Výlet loďou po Stredomorí

Čo toto leto?

Už sú to skoro tri mesiace, čo sa naša partia blízkych kamarátov nevie poriadne zhodnúť na tom, kam a či vôbec tento rok pôjdeme niekde na dovolenku. Problémom sú hlavne firemné dovolenky a samozrejme vo všetkom zapletené peniaze, ktoré sa po tých menších cestách počas roka míňajú skoro tak isto rýchlo, ako aj voľné dni. Ako návrhy padali rôzne možnosti od Thajska, cez americký Texas až k starému dobrému a osvedčenému Bulharsku, pri ktorom sa netreba o nič starať a takisto ani siahať hlbšie do peňaženky.

Už ani neviem, ako presne mi napadlo pozrieť si na toto leto plavby luxusnou loďou (zrejme to bola nejaká reklama na internete, ktorá na mňa vyskočila) a nebolo treba veľa surfovania, aby som sa nad touto, zatiaľ mojou osobne neprebádanou formou dopravy nadchol. Kamarátom som poslal hneď niekoľko odkazov na plavby spoločnosťou MSC Cruises, ktoré vyzerali byť najlacnejšie a skúšal ich lanáriť, aby sme tento rok išli do toho. Jeden z nich to už pre tento rok načisto vzdal a dal nám požehnanie, nech ideme na dovolenku aspoň dvaja bez neho. Lukáša (ten, ktorý zostal), väčšinou netreba dlho presviedčať a jeho správa “Veď poďme!” ma v tom momente nakopla vo vyhľadávaní najideálnejšej ponuky plavieb.

Hľadanie

Keďže takýto typ plavby nie je možné objednať priamo cez lodnú spoločnosť, hľadal som všetky slovenské cestovky, ktoré ju majú v ponuke a porovnal ich ceny. Je mi jasné, že cestovné kancelárie to nebudú robiť zadarmo, ale rozdiely v cenách niekedy aj stovky eur ma už teda dosť prekvapili, keďže všetky ponúkajú vo výsledku ten istý produkt. Na počudovanie ale vyhrala CK Bubo, o ktorej som počul väčšinou len také hlasy, že je dosť drahá. Vnútorná kajuta na výletnej lodi MSC Musica stála pre jedného 584 €. Pri tom, koľko prístavov a letovísk táto loď obopláva, mi vyšla ako jednoznačný víťaz. No a takto mal vyzerať plán našej plavby:

Vyzerá to na celkom pekný výlet po Stredomorí a ešte k tomu aj po krajinách, v ktorých som doteraz nikdy nebol (Grécko, Čierna hora) a medzitým pobyt na luxusnej lodi:

Ak sa teda budeme plaviť a nebudeme práve na pobreží alebo spať, môžeme využiť služby plnej penzie v niekoľkých reštauráciách na lodi, bary, tematické večery v podobe rôznych live vystúpení, kvízov, divadla, bazénov, posilňovne, kasína, športov, všemožných obchodov alebo si len jednoducho užívať plavbu a výhľady na šírom mori týmto 13-poschodovým malým mestom, ktoré bude našim útočiskom medzi zastávkami na pevnine.

Ako hovorím (časté slovo našich hokejistov), po takejto prezentácii nebol problém presvedčiť hocikoho ísť do toho so mnou, takže Lukáš tiež neváhal. 19. januára píšem Bubovi, aby s nami rátali a deň na to som už mal po poslaní zálohy v pošte potvrdenie od MSC, že naša rezervácia je platná. Vyfasovali sme číslo kajuty 12198, z čoho usudzujem, že budeme zrejme na 12. poschodí. Po bližšom prezretí plániku lode nachádzam našu kajutu takmer úplne na korme lode.

Teraz sa ešte dostať do Benátok a späť

Cestovná kancelária ponúkala takisto aj letenku do talianskych Benátok, ale keď som zbadal cenu, v momente som vedel, že si ju radšej pohľadám lacnejšie a sám. Používam viacero nástrojov a webových služieb na vyhľadávanie a znovu len porovnávam a zvažujem, ktoré alternatívy sú najvýhodnejšie nielen cenovo, ale aj dostupnosťou dopravy a podobne. V tom mi konečne pomohol nástroj od Googlu - flights.google.com, ktorý našiel let Alitaliou z Viedne cez Miláno a Rím do Benátok a naspäť do Viedne cez Rím. Každá jedna zastávka na ceste je pre nás mladých len plus, aj keď ja som už všetky tieto prestupné mestá videl, myslím aj na kamaráta Lukáša. Do Benátok sa snažíme dostať deň pred nalodením, aby sme sa vyhli nečakaným udalostiam v doprave, keďže letenku nám prebookujú veľmi jednoducho, avšak nestihnúť loď by nám nabúralo plány trochu viac. V ten istý deň (20. januára) teda objednávam aj od Alitalie za 184 €.

Na ďalší deň som si nechal rezerváciu z toho vyplývajúcich hotelov v Benátkach a Ríme. Hotel Guerrini v Benátkach sa nachádza priamo na ostrove popretkávanom kanálmi a neďaleko osobného prístavu, z ktorého má vyplávať naša loď. Jedna noc s raňajkami vyšla bezmála na 50 € na osobu. Hotel Best Western Plus Art Noba v Ríme je zase priamo na linke regionálneho vlaku FL1 z letiska Fiumicino, aj keď na druhej strane mesta. Na naše druhé potulky Rímom budeme mať skoro celý deň. Tento hotel bol o niečo lacnejší - 38 € a pre užívateľov so statusom Genius na booking.com ponúkal aj neskorší odchod, ktorý nám akurát prišiel vhod.

Už zostávali len lístky na autobus ATVO pre presun z letiska Marco Polo v Benátkach na námestie Roma (10,5 €) a lístky na autobus Slovak lines medzi letiskami v Bratislave a Viedňou (14,3 €).

Program počas vylodení v jednotlivých mestách máme šancu doladiť do pol roka.

Iba menšie zmeny

O mesiac neskôr mi prišlo upozornenie z rezervačného systému e-Travel, že let z Ríma do Benátok sa mení, vyšlú väčšie lietadlo a odlet bude o pol hodinu neskôr. To je OK, žiadne plány nám to nenabúra, takže ak to bude nakoniec jediná zmena na tomto výlete, budeme veľmi radi.

Väčšie zmeny

Omyl. Jediná zmena to nakoniec nebola. Na začiatku apríla mi napadlo skontrolovať, ako sú na tom letenky na stránkach Alitalie a čuduj sa svete, keby som to neurobil, objednávateľ leteniek (AirTickets24.com) by mi ani nedal vedieť, že z letového plánu odstránili Miláno a odlet z Viedne posunuli o takmer hodinu a pol skôr. Keďže už máme zaobstarané autobusové lístky na Schwechat v konkrétnom čase, táto zmena nám príliš nevyhovuje a takisto nám nevyhovuje ani to, že nám z programu ubudlo jedno talianske mesto :) Rozhorčený píšem sprostredkovateľovi mail, ako je možné, že sme o tom neboli informovaní a samozrejme aj so žiadosťou o vyhľadanie neskoršieho letu. Doba odpovede mala byť podľa ich kontaktného formulára do 48 hodín. Zabudnite. Presne po týždni mi volá čudné číslo z Grécka, kde mi pracovník helpdesku lámavou angličtinou oznamuje, že nám našli iný let. Tentokrát s prestupom vo Florencii, kde by sa dalo ešte čo-to stihnúť z mesta.

