Enkevoirth, knieža Auersperg či gróf Coudenhove – Honrichs.

Posledným majiteľom kaštieľa z kruhov šľachty bola grófka Ernestína Breuner-Coudenhove v predvojnovom období, až do roku 1944.
Po 2. svetovej vojne bol veľkostatok kompletne skonfiškovaný. Počas 60. rokov bola v kaštieli zriadená materská škôlka. V súčasnosti budova tvorí majetok mesta, po plánovanej rekonštrukcii existujú ambície jeho využitia na kultúrne ciele.

Prevzaté z verejných zdrojov : Mesto Želiezovce