Súhlasil som teda a odpoveďou mala byť upravená rezervácia zo strany AirTickets24 mailom, alebo telefonát, že sa im to nepodarilo v leteckej spoločnosti zmeniť. Prešiel asi týždeň a nestalo sa jedno ani druhé, tak znovu kontrolujem priamo na webe Alitalie, ako je na tom naša rezervácia. Ďalší šok. Prílet nie je do Benátok, ale do Stuttgartu (trošku dosť odveci) s následným príletom do Benátok až na druhý deň o 12:30. Na to samozrejme nemôžem pristúpiť, keďže máme rezervovaný hotel a v ten deň začína aj naša plavba. A tak na začiatku nového týždňa v strede apríla znovu vypisujem do AirTickets24 aj s pozdravom pre ich kolegu, ktorý mi nasľuboval veci, ktoré chudák nemohol splniť. V tomto momente by som túto rezervačnú službu už asi nikomu neodporúčal. Ja sa na chybe poučím :)

Takže nakoniec to skončilo tak, že ma znovu nepochopili, poskytli mi úplne iný let, aký som chcel a keď som sa im snažil vysvetliť, že radšej zoberiem tú predošlú kombináciu letov, poslali mi konečné potvrdenie z Alitalie s ich alternatívou. Tento boj vzdávam a radšej presúvam odchod autobusu Slovak lines do Viedne na 14:30, čo v porovnaní čakania týždňov na odpoveď Grékov, stojí len jeden krátky telefonát.

Doobjednávky

Od pár kamarátov, ktorí už takúto plavbu absolvovali, sme dostali tip, že sa oplatí kúpiť si balík all-inclusive alko nápojov, keďže alkohol je na lodi o niečo drahší. Na rôznych fórach sa dali dohľadať presné ceny miešaných drinkov a pív a kúpa takéhoto balíčku sa zdala byť naozaj rozumnou investíciou, keďže v prepočte by sme za neho dali cca 26 € na deň. Pri cene piva 4,5 - 5 € by to bolo len pár pív na celých 24 hodín :D Takto si nemusíme robiť starosti s tým, čo si môžeme a nemôžeme v bare dovoliť a podľa nápojového lístka pokrýva tento balík naozaj veľké množstvo nápojov.

Začiatkom mája platím druhú polovicu našej rezervácie u lodnej spoločnosti a súčasne objednávam aj dve exkurzie na súši, ktoré nás celkom zaujali. V jednej nás odvezie menšia lodička z prístavu v Santoríne priamo ku kaldere sopky na ostrove Nea Kameni a odtiaľ na ešte menší ostrov Palea Kameni, kde priamo z lode preplávame do horúcich sírnych prameňov. Druhá exkurzia je takisto spätá s vodou. V čiernohorskom prístavnom meste Kotor nasadneme na dvojhodinovú plavbu dvojmiestnymi kajakmi po okolí kotorského zálivu. Obe exkurzie vyšli na 104 €. Snáď tej vody za týždeň nebude až príliš :) Nezostáva nám už teda nič iné, len tešiť sa na to, čo tu popíšeme o niečo viac ako mesiac.

Deň pred

Keďže lodná spoločnosť má možnosť urobiť si jeden deň vopred web check-in, prihlasujem sa na ich stránky a znovu neverím vlastným očiam. Tentokrát ale v pozitívnom duchu. Kajutu na dvanástom poschodí nám vymenili za deviate poschodie a tak rýchlo otváram plán lode a zisťujem, že nás presunuli po apartmáne do druhej najdrahšej kajuty s balkónom. Nerozumiem prečo, len sa domnievam, že tieto kajuty neboli plne obsadené. Takže si nakoniec po zľave cca 300€ môžeme užívať luxus aj s výhľadom na more. Už len teda vytlačiť nové štítky na batožiny, aby nám tie naše nezapatrošili niekde na inom poschodí a zajtra hor-sa do toho.

Začíname

1.deň (sobota, 20.jún 2015)

Bratislava, Slovensko

Pod mojim domom ma víta nabudený Lukáš stepujúci aj s jeho obrovským kufrom, do ktorého by sa zmestil snáď celý jednoizbák :D. Niečo okolo druhej poobede si to vyberáme na autobus smer Letisko Bratislava, avšak nie k odletu, ale k nástupu na linku Slovak Lines do Viedne. Tam dopĺňame kalórie predraženou, ale aspoň čerstvou bagetou za 3€ (sme predsa na letisku a nie hocijakom!) a sadáme na tradičnú hodinovku na Schwechat, kde sa už tešíme, že si dáme jedno chladené.

Viedeň, Rakúsko

To by ale nebol Lukáš, aby po vysadnutí neprekvapil nejakým špeciálnym artiklom z jeho magického kufra - šampanské na oslavu dovolenky po dlhých 365 dňoch. A tak sme tradičné dve hodiny pred odletom využili na sledovanie štartov a pristátí lietadiel, rozhovoroch o leteckej doprave a popíjaní šampanského. Let našej Alitalie sme sledovali v aplikácii FlightRadar-u a bolo evidentné, že naberie nejaké meškanie, čo nám ale vôbec nevadilo, keďže sme s tým rátali a plavbu mali až zajtra.

Niečo po 18tej hodine sme boli nakoniec pustení k boardingu menšieho lietadielka Embraer ERJ-175, s ktorým letím úplne prvý krát. Zapisujem si registračné číslo pre potreby leteckého denníka na flightdiary.com a aby som v budúcnosti vedel, či som už týmto lietadlom náhodou neletel. Také niečo sa mi podarilo už štyri krát a vtedy to človeka trochu poteší, keď vie, že už v tom stroji raz dávno sedel. Lukáš automaticky po štarte zaspáva, tak ako v každom dopravnom prostriedku a ja si tak aspoň dávam džúsik, nejaké krekry a sledujem cez jeho okienko Európu pod nami. Let do Ríma trval hodinu a 40 minút.

Rím, Taliansko

Naša cesta po pristátí pokračovala len na inú prepážku letiska Fiumicino k ďalšiemu letu Alitalie, ktorý letí za necelé dve hodiny. Krátky hodinový let s Airbusom A321-100 prebehol na čas a úplne v poriadku a po prevzatí batožiny sme sa ocitli v meste …

Benátky, Taliansko

Teda konkrétne pred letiskovou halou v Benátkach. Odtiaľ sme už mali dávnejšie zakúpený autobus ATVO, ktorý nás odvezie do samotného historického centra. Zatiaľ všetko na čas, tak ako sa na rozvojové krajiny patrí :) Na hlavnom benátskom námestí Piazzale Roma sme sa ocitli krátko pred polnocou a tých 700 metrov do nášho hotela Guerrini sme sa aj s kuframi dotrepali po všelijakých schodíkoch a mostíkoch vcelku v poriadku. Po dlhšej ceste sme boli dosť uchvátení benátskymi kanálmi a loďkami, ktoré ich križovali, či nočným životom v meste. Všade samé húfy ľudí. Ale keďže už bola tma a my sme boli unavení, po dokúpení nejakého nealka sme padli rovno do postele. To som ale ešte nevedel, že v noci sa vyspím tak akurát 3-4 hodiny, keďže vonku bolo hrozné teplo, okná museli byť dokorán a samozrejme na nich chýbali sieťky. O tretej v noci som už to zabíjanie komárov vzdal a zakryl sa dekou až po uši.

2.deň (nedeľa, 21.jún 2015)

Spánok mi na druhý deň až tak nechýbal, keďže som sa už nevedel dočkať nalodenia, ale pred tým ešte aj pobehania centra Benátok. Raňajky v hoteli boli základné, nejaké cereálie, džemy, pečivo, syr, šunka - čo ale poteší a hlavne zaženie hlad tak možno na celé dopoludnie. Úschovňa batožín našťastie fungovala takisto bezchybne, takže pred našim odplávaním o piatej hodine sme si mohli mesto pozrieť úplne naľahko.

V Benátkach si pohodlne vystačíte s vlastnými nohami. A loďkou. Iná možnosť ani neexistuje, pretože celé plávajú na vode a tak tu nenájdete ani jedno auto. Jej úzkymi uličkami sme sa iba za pomoci Google Maps a vlastného úsudku predrali cez známy Rialto Bridge (akurát v rekonštrukcii ☹) až k námestiu svätého Marka so známou vežou a bazilikou. Vstup na vežu stojí 7 €, ale stojí to naozaj za to, pretože všetky tie červené strechy a kanále máte odtiaľ ako na dlani. Hore sme sa dostali presne na poludnie a zrejme si viete predstaviť to preľaknutie všetkých návštevníkov, nad ktorých hlavami, ani nie o meter vyššie, sa začal zrazu hompáľať obrovský zvon a udierať na obed. To bol Pavlov reflex aj pre nás a pobrali sme sa odtiaľ na “MHD” loďku, ktorá nás do hodiny cez kanále priblížila k nášmu hotelu, kde sme sa aj najedli. Okružná jazda loďkou stojí takisto 7 €. Sadli sme si do prvej reštaurácie, objednali si litrové pivo a samozrejme domácu pizzu. No jasné, že nás pri účte skoro otočilo, keď na ňom zasvietilo 55 € pre oboch, ale tak bolo to na dlhý čas posledné jedlo, ktoré sme si museli platiť. Tu mi inak napadlo spomenúť výborný tip na jednu aplikáciu, ktorá delí výdavky medzi niekoľko ľudí, rozrátava meny, kurzy a veľa ďalšieho. Dal som jej prvýkrát šancu a zistil, že je naozaj super nenahraditeľná. Už si nemusíme pamätať, kto komu koľko dlží, stačí len na konci výletu pozrieť do aplikácie a hneď sa viete medzi sebou vyrovnať. Ešte jej názov -Travel Money. Zapáčila sa mi natoľko, že som sa ju rozhodol preložiť aj do slovenčiny, pretože v angličtine neboli nami zaužívané výrazy príliš jednoznačné. Tak a už nám zostávalo len zobrať si bágle z hotela a nájsť v prístave našu loď, teraz už tú naozajstnú, veľkú.

Už z diaľky sme podľa loga MSC šípili, že to bude Ona. A samozrejme bola, len tá cesta k nej bola trochu zarúbaná. Najprv nájsť cestu k správnemu doku, potom odovzdať batožinu, ktorá si vás neskôr sama nájde pred dverami do kajuty, potom fotka, potom odovzdanie kartičiek, ktoré slúžia na úplne všetko možné počas celej plavby (vstup do kajuty, platenie za služby, nápoje, identifikácia stolu pri večeri, …) no a nakoniec samotné nalodenie, čo zabralo asi najviac času, keďže sa naloďovalo po skupinkách, ktoré boli označené na karte. Tomu samozrejme nerozumie asi trištvrte prítomných a tak je to väčšinou len úplný chaos. Nám sa to ale podarilo po necelej hodine a pred odplávaním z prístavu sme mali na preskúmanie aspoň malej časti lode ešte hodinu.

Prvé dojmy? Obrovské, megalomanské, luxusné a pre mňa nepochopiteľné. Už len tým, že stojím vo výťahu, ktorý má 13 tlačítok, NA LODI, som bol unesený. Ako to vôbec môže plávať?☺Po vyčerpávajúcom check-ine sme sa rýchlo zložili na izbe, kde už čakala aspoň Lukášova batožina, pokochali sa výškou, v ktorej sa nachádzame a obzreli si izbu, ktorá bude najbližších sedem dní našim hotelom. Aspoň teda na vyspatie sa, pretože všetko ostatné čaká až na druhej strane dverí. Do vykotvenia sme stihli na našom deviatom poschodí prejsť k prove lode, obzrieť si masážny salón, fitness centrum a divadlo, ktoré sa rozprestieralo na troch podlažiach. Pri všetkom nás sprevádzal niekto z personálu a ukázal nám možnosti. Neprešli sme toho veľa, keď začala hulákať lodná siréna a z letmého preštudovania manuálu mi bolo jasné, že sa musíme odobrať na izby pre záchranné vesty a zhromaždiť sa v najbližšej reštaurácii, ktorá bola aj našim únikovým bodom v prípade hrozby, pre inštrukcie o evakuácii. Tie netrvali nijak obzvlášť dlho, čakal som trochu obsiahlejšie vysvetlenie a živo som si vedel predstaviť, aká panika by nastala, ak by prišlo k reálnej evakuácii. OK, zložiť vesty, už máme len cca pol hodinku do vyplávania z prístavu. Prešli sme sa teda ešte vonkajšími priestormi, obzreli si oba bazény a vírivky a v tom momente nás už ťahal maličký remorkér von z prístavu. Znovu nechápem, ako taká malá lodička vie pohnúť takým veľkým kolosom. Plavba je super vec. Viem, že som si to opakoval úplne každý jeden deň, keď som mal príležitosť pohľadu na more, zapadajúce slnko nad ním, či tú obrovskú silu, ktorú bolo cítiť, keď loď v noci išla na plné obrátky, okolo žiadne svetielko, ktoré by značilo civilizáciu, iba Mesiac a rozbúrená voda od lodných šróbov, ktorá sa strácala niekde v diaľke. Nejde to úplne opísať, ale určite každý námorník, či človek fascinovaný prírodou by vedel, o čom presne rozprávam. Keď sme sa už konečne aspoň trochu nabažili pohľadu na vyplávanie a stotožnili sme sa s tým, že teraz sa už plavíme (keby som sa nepozeral na okolité vzdaľujúce sa Benátky, ani by som nevedel, že je loď v pohybe - má premakané stabilizačné systémy, ktoré ju udržujú stále v rovine. Teda aspoň občas, ale o tom až neskôr), vyskúšali sme našu palubnú kartu v bare pri bazénoch a objednali si “vodku-lemond”. To je niečo ako vodka s citrónovým tonicom, alebo aspoň niečo tomu podobné. A tu sme prvýkrát pochopili, prečo bolo dobré objednať si balík all-inclusive nápojov. Len za dva poháre tohto špásu by sme zaplatili cez 20 €! To by sme asi celý budget tohto balíka vyčerpali za deň, či dva :D. Takto sme to mali samozrejme v cene, čo nás dosť potešilo a zároveň sme sa pozastavovali nad tým, že tí, ktorí si tento balík nezaobstarali (a že ich bolo teda požehnane), pri konečnom účte určite zaplačú. Vyskúšali sme teda aj mliečny shake, ktorý bol veľmi dobrý a takisto v cene. Vlastne všetky hlavné veci z nápojového lístka sa v tomto balíku dali uplatniť, mimo nejakých drahých whisky a rumov, na čo si ale my ani nepotrpíme.

Ani nevieme ako a bol už aj čas večere. Vlastne vieme ako.. Práve sme sa zhodou okolností prechádzali okolo našej reštaurácie. Každá kajuta má totiž na večeru rezervovaný stôl vo veľkej à la carte reštaurácii na určitú hodinu. Buď sa ukážete, alebo sa môžete ísť najesť do niekoľkých samoobslužných reštaurácií v iných častiach lode. Keď už sme tu boli, tak reku, ideme sa rovno navečerať. Všetko je to na veľmi vysokej úrovni, každý stôl má určeného presne jedného obsluhujúceho čašníka a tým našim bola Candra z Indonézie. Aspoň tak to hovorila menovka na stole, ktorá nám oznámila, kto nás príde obslúžiť. Z Candry sa nakoniec vykľul muž, čo nám ani vo sne nenapadlo, že by mohlo byť mužské meno :D Podal nám menu, v ktorom sme si každý večer mohli vybrať z predjedla, polievky, prvého hlavného jedla, druhého hlavného jedla, dezertu, prípadne ešte nejakého špeciálneho dodatku. Samozrejme my, neskúsení európsky konzumenti odchovaní na menučkovej strave a rôznych pofidérnych reštauráciách východného bloku, sme si objednali polievku a niektoré z hlavných jedál, že veď to bude určite stačiť. Jasné, že nestačilo. Porcie sú menšie, ale menu je zložené presne tak akurát. Stačí si proste objednať všetko a z večere odídete naozaj najedený. To sme zistili teda až po prvom dni, tak sme dnes dopĺňali zásoby ešte v bufetovej reštaurácii. Mimochodom, v každej jednej je kvalita jedla na veľmi vysokej úrovni. Či už v à la carte, kde je každý večer iná tematika jedál, plus nejaká tá špecialita od šéfkuchára, alebo v bufetovom, kde si môžete naložiť počas celého dňa jedlá od výmyslu sveta (rôzne pizze, hamburgre, šaláty, mäsá, ryby, koláče, no proste všetko). Nemali sme čas byť niečím sklamaní. Všetko tip-top a personál sa naozaj stále snaží, aby vám spravil vašu dovolenku nezabudnuteľnou.

Po večeri ešte nejaké nutné fotky s palubou a morom a Lukáš chytil chuť na návštevu Cigar room-u, kde sa dajú zakúpiť cigary, cigarky, cigarety a vlastne všetky tieto pre mňa smradľavé veci, ktoré ale v tejto eufórii úplne chápem - čo môže byť lepšie, ako sedieť v kresle s výhľadom na more v jednej ruke whisky, v druhej cigara? Inak sa nemôže fajčiť v priestoroch celej lode, okrem tejto miestnosti a kasína. Po odhodení špaku z paluby by ho totiž dosť pravdepodobne vietor odfúkol naspäť k lodi a o katastrofu je postarané.

A áno, kasíno. Aj tam sme museli vyskúšať šťastie. Vyzerá naozaj prepychovo, plno všelijakých páčiek a automatov, ktoré vás vedia olúpiť behom minúty (aj keď videli sme chlapíka, ktorý si pri ňom tancoval po výhre 2000 €), no nás zaujala skôr živá ruleta. Som presvedčený, že krupiéri sú školení tak, aby minimalizovali straty kasína a veľmi dobre vedia ako otočiť ruletou, kedy vhodiť guličku a podobne. Ale nešlo mi do hlavy, ako to chcú docieliť na lodi, kde je rôznym, aj keď minimálnym pohybom do všetkých strán, ovplyvnená celá ruleta a tak aj všetky jej štatistické odchýlky :D Lukáš teda do nej vyskúšal vložiť 20 €, prisadli sme si k ďalším trom hrajúcim a spoločnými silami sme sa snažili každý sledovať svoje ukazovatele (ja farby a čísla, ktoré už dávno nepadli a Lukáš nulu a svoje obľúbené čísla). A čuduj sa svete, po chvíli už všetci ostatní hrali podľa nás a my sme odchádzali z kasína s 250 € ziskom :D Takže dovolenka nebola až taká drahá.

Na druhej strane lode sa podľa programu konalo karaoke na miestnej diskotéke. To sme si nemohli nechať ujsť, ale sklamalo nás to, že ho ovládli len samí Taliani :D Tých bolo mimochodom na lodi asi najviac. Po nich sme počuli dosť nemecky rozprávajúcich obyvateľov a dokonca možno dve skupinky Slovákov. Loď je ale obrovská, stretli sme ich dokopy možno tak 5-6 krát za celý týždeň, čo by som najprv odhadoval na väčšie číslo. No ale späť k diskotéke. Veľkorysý priestor lemoval bar, veľký parket, pri ňom DJ, ktorý mal takisto pripravený na každý večer iný tematický okruh a po stranách sedenie, za ktorým bola už len presklená stena okolo celej diskotéky, balkón na zadnej časti lode a šíre more. Tam som to mal najradšej. Nie kvôli diskotéke, ale tej hranici medzi hlasnou hudbou, tichým vonkajškom, medzi lodnými šróbmi a spenenou morskou vodou. Čas potom už uteká celkom rýchlo a my len v noci mierime na kajutu, aby sme sa potom ráno zobudili na úplne inom mieste.

3.deň (pondelok, 22.jún 2015)

Bari, Taliansko

Budíme sa spontánne okolo deviatej a pred priplávaním do prístavu, ktoré je na programe o jednej, chceme vyskúšať hlavný bazén na palube. Po naozaj výdatných raňajkách v bufetovej reštaurácii sme už v plavkách nacupitali k lehátkam, ktoré sú ale zrejme už od rána takmer všetky rezervované. Nejaké sme nakoniec chytili a okúsili na prvýkrát celkom studenú vodu (25°C), ktorú každé ráno čerpajú priamo z mora, čiže sa ešte v dopoludňajších hodinách nestíha otepliť. Dokonalé prebratie po tých pár drinkoch, ktoré sme včera vypili. Z bazéna sledujeme, ako naša loď hodiny manévruje a kotví v prístavnom mestečku Bari a pomaly sa aj my zberáme na jeho prebádanie.

K vystúpeniu sme sa dostali okolo 13:45 a tipujeme, že toto malé centrum mesta pobeháme do menej ako dvoch hodín. Ako sme zistili od personálu, niektorí ľudia tu končia a ďalší zase nastupujú na svoju plavbu. MSC Musica totiž pláva stále okružnú jazdu a dovolenkujúci môžu nastúpiť v tej destinácii, ktorá im najviac vyhovuje. Pre náš trh boli samozrejme propagované Benátky ako najbližší možný bod nástupu.

Po menšom kráčaní z dlhého prístavu sme sa ocitli priamo v starom centre Bari, ktoré mi pripomína skoro všetky talianske mestečká - úzke uličky obvešané sušiacim sa prádlom, tísickami topánok do hladka obrúsená kamenná dlažba a miestami zachované artefakty dávnych stavieb Rímskej ríše. Väčšina turistov sedí po kaviarničkách a reštauráciách, čo sme my aj napriek nastupujúcemu obedňajšiemu hladu nevyužili, keďže máme plno jedla na lodi. Prešli sme ale okolo najhlavnejších bodov, baziliky sv. Nikolu až ku katedrále di Bari, hľadajúc obchod s najlepšími magnetkami, ktoré pre kamarátov proste musia byť. Už pred plavbou sme dostali presné inštrukcie, z ktorých miest máme magnetky nosiť a na ktoré zabudnúť. Takto nás popoludňajšie výlety stoja maximálne tak 4 € na celý deň (až na niekoľko výnimiek neskôr).

Späť na loď sme sa dostali vyhladovaní niečo po štvrtej hodine, dve hodiny pred plánovaným odplávaním k ďalšej zastávke. Je to výhoda v tom, že polovica návštevníkov lode sa nachádza vonku a v žiadnej z reštaurácií tak nie je plný stav, ako keď sa chcete usadiť na raňajky. Vtedy si chytenie stola vyžaduje väčšiu dávku trpezlivosti. Nenajedli sme sa úplne do popuku, pretože sme už pomaly mysleli aj na večeru (áno, je to stále len o pití a jedení :D), ktorá bola tento večer pojatá španielsky a vyžadovala aspoň “casual dress code”. Špecialitou bolo tiramisu od šéfkuchára, ktorému to na stôl trvalo asi hodinu a všetci ho za tónov hudby privolávali formovaním vláčiku medzi stolmi. Čudné, ale keď je človek naozaj hladný, asi také veci robí :D Personál ma však prekvapil aj v inej veci. Zajtra mám narodeniny a systém im to zrejme vyhlásil, pretože došla za mnou Candra (viem, je to chlap, ale my sme ho už jednoducho nemohli volať inak ako “tá Candra”) a podala mi do ruky obálku s blahoželaním a poznámkou s tým, že zajtra ma v špeciálnej japonskej reštaurácii čaká torta k oslave narodenín. Veľmi milé gesto.

Večer sme ešte prebádali zostatok lode, ktorý sme nestihli pobehať minulý deň, dali si v bare nejaké pivo a padli unavení do postele. Nezdá sa to, ale telefón mi ukazuje cez 16.000 prejdených krokov, čo je takmer 3x viac ako môj denný priemer :D Celkovo to zatiaľ nie je žiaden oddych, aj keď hlava relaxuje, nohy dostávajú zabrať. Už len tých pár presunov z kajuty do reštaurácie na tejto kolosálnej lodi sú menšou vychádzkou.

4.deň (utorok, 23.jún 2015)

Katakolon, Grécko

Pri druhom zastavení nás budí lodná trúba, ktorá značí príchod ku gréckemu prístavu Katakolon. Počasie je na našom výlete stále bezchybné a to sme si vybrali iba jeden z prvých termínov, keď je leto ešte len v plienkach. No nie tu v Stredomorí. Vonku páli už od rána dobrých 30°C a ja po opustení postele zisťujem, že pod dverami máme nejaký odkaz. Bola to ďalšia obálka s pohľadnicou a želaním všetkého naj k mojim narodeninám. Super. Mohli pribaliť aj nejaké peniaze :D

Po tradičných ranných rituáloch, raňajkách a vychystávačkách, sme sa dostali k výstupu z lode do veľmi malého mestečka. Skôr pripomínalo nejaký westernový zapadákov, s konskými povozmi, malými butikmi a plno plno obchodov so suvenírmi. Bola to naozaj len zastávka pre tých, ktorí majú na tripoliskom polostrove zaplatenú nejakú tú exkurziu naviac, čo náš prípad nebol, keďže nás žiadna nijako extra nenadchla (je to samý výlet za kúpaním sa na pláži a podobne). Využili sme to aspoň na rýchle obehnutie mesta, kúpu magnetiek, ktoré sme našli až v úplne poslednom obchode so suvenírmi (inak všetko grécke no-name magnetky a Katakolon nikde) a návrat do lepšie vybaveného mesta - našej lode. Tu sme do seba hodili obed a zvyšok kotvenia sme strávili pri bazéne sŕkaním milk shake-ov a iných dobrôt, ktoré sme ešte nevyskúšali.

5.deň (streda, 24.jún 2015)

Santorini, Grécko

Viac sme sa však tešili na toto zastavenie pri zoskupení ostrovov Santorín na rozhraní Egejského a Krétskeho mora. Lukáš možno kvôli tomu, že tu máme naplánovanú exkurziu, ale ja hlavne preto, že je to exkurzia do kaldery aktívnej sopky. Vstávať sme museli už okolo siedmej hodiny ráno, aby sme sa stihli najesť, pobaliť a presunúť na zhromažďovacie miesto našej skupiny, ktorá mala o ôsmej odchod na ostrov. Exkurzií tu bolo naozaj na mraky, takže by sa ľahko mohlo stať, že človek nastúpi na úplne inú, ale posádke sa darí všetko dohľadovať a smerovať ľudí tam, kam patria. Keďže ostrovy nemajú žiaden veľký prístav, loď zakotvila pomerne ďaleko od pevniny a nás čakal presun záchranným člnom, ktorý využívajú na tieto účely, do malého prístavu Thíra. Odtiaľ nás už zobrala skôr pirátsky vyzerajúca domáca loď aj s pirátskym dlhovlasým kapitánom k ústiu sopky ostrova Nea Kameni. V momente je možné okolo seba vidieť ani nie tak dávno sopkou vyvrhutý a vychladnutý čierny materiál. Z kotviska nás už preberá celkom srandovný sprievodca, s ktorým vystupujeme prašným, skoro akoby mesačným povrchom až k “ústam” sopky s niekoľkými zastávkami na vyrozprávanie histórie a vzniku tohto útvaru. Až tu, v strede výstupu, som si po jeho slovách vlastne uvedomil, že sopka nie je len tento ostrovček, na ktorom sa nachádzame, ale celý komplex ostrovov Santorini, ktorý je vlastne okraj jej krátera a po výbuchu a následnom zosadnutí sa tento kráter zalial vodou, čo sa odborne nazýva spomínaná kaldera.

Vyšlapali sme si to až na samotný vrchol, kde bolo vidno, že sopka je stále v akomsi režime spánku a z otvorov v zemi unikajú sírne plyny. Nepredpokladá sa však, že by sa ešte niekedy prebudila k životu, skôr sa vedci prikláňajú k tomu, že nakoniec úplne vyhasne. Posledné podpisy na okolie vyvrhla sopka v roku 1950.

Odtiaľ naša exkurzia pokračovala ďalej - loďkou sme sa preplavili na menší ostrov Palea Kameni, ktorý sa vyznačuje vyvieraním sírnych prameňov priamo do mora. To vyústi v červenšie zafarbenie vody a samozrejme aj jej oteplenie až na takých 32°C. Kapitán nám tu na pol hodinku zakotvil a my sme mohli preplávať do zátoky a tieto prírodné pramene si užiť na vlastnej koži.

Neskôr sme zistili, že sme si vybrali naozaj dobrú exkurziu, ktorá zahŕňala všetko len to naj zo Santorini. Ľudom pri tomto názve napadnú skôr snehovo biele domčeky s modrými strechami na úpätí krátera. Tam sme aj my napokon mohli očakávať koniec našej miniplavby. V prístave pod mestom nás vylodili a my sme si už našli cestu k hrane krátera sami. Existujú tu tri spôsoby, ako sa dostať hore do mestečka - peši po schodoch, na oslíkovi alebo oveľa rýchlejšie lanovkou. Zvolili sme samozrejme poslednú možnosť a o pár chvíľ sa už nemohli vynadívať na tú modrú vodu, lode a budovy okolo.

Mesto, alebo skôr viaceré roztrúsené mestečká po obvode krátera sú naozaj unikátne. Všetko ladené do bielo-modra s cestičkami lemujúcimi okraj. Čím daľej do vnútrozemia, tým chudobnejšie to však vyzeralo. Magnetky sme tentokrát potrebovali len pre vlastné chladničky, pretože ostatní ich už niekde zohnali (to napríklad vôbec nepochopím - ja by som nechcel magnetku odniekiaľ, kde som sám vôbec nebol ☺) a po celkom pečúcom slnku sme sa rozhodli ísť naspäť dolu asi päť stovkami schodov bez použitia oslíkov. Chudáci, vyzerali byť z toho tepla celkom dezorientovaní, nebudeme im určite pridávať. Mierne spálení sme chytili ešte jeden z posledných kyvadlových člnov na našu loď a dali sa trochu dokopy pred obedo-večerou. Tradičné večerné aktivity potom zahŕňali návštevu hlavnej recepcie, kde je klavír, striedajú sa pri ňom celkom dobrí umelci, nejaké tie drinky na oslavu narodenín a rozoberaním výletov, ktoré sme už podnikli, ktoré ešte len podnikneme a ľudí, ktorí to budú ľutovať, že to nepodstúpili s nami :P.

6.deň (štvrtok, 25.jún 2015)

Pireus, Atény, Grécko

Cesta pretkaná pomedzi desiatky gréckych ostrovov do hlavného mesta trvala menej ako po iné noci a počas nej sme mohli konečne chytať aj presahy roamingového internetu. V opačnom prípade na otvorenom mori tu bola možnosť zakúpiť si balík satelitného internetu, ktorý je šialene drahý a k tomu ešte aj šialene pomalý. Nám ale úplne stačila tá minimálna konektivita počas vylodenia na súši.

V aténskom hlavnom prístave Pireus sme zakotvili už niečo pred ôsmou hodinou rannou a po raňajkách sme sa znovu za najväčšieho slnka okolo desiatej vybrali preskúmať mesto. Jasné že na vlastnú päsť, pretože exkurzisti si za to pýtali cez 100 €. Tí by nás ale aspoň ochránili pred neskutočne dotieravými domácimi taxikármi a rôznymi šmelinármi typu “ríl galaxy esfájv, kom kom, baj maj frent!”, alebo “sity gájd, seventy juro only”, ktorých bol komplet plný prístav. Asi vycítili priplávaním lode príležitosť na vylepšenie ich gréckych prázdnych peňaženiek. Trochu ma to sklamalo, pretože boli fakt oveľa otravnejší ako bakšišáci z ďalekého východu. Taxikári samozrejme to isté. Boli sme pre nich veľmi blbí, keď sme si nedali vysvetliť, že najbližšia stanica metra je vzdialená 5 kilometrov, aj keď naša mapa nám ukazovala sotva kilometer. Striasli sme sa ich pri najbližšej križovatke a išli si podľa svojho plánu k stanici metra Pireus. Prvé, čo ma tu prekvapilo, bola cena celodenného lístka na MHD - 4 €. Neveril som, že to zahŕňa všetky typy dopravy po celom území Atén, ale stálo to na ňom napísané čierne na bielom. To už len v Bratislave stojí 4,5 € a to nehovorím o tom, že nemáme metro a oblasť pokrytia sa nedá ani zďaleka porovnávať s tou z Atén. Vcelku novou súpravou sme sa odviezli až na stanicu Monastiraki, pod úpätím kopca, na ktorom stoja známé historické monumenty. Cestou sme sa zastavili na kopci Aeropagus, z ktorého vidno takmer celé Atény a potom pokračovali vyššie okolo Chrámu Atény Niké, Akropoly až k slávnemu Parthenonu. To ale až po zaplatení 12 € vstupného, ktoré sme brali so slovami, že sme tu predsa len raz :)

Pozerať tu je rozhodne na čo. Hlavne pre tých, čo majú radi panorámy a samozrejme históriu. My sme však mali na mape vyhviezdičkované ešte nejaké resty a tak sme sa vydali na cestu autobusom k Panathénskemu štadiónu, ktorý bol postavený ešte niekedy okolo roku 566 pred Kristom a hostil aj prvé moderné olympijské hry v 1896. Je celý zo žuly a až sa chce ťažko veriť tomu, že môže poňať až 45.000 ľudí na takom malom priestore. Projektanti nového futbalového Slovana - berte si príklad :D. Od štadiónu sme prešli peši cez veľké Národné záhrady, kde bol aspoň chvíľu kľud od áut veľkomesta, až k centrálnemu námestiu Atén - Syntagma. Po týždni sa už v nás ozval internetový deficit vysokorýchlostného pripojenia a pri pohľade na McDonald’s naprieč námestím nám bolo obom jasné, kde skončíme :D. Tu sme inak vôbec prvýkrát mimo lode platili aj za jedlo, aby sme tam s mobilmi nevyzerali tak úplne divne, ale takisto tu boli ceny lacnejšie ako u nás. Vybavili sme najnutnejšie komunikácie s rodinou, zazálohovali fotky do cloudu a pomaly sa aj zberali späť na metro k prístavu, keďže dnes mala naša loď vykotviť už o pol piatej. Čaká ju totiž nočné oboplávanie tripoliského polostrova a až poobedné kotvenie v prístave v Korfu. Atény boli fajn, sú celkom finančné prístupné, ale ničím extra ma neohúrili. Možno to bolo naozaj spôsobené len tým zážitkom z pred prístavu, alebo tým, že sme tu boli len tak krátko. Každopádne sa už po najprechodenejšom dni tešíme na odpočinok a zajtrajšiu ďalšiu zastávku.

7.deň (piatok, 26.jún 2015)

Korfu, Grécko

Na ostrov pri pomedzí Grécka a Albánska sme doplávali o hodinku skôr a priamo do starého centra nás zobral kyvadlový autobus v cene. Vyložil nás hneď pred vstupom do starého opevnenia Korfu, kde sme po zaplatení 4 € mohli vystúpiť jeho múrmi až na samý vrchol k lodnému majáku a výhľadu na celé staré Korfu. Tu je to samozrejme oveľa krajšie a útulnejšie než náš predošlý deň v Aténach. Z opevnenia schádzame do starého mesta, kde to skôr pripomína tými úzkymi uličkami už spomínané talianske Bari, avšak tu nájdete oveľa viac malých obchodíkov a celkovo trochu živšie centrum. O verejné priestranstvá sa tu Gréci starajú na výbornú, až na ten hlavný park, ktorý je rozdelený na dve časti a v jednej parkuje obrovské množstvo motoriek a áut. Splnili sme magnetkovú kvótu pre tých, ktorí ešte nemajú na chladničke toto ostrovné mesto a centrom sa predrali až na druhý koniec k novému opevneniu. Odohralo sa tam tiež niekoľko bitiek, ale budovy, ktoré tam vidno dnes boli postavené Britmi po ovládnutí ostrovov v 19.storočí. To ma až tak nezaujímalo a návštevu ďalšieho opevnenia som s radosťou oželel. Tentokrát sme to zobrali ku kyvadlovej doprave okolo pobrežia a všímali sme si niekoľko malých pláží pod rušnou cestou, kde sa opaľovali dovolenkujúci. Už sme si mysleli, že sme zahliadli nášho kamaráta Joža, ktorý dával vedieť na Facebooku, že akurát počas našej návštevy mieri na Korfu, ale bol to len planý poplach. Ten sa dostavil až dávno v pondelok, keď my sme už našu cestu pomaly končili. Jožko nevadí, dáme Majstrovstvá! :D

Na lodi sme akurát počas večere v bufetovej reštaurácii mohli sledovať, ako naša loď odpláva z ostrova - pohľad, ktorý okolo seba na večeri tak často nevidíte. Zaujímavejšie však bolo, že sa k večeru dvíhal celkom slušný vietor a nevyzeralo to tak, že by chcel aspoň na mori trochu utíchnuť. Prvýkrát sme na vlastnej koži pocítili, aké to je, keď sa táto obrovská loď kníše zo strany na stranu. Lodné stabilizátory si už s takýmto náporom nevedeli dať rady. A to nie chvíľu, ale celú noc! Recept na tento jav sme samozrejme nemuseli vymýšľať veľmi dlho. Stredné ucho išlo oklamať pár miešanými drinkami :D Tie ale niekedy bolo treba naozaj držať, aby sa po stole nešmýkali. Vstup na bočné paluby bol kvôli vysokému vetru zakázaný, takže sme si toto "mořské řádení" mohli pozrieť len z balkóna kajuty. Ak sme ten otvorili, v kajute nebolo počuť hovoreného slova, čo sa o loď rozbíjali vlny a dul obrovský vietor. Neviem prečo, ale užíval som si to :) Konečne som mal pocit, akoby som bol na normálnej lodi.

8.deň (sobota, 27.jún 2015)

Kotor, Čierna Hora

Ráno už bolo more kľudnejšie, ale to najskôr kvôli tomu, že sme sa po zobudení ocitli v zátoke čiernohorského mesta Kotor. Bolo sedem hodín a o ôsmej sme už boli pripravení na našej druhej exkurzii, ktorá zahŕňala kajakovanie naprieč zálivom. Prišiel pre nás celkom milý mladý miestny chalan, peši nás odviedol k pristaveným dvojmiestnym kajakom, vysvetlil základné bezpečnostné opatrenia a o chvíľu sme sa už čvachtali z jedného konca zálivu na druhý. Väčšinu času sme s Lukášom pádlovali ako o dušu a všetkým utiekli, ale vždy sme sa nejakými cestičkami vrátili, aby sme sa náhodou nezatúlali do plavebného koridoru. Inak tie pokojné vody zálivu vyzerali tak možno z lode. Na kajakoch to bol trošku adrenalín a hlavne stále menenie kurzu, aby sme išli proti vlnám predkom a nie bokom a neskončili tak vo vode. Za hodinku sme priplávali na druhý breh k malému bufetu, kde nám dal miestny pauzu. Mysleli sme, že si dáme niečo z propagovaného občerstvenia, ale mimo nápojov a nanukov bufetár nič iné nemal. Skončili sme pri opaľovaní na lehátkach a cole za 2,2 €. Keď sme znovu začali vkladať naše veci do vodotesného sudu, ktorý sme so sebou vliekli, sprievodca spozornel pri mojom slove “zatváram” a keďže sa to veľmi podobne ponášalo na ich reč, nedalo mu to nespýtať sa, odkiaľ pochádzame. Po krátkom zvítaní a rozhovore o slovanských národoch bol celkom potešený, že sú tu nejakí Slováci. Väčšinou ich tu vraj mimo Rusov a Nemcov príliš nestretne. Povedal som mu, že na našej ceste je Čierna Hora zatiaľ to najkrajšie, čo sme videli a to som nepreháňal. Aj keď sme v tomto zálive len niečo cez hodinu, je to tu naozaj nádherné. Monumentálne hory, priezračné more, zeleň a malé domčeky. Veď posúďte sami:

Pádlovanie proti vlnám nám naspäť trvalo takmer dve hodiny, takže sme naplnili skoro celý čas nášho pobytu v Kotore. Určite to tu ale stojí za návštevu niekedy v budúcnosti. Loď odchádza už o jednej popoludní, aby sa stihla Jadranským morom preplaviť až k nášmu nástupno-výstupnému bodu do prístavu v Benátkach a uzatvoriť tak náš dovolenkový okruh. Po večeri sme si ešte na lodi pozreli v divadle La Scala rozlúčkové vystúpenie plné umelcov, spevákov a artistov a po ňom vyskúšali šťastie v bingu, ktoré sa hralo v divadle každý večer. Bezúspešne :) 580 € v ňom vyhral nejaký malý Grék a my sme usúdili, že Boh je milostivý a ten tie peniaze bude potrebovať do budúcnosti zrejme oveľa viac, ako my :D

Naša batožina už bola takisto zbalená a pripravená pred dverami kajuty na to, aby ju ihneď ráno zobrali poslíčkovia a my po bezstarostnom opustení lode ju našli až v prístave - presne ako pri výstupe z lietadla. Lukáš do nej stihol zbaliť ešte celý ananás z bufetu, čo som si myslel, že mu až do Viedne lietadlami neprejde, ale čuduj sa svete, prešlo. Zrejme sa nariadenie o cezhraničný vývoz a dovoz tropického ovocia netýka hraníc vnútri Európskej únie.

9.deň (nedeľa, 28.jún 2015)

Benátky, Taliansko

Loď sa opúšťa po skupinách, aby nedošlo k tlačenici, chaosu a aby sa k svojej batožine mohol dostať úplne každý. Včera sme sa dozvedeli, že naša skupina má odísť asi pol hodinu po zakotvení v prístave, o 9:30, tak sme už o ôsmej boli hore, aby sme stihli raňajky a vyplatenie celkového účtu našej plavby na recepcii.

To je možné buď vopred previazaním kreditnej/debetnej karty s palubnou kartou alebo vyplatením hotovosti. Nám však nesedela vo výpise jedna položka - Service Charge, ktorá sa účtuje každý jeden deň plavby vo výške 8 € a pre každého zvlášť. Je to akési sprepitné pre ľudí, ktorí nás na lodi obskakovali a vnútené vyjadrenie vďaky. Pred plavbou som si prečítal celkom veľké množstvo internetových fór, kde boli ľudia rozdelení za, ale väčšina hlavne proti plateniu takéhoto poplatku. Presvedčil ma až príspevok zamestnanca, ktorý na lodi robí a píše, že z tých peňazí aj tak nikdy nič nevidel. Rozhodli sme sa teda počas plavby všetkých zamestnancov, ktorí sa aspoň navonok o nás starali a vítali nás pri bare menami, pamätali si naše obľúbené nápoje bez toho, aby sme im ich vôbec museli pripomínať, alebo len jednoducho prehodili zopár slov o tom, ako ide život, odmeniť sprepitným priamo im. Slečna na recepcii po vysvetlení, že sme to radšej praktikovali takto, nemala žiadny problém odstrániť týchto prebytočných 56 € “tuku” z oboch účtov. Potom sme si už len počkali na oznam o opustení lode našou skupinou a boli sme tam, kde pred týždňom - v Benátkach.

Batožinu sme našli takmer do piatich minút po vystúpení a keďže sme už v Benátkach nemali žiaden program, odobrali sme sa na spiatočný autobus ATVO smer letisko Marca Pola. Lietadlo nám letí až za viac ako štyri hodiny a my zisťujeme, že odletový terminál je úplne nevyhovujúci. Všetci sa tu tlačia, nedá sa tu nikde sadnúť a jedlo, na ktoré okolo obeda prišla chuť, nás v podobe bagety a nápoja vo fľaške stálo cez 8 €. Zlaté dobré jedlo na lodi :D Nejako sme to už vydržali a za bezpečnostnou kontrolou potom sledovali naše zdržané lietadlo Alitalie. Myslím, že Taliani ešte nikdy neboli načas. Znovu nevadí, pretože po prílete do Ríma máme booknutý hotel a ďalší let až zajtra. Prišiel o niečo kratší Airbus A320-200 a za hodinu sme sa zase ocitli v hlavnom meste Talianska.

Rím, Taliansko

Do nášho hotela sa však musíme prepraviť z Fiumicina naprieč celým Rímom a tak hneď po výstupe z lietadla sledujeme tabuľky s označením vláčikov. Ten náš prímestský s označením FL1 stál 8 € a zobral nás v podstate celkom rýchlo až priamo na stanicu Nomentana blízko hotela.

Tu sa v podvečerných hodinách ubytuvávame v hoteli Best Western Plus Art Hotel Noba, síce trošku na periférii Ríma, ale s ľahkým spojením metrom do centra, ktoré by sme si po piatich rokoch znovu radi pozreli, dokonca aj v takom istom obsadení. Hotel je naozaj “art” a vyzerá luxusne, akurát sa dá na poschodí v jeho uličkách ľahko stratiť a hľadanie svojej izby je trochu takým športom. Zhodili sme príručnú batožinu (tá podpalubná zatiaľ prespávala na letisku Fiumicino) a vybrali sa von nájsť nejakú reštauráciu v tomto rímskom 17.okrese. Po zotmení sme konečne našli nejakú miestnu pizzeriu, ktorá sa pozdávala obom a za celkom prijateľný peniaz (10 €) sme sa navečerali. Znovu ubehaní a unavení čakaním na letisku a dnešnými presunmi sme sa už len vrátili na hotel a padli do postele ako podkutí.

10.deň (pondelok, 29.jún 2015)

Rím, Taliansko

Na tomto výlete som už prežil narodeniny a zostával už len v poradí druhý podobný sviatok - meniny. Aj tých som sa dnes dočkal :D Zatiaľ sme sa stretávali len s tými najlepšími posteľami a vankúšmi, takže sa na zlé vyspatie naozaj sťažovať nedalo. Ani v tomto prípade. Vstali sme okolo ôsmej, raňajky, check-out z hotela a hor-sa do centra Ríma.

Zobrali sme to našou cestou spred piatich rokov, aby sme porovnali vývoj a novinky. Výstup z metra pri Kolosee, porovnávacie fotky, peší presun okolo Foro Romano na Piazza Venezia a ďalšie porovnávacie fotky pri monumente Vittoria Emanuela, odtiaľ ulicou Via del Corso, kde policajti zastavili dopravu pri prechode snáď najdlhšieho zástupu Ferrari z rôznych krajín, k fontáne di Trevi, ktorú naneštastie akurát rekonštruovali, cez Pantheon, kde slúžili svätú omšu, námestie Piazza Navona, až k Bazilike svätého Petra, kde sme sa takisto nedostali bližšie, keďže tu bol obrad na počesť Petra, ale hlavne mňa, Pavla :D

Na to, že sme išli peši, sme to dnes dali skôr, ako pred rokmi a vtlačili sme sa aj do malého časového okna, ktoré sme chceli využiť pred odletom nášho lietadla o 15:40. O pol jednej sme sa teda ocitli na vlakovej stanici Termini a zbaštili obed v american-looking reštaurácii Roadhouse, aby sme už o pol hodiny neskôr mohli sedieť vo vlaku na smer Fiumicino. Nepochopiteľne stoja lístky z tejto bližšie umiestnenej stanice v opačnom smere až 14,5 €! Automat na stanici nám ich vypľul a nejaká rómka, ktorá chcela v tej rovnošate vyzerať akože pracovník od železnice, nás hnala zaviesť k nášmu nástupišťu. Ignorovali sme ju aj pri príchode k našej kolaji, kde zastavila a pýtala si peniaze za to, že nás dobre a v poriadku doviedla k 50-metrom vzdialenému nástupišťu. Samozrejme sme boli počastovaní všelijakými talianskými a anglickými nadávkami, za úplnú ignoráciu, ktorým sme ani nerozumeli :D

Rímske letisko snáď ani nemusím porovnávať s tým benátskym. Aj napriek tomu, že asi pred mesiacom im vyhorela časť terminálu č.3, všade boli tabule s ospravedlnením, nikde problém s orientáciou a ani žiadnym meškaním preložených letov. Aby som zase úplne nekrivdil aj Alitalii, myslím, že tento let už bol konečne na čas, ale to už len z toho dôvodu, že si to vôbec nepamätám, čo som bol taký unavený z celého týždňa a tešil sa domov. Airbus A319-100 nás berie do Viedne, kde zosadáme podľa letového plánu o 17:15.

Viedeň, Rakúsko

Let našťastie prišiel aj s našou batožinou a my šprintujeme od pásov až k východu, kde iba s malou dušičkou dúfame, že stíhame ešte predošlý autobus Slovak Lines. Nestíhame. Ale tá hodinka nás už nezabila. V autobuse domov si ešte nechtiac vypočujeme hlasný rozhovor dvoch slečien za nami, so známym rómskym prízvukom o tom, aké super je robiť v Rakúsku a ako najbližšie dostať do postele aj ich šéfa, ktorý po nich stále v robote pokukuje (samozrejme ešte jemne napísané). Jasné, neklamný dôkaz toho, že sme už konečne na Slovensku :)

Bratislava, Slovensko

S Lukášom sa lúčime cestou autobusom MHD. Ja mám najbližší týždeň dovolenku, no on sa už zajtra chystá zarezávať v noci za barom. To by som určite nedal. Doma som zo zvedavosti vystúpil na váhu, či sa na mne nepodpísal ten neustály prísun jedla a pitia na lodi - plus 1,5 kg. To je nič :) Vlastne sa ani príliš nečudujem. Jedli sme vždy s rozumom, nabrali si toľko jedla, koľko sme potrebovali. Ak nestačilo, niečo málo sme si potom prihodili. V tomto som nerozumel ostatných. To boli taniere naložené kopcom, všetkého druhu jedla a chutí, ktoré by ste ani vo sne nespájali do jedného. A to všetko skončilo nedotknuté na pulte, odkiaľ sa jedlo rovno vyhadzovalo. Takto vyplytvané skončí jedlo, keď dáte ľuďom možnosť jesť “zadarmo”.

Mimo to to bol ale skvelý zážitok a vynikajúci výlet. Známi sa ma pýtali, či bol tak dobrý, že by som ho absolvoval znovu. Určite áno, ak by som si mal nájsť frajerku a brať to viac ako romantický výlet, než “výlet s priateľmi”, ktorým tento výlet bol. Nie nadarmo koniec-koncov dostal od kamarátov označenie “Loď lásky” :D Páriky by si na lodi určite prišli na svoje.

Jak se ti cestopis líbil?

🙏 2 x Velmi praktické!

📷 0 x Krásné fotky!

😂 2 x Rozesmál jsi mě!

📖 4 x To chci taky zažít!

❤️ 0 x Prostě super!

Zážitky pro tebe sepsal Pavol Švantner

Cestopis byl naposledy aktualizován 12. 11. 2018

Pavol Švantner procestoval 41 zemí světa světa, nejvíce Evropu a Asii. Na Cestujlevne.com se přidal před 8 lety a napsal pro tebe 4 úžasné cestopisy.

Zobrazit profil

3 komentáře

Žádná otázka není hloupá ani špatná. Pokud známe odpověď, rádi se o ni podělíme.

Leoš Literák

před 6 lety

Jedu podobnou plavbu. Bari, Katakolon, Piraeus - kotví se přímo v městě, nebo je přístav daleko a musíš si platit transfer?

Pavol Švantner

před 6 lety

Väčšinou je to veľmi blízko mesta a vieš sa dostať buď peši (Bari, Katakolon), alebo busom, či metrom (Piraeus). Iba raz som využil transfer lodnej spoločnosti a myslím že aj ten bol zdarma (Korfu)

Leoš Literák

před 6 lety

Když jsme pluli po západní straně středomoří, tak jsme měli asi dva tři transfery a byly placené. Cestopis je na mém blogu www.literak.cz